Výskumníčka aj o obrovskom rozdiely v odmeňovaním učiteľov v Česku a na Slovensku: „V našom regióne máme veľký problém a zatiaľ nevidíme kroky, ktoré by ho riešili.“

Dalito.sk/Spoluautorka štúdie „Odchody z učiteľskej profesie v Európe“ Miroslava Federičová/foto: MF
MONIKA BOTHOVÁ -

Na začiatku školského roka médiami preletela správa, že na Slovensku chýba okolo 2-tisíc učiteľov. Ako potvrdila nedávna štúdia „Odchody z učiteľskej profesie v Európe“, učitelia zo školstva odchádzajú už roky. Prečo ho opúšťajú najmä muži a kde nachádzajú ďalšie uplatnenie, o tom sme sa rozprávali so spoluautorkou štúdie Miroslavou Federičovou, PhD. Naozaj sú na to slovenskí učitelia najhoršie?

  • Vo Fínsku sú všetky školy rovnako kvalitné, u nás to stále neplatí.
  • Robíme rozhodnutia, ktoré nie sú podložené dátami.
  • Po novembri ’89 vysokoškolsky vzdelaným ľuďom výrazne vzrástli platy, no učiteľom nie.
  • Po novembri najviac odchádzali zo škôl muži.
  • Z odídených učiteľov sa stali najmä  technickí a odborní pracovníci.
  • Nie je pravda, že učiteľ sa inde ako v školstve neuplatní.
  • Učiteľom chýba kariérny systém, keď nastúpia do školy, nemajú sa kam ďalej posúvať.
  • Nestačí len povedať: zdvojnásobme platy!
  • Školstvo je prefeminizované, čo s tým?
  • 28 % žiakov navštevuje školy s obmedzenou kvalitou výučby.
  • V Česku už učiteľom výrazne pridali, naši stále čakajú.

Ako výskumná pracovníčka think-tanku IDEA pri CERGE-EI (Centrum pre ekonomický výskum a doktorandské štúdium) sa venujete najmä ekonómii vzdelávania, školstvu a aplikovanej mikroekonometrii. Čo konkrétne si mám predstaviť pod ekonómiou vzdelávania?

Je pravda, že keď premýšľame o vzdelávaní, väčšinou nám napadá pedagogika či pedagogický výskum, no menej to spájame s ekonómiou. Reálne však vidíme, že verejné výdaje na vzdelávanie sa vo vyspelých krajinách stále zvyšujú, nakoľko je tu pevná väzba medzi vzdelanostnou štruktúrou obyvateľstva a HDP. Vzdelávanie je motorom ekonomického rastu, je dôležité pre celú spoločnosť, no aj pre samotného jedinca. Úspech na trhu práca je totiž podmienený aj jeho vzdelaním. Ekonómia vzdelávania je relatívne nový obor, ktorý skúma rôznorodé ekonomické otázky týkajúce sa školstva a vzdelávania, napríklad porovnáva aj rôzne politiky vzdelávania, či majú nejaký dopad na spoločnosť a aký.

Ekonómia vzdelávania teda nie je len o peniazoch, ktoré sa vynakladajú na školstvo.

Keďže vzdelávanie je proces, zaoberáme sa rôznymi prvkami, ktoré môžu tento proces ovplyvniť. Ekonómia vzdelávania napríklad poukazuje na dôležitosť predškolského alebo veľmi skorého vzdelávania. Štúdie ukázali, že keď investujeme do raného vzdelávania najmä v sociálne slabších lokalitách, za 5 či 10 rokov dokážeme získať pozitívne výsledky či už sa to týka zručností a schopností detí, alebo napríklad ich úspešnosti v ďalšom štúdiu. Ďalšími prvkami, ktoré nás pri vzdelávaní ovplyvňujú, sú aj naši spolužiaci. Ekonómia vzdelávania sa teda venuje aj tomu, či na dieťa pôsobí lepšie to, že má v triede rovnakých spolužiakov alebo vedomostne odlišných. Potom je tu otázka veľkosti triedy – sú lepšie menšie triedy alebo väčšie? No a ešte sú tu učitelia, takže sa sleduje, aká je pridaná hodnota učiteľa pri vzdelávaní žiakov a na základe toho dokážeme povedať niečo o jeho kvalite. Tých oblastí je naozaj veľmi veľa.  

ROBÍME ROZHODNUTIA, KTORÉ NIE SÚ PODLOŽENÉ DÁTAMI

Vďaka výsledkom takýchto výskumov by sme teda mali dokázať určiť ideálne podmienky na vzdelávanie žiakov. A bolo by dobré, keby sme ich vedeli aj zaviesť do praxe. No priznám sa, že keď moje deti nastúpili do školy, bola som v šoku z toho, ako sa v školstve takmer nič nezmenilo, snáď okrem toho, že decká majú farebnejšie učebnice a známky si rodič pozrie na internete. Ale pri metódach výučby akoby zastal čas, rovnako ako aj pri hodnotení žiaka. Keď sa na Slovensku povie „reforma školstva“, tak ľudia sa už len usmejú.

Keď sa bavíme o tom, že chceme zlepšiť školstvo, neviem, ako je to na Slovensku, ale v Čechách sa každých 10 rokov vytvorí komisia zložená z rôznych odborníkov. Pozrú sa na to, kam sa vzdelávanie posunulo za posledných 10 rokov, identifikujú problémy v školstve a čo možno urobiť. A ideálne je, keď chceme niečo nové zaviesť do praxe, aby sme to mali podložené dátami a výskumami. Lenže u nás sa na dáta zabúda. Použijem jednoduchý príklad. Niekto si povie: Zaveďme obedy zadarmo! A už sa robia opatrenia, ako na to. Ale nikto vopred neskúma, koľko detí skutočne potrebuje obedy zadarmo, koľko rodičov má o ne záujem, nevieme, či tým niekomu naozaj pomôžeme. Chýba tzv. cost benefit analýza, čiže analýza nákladov a prínosov, vďaka ktorej by sme vopred vedeli, aké sú výhody a nevýhody tohto rozhodnutia a čo sa stane, keď sa to zavedie do praxe. A potom sa treba pozrieť na to,  či to naozaj malo ten dopad, ktorý sme očakávali alebo nie.  

Čiže problém je, že jednotlivé kroky v školstve nie sú podložené dátami?

Keď nemáme dáta, nemáme odpovede na otázky. Napríklad niekedy okolo roku 2013 som robila výskum o viacročných gymnáziách. Pár rokov predtým sa posúval odchod detí na viacročné gymnáziá o jeden rok – čiže už neodchádzali po 4. ročníku základnej školy, ale až po 5. a zároveň tu bola vízia znížiť podiel viacročných gymnázií na 5 percent. No keď som sa spätne snažila zistiť, koľko detí sa hlásilo na tieto gymnáziá, aby sme vedeli, aký je reálny dopyt po nich, tak sme sa k takým číslam nemohli dostať, pretože neexistovali.  Na rozdiel od Čiech a Slovenska ekonómovia v zahraničí pracujú s dátami.

Čo to znamená?

Napríklad v USA k  známym ekonómom vzdelávania patria profesor Hanushek a Heckman. Profesor Hanushek v posledných rokoch poukazoval na kvalitu učiteľov: ako ju merať, ako ju zvýšiť a aké by to malo dopady. Profesor Heckman sa zas zameriava na dopady rôznych programov predškolského vzdelávania z krátkodobého aj  dlhodobého hľadiska. Obaja vyčísľujú tieto dopady tiež v percentách HDP, lebo výška HDP je niečo, na čo politici počúvajú oveľa viac ako na vzdelanie ako také. No a keď majú takéto dáta, môžu ich ďalej ukazovať a na ich základe zavádzať zmeny v celej krajine.

Je krajina, ktorá dokáže výsledky výskumov aplikovať do praxe rýchlejšie ako iné?

Ťažko povedať, ktoré krajiny pracujú s výsledkami najlepšie, ale minimálne v Európe sa ako modelový berie fínsky systém vzdelávania. Tam je akoby hlavnou zásadou, že keď dieťa začne chodiť do školy, ide do tej najbližšej k jeho bydlisku a to je preň zároveň tá najlepšia škola. Čiže medzi školami nie sú veľké rozdiely a je jedno, či dieťa žije v sociálne slabšej lokalite, na dedine alebo v meste. V Prahe vidím, že ľudia sú niekedy ochotní zmeniť trvalé bydlisko len preto, aby dostali dieťa do lepšej základnej školy, lebo rozdiely medzi školami môžu byť výrazné.

PO NOVEMBRI NAJVIAC ODCHÁDZALI ZO ŠKÔL MUŽI

Začiatkom septembra chýbalo riaditeľom škôl na Slovensku približne 2000 učiteľov. Ste jednou z autoriek nedávnej štúdie „Odchody z učiteľskej profesie v Európe“, ktorá sa zamerala práve na fluktuáciu učiteľov v rôznych krajinách. Jedným z výsledkov tejto štúdie bolo, že počas ekonomickej transformácie dochádzalo v strednej Európe k výraznému odlivu mladých učiteľov – mužov z učiteľskej profesie.

Vo všeobecnosti sme zistili, že každý štvrtý európsky učiteľ opustil svoju profesiu. V rámci tejto štúdie sme podobné krajiny rozdelili do piatich regiónov Európy (sever, juh, stred, juhovýchod a západ) a tieto bloky sme vzájomne porovnávali. Česká republika, Slovensko, Poľsko a Slovinsko reprezentovali stredoeurópsky región. A v rámci neho odišlo z učiteľskej profesie približne 28 percent učiteľov. Zistili sme pritom výrazný pokles učiteľov-mužov  v porovnaní napríklad so západo- či severoeurópskym regiónom. A všimli sme si, že najväčší odlev učiteľov-mužov bol v 90. rokoch, teda krátko po období ekonomickej transformácie.

Čomu to pripisujete?

Pozreli sme sa na štúdie, ktoré sa zaoberali ekonomickou transformáciou a jej vplyvom na trh práce a tie ukázali, že výrazne vzrástla miera návratnosti investícií do vzdelávania. To znamená, že platy vysokoškolsky vzdelaných ľudí rástli v porovnaní s ľuďmi, ktorí mali nižšie vzdelanie. Zároveň však bolo vidno, že vo verejnom sektore, najmä v oblasti vzdelávania, zdravotníctva a sociálnej práce tieto platy zostali nízke, rástli len minimálne. Čiže učitelia, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie, videli, že ich plat mimo školstva sa mohol aj zdvojnásobiť, preto predpokladáme, že odchádzali najmä kvôli platovým otázkam.

NIE JE PRAVDA, ŽE UČITEĽ SA INDE AKO V ŠKOLSTVE NEUPLATNÍ

Štúdia tiež ukázala, že zo škôl odchádzajú najmä kvalitnejší učitelia. Čo konkrétne to znamená?  Sú to učitelia, ktorí sami majú lepšie vzdelanie, prípadne využívajúci inovatívne metódy, alebo učitelia vybraných predmetov a špecializácií typu informatika, matematika, cudzie jazyky… Ako sa vlastne hodnotí kvalita učiteľa?

Je naozaj ťažké odpovedať na otázku, ako si predstavujeme kvalitného učiteľa. Čo sa týka vzdelania,  väčšina učiteľov už má vysokoškolské vzdelanie, čiže tu nenájdeme výrazné rozdiely. V rámci praxe je to tiež otázne – na jednej strane keď odíde zo školy učiteľ s dlhoročnou praxou, je to väčšia strata ako keď odíde taký, ktorý učil len rok. Vieme totiž, že začínajúci učitelia potrebujú 2 až 5 rokov, aby sa zabehli do učiteľskej praxe. Na druhej strane keď nám chýbajú mladí a inovatívni učitelia, tiež to nie je veľké plus pre školstvo. Čiže nakoniec sme sa v rámci hodnotenia kvality zamerali na to, kam učitelia zo školstva odišli. A zistili sme, že väčšina (57 %) odchádza do iných vysokokvalifikovaných profesií.

Zisťovalo sa v rámci štúdie aj to, kam presne odchádzali?

Presné profesie nevieme, len klasifikáciu zamestnaní podľa ISCO kódov. A z nich vidíme, že štvrtina učiteľov odišla pracovať ako technický a odborný pracovník, 17 percent do zamestnaní ako iný odborný pracovník, 10 percent sa stalo manažérmi a 16 percent odišlo na pozíciu administratívny pracovník. V realite vidíme, že v školách najviac chýbajú učitelia matematiky, fyziky, chémie, informatiky, odborných predmetov a cudzích jazykov. Je to aj preto, že presne títo učitelia sa vedia dobre uplatniť aj v súkromnej sfére. No a učiteľskú dráhu najviac opúšťajú mladí učitelia, celých 70 % odchodov sa týkalo učiteľov po prvej pracovnej skúsenosti v školstve.

NESTAČÍ LEN POVEDAŤ: ZDVOJNÁSOBME PLATY!

Viaceré štúdie zo zahraničia tiež ukázali, že druhú skupinu učiteľov, ktorí najčastejšie odchádzajú, tvoria učitelia s náročnejšími podmienkami výučby. Teda tí, ktorí učia žiakov so špeciálnymi potrebami, v triedach s vysokým podielom menšín atď. Oni odchádzajú z iného dôvodu, než je plat – napríklad z dôvodu vyhorenia?

Profesor Rivkin, ktorý sa zaoberal tiež odchodom učiteľov zo škôl, kde je viac znevýhodnených detí, sa o vyhorení vo svojej štúdii nezmieňuje. Skôr ukázal, že títo učitelia odchádzajú do iných škôl. Dôvody môžu byť rôzne. To prostredie je oveľa komplikovanejšie pre učiteľa, ak možno nemá dostatočnú podporu priamo v škole, ani dostatočné ohodnotenie, tiež spoločenská prestíž a postavenie učiteľa sú nízke a ešte v škole, ktorá je v sociálne slabšom prostredí… to všetko môžu byť dôvody na odchod. Pri príprave stratégie školstva v ČR pre roky 2020-2030 padol v rámci jednej pracovnej skupiny spontánny návrh, aby sa v sociálne vylúčených lokalitách zdvojnásobili učiteľom platy. Je pravda, že na to, aby sme dostali učiteľov do náročnejších škôl sa bude treba zamyslieť nad tým, ako ich motivovať a vyššie ohodnotenie je zaujímavou formou motivácie, no treba sa detailnejšie pozrieť na to, čo by im skutočne pomohlo. Nestačí len povedať, že zdvojnásobme platy.

ŠKOLSTVO JE PREFEMINIZOVANÉ, ČO S TÝM?

Tým, že muži zo škôl odchádzajú, školstvo je už roky výrazne prefeminizované. Nevýhody poznáme, no môže to mať aj nejaké výhody?

Vidíme, že najviac žien je v predškolskom vzdelávaní a na prvom stupni základných škôl, kde až 90 percent učiteľov na Slovensku sú ženy, na druhom stupni už je to zhruba 75 percent. Keď niekde máte 75 percent žien a 25 percent mužov, to je dosť veľký rozdiel a priznám sa, že mi nenapadá nejaká výhoda pri tomto pomere. Nechcem sa púšťať do gender tém, ale vidíme, že chlapci by v rámci školy tiež potrebovali vidieť nejaké mužské vzory a mužské role a učitelia-muži môžu do vzdelávania priniesť iný pohľad, čiže určite má feminizácia škôl svoje nevýhody.

Zaujímavé je, že v školách prevažujú učiteľky, ale riaditeľ je väčšinou muž. Zaoberali ste sa aj tým, čím to je?

To vidíme nielen v školstve, ale aj v iných oblastiach na riadiacich pozíciách…

Ale v školstve je to predsa len výraznejšie. Hovorí sa, že keď chce muž urobiť rýchlu kariéru, treba ísť do školstva a postup na riaditeľa má zaručený.

Pravdu povediac, toto nesledovala žiadna z našich štúdií. No možno ženy veľmi nechcú ísť do riadiacich pozícií. Podrobnejšie sme to však neskúmali.

28 % ŽIAKOV NAVŠTEVUJE ŠKOLY S OBMEDZENOU KVALITOU VÝUČBY

Podľa zisťovania PISA (OECD, 2016) medzi riaditeľmi škôl, až 28 percent žiakov navštevuje školy, ktorých schopnosť poskytovať kvalitnú výučbu je obmedzená nedostatkom kvalitného pedagogického personálu. Nie je táto skutočnosť v rozpore s rovnosťou šancí, ktorú vo vzdelávaní zaručuje Ústava? Nemal by štát nejako zakročiť?

Riaditelia škôl sa skôr vyjadrujú tak, že by mohli poskytnúť aj vyššiu kvalitu vzdelávania, ale pre nedostatok pedagogických pracovníkov alebo pre ich nedostatočnú kvalifikovanosť to nejde a tá kvalita je nižšia. Neviem, či je to priamo v rozpore s Ústavou, ale v každom prípade je to veľký problém. A potom je tu otázka, čo s tým môžeme robiť.

Máte nejaké návrhy?

Priamo v našej štúdii sme navrhovali niekoľko riešení. Jednou z nich je motivovať mladých ľudí k tejto profesii. Samozrejme, prvé, čo motivuje, je výška platu, to sa nedá vynechať. Ale tiež by pomohlo zvýšiť prestíž profesie učiteľa, ktorá za posledné roky veľmi klesla. Bolo by dobré, podporiť mladých začínajúcich učiteľov a zaviesť na školách uvádzajúcich učiteľov, ktorí sa budú novým učiteľom skutočne venovať a podporovať ich v začiatkoch ich profesie. A okrem toho tu chýba nejaký kariérny systém učiteľov. Učiteľ nastúpi do školy a nikam sa v podstate nevie ďalej posunúť. Chýba nejaké ďalšie vzdelávanie, ktoré by bolo priamo napojené na kariérny systém aj systém odmeňovania, čo tiež môže demotivovať práve mužov prísť do  učiteľskej profesie. A preto možno jediný motivačný cieľ je byť riaditeľom.

V ČECHÁCH UŽ UČITEĽOM VÝRAZNE PRIDALI, NAŠI STÁLE ČAKAJÚ

Máte skúsenosť s tým, že sa ďalej pracuje s výsledkami vašej štúdie?

Vedomosť o tom nemám. Publikovali sme vedecký článok v zahraničnom časopise, určite sme výsledky poslali aj na ministerstvo školstva a do tlače. 

Myslela som to tak, či si vás náhodou nezavolala nejaká pracovná skupina z vlády či ministerstva školstva, aby ste pomohli s návrhmi ako zvrátiť odchody učiteľov.

Takto to nefunguje. V rámci rôznych stratégií pre vzdelávanie sa tieto výsledky možno použijú skôr ako nejaké varovanie.

A ako je to v ostatných krajinách? Nevieme si zobrať príklad, ako si poradili s odlevom učiteľov v cudzine?

Takéto informácie nemáme. No keď sme pracovali na našej štúdii, prekvapilo nás, že dosť vysoká fluktuácia učiteľov je aj v severských krajinách. Do veľkej miery je to spôsobené flexibilitou trhu práce v týchto štátoch, kde ľudia viac kolujú medzi rôznymi zamestnaniami. Aj preto je ťažké povedať, ktorá krajina je na tom horšie a ktorá lepšie. No vidíme, že v našom regióne máme veľký problém a zatiaľ nevidíme kroky, ktoré by ho riešili. Hoci v Čechách na rozdiel od Slovenska platy učiteľov značne narástli. Dokonca tak, že Česi už takmer dosiahli cieľ – relatívne platy učiteľov voči ostatným platom v ekonomike priblížiť k priemeru krajín  EÚ. Avšak v Čechách aj na Slovensku stále chýbajú ďalšie motivácie, ktoré by zabránili novému odlivu učiteľov zo škôl. A toto bude treba vyriešiť čo najskôr.

(Ak vás tento rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)