Blogy

Vzbura na lodi Bounty, na letisku, aj v prístave

26 hodín letu! Peklo aj moment očakávania zároveň. Plánovala som si to užiť, každú minútu. V hlave mi pred štartom behali ešte myšlienky, či mám na palube všetko čo potrebujem na prežitie cesty, o ktorej som doteraz len čítala a tak trochu aj snívala. Či som si predsa len nemala zobrať aj to rúško, ktoré som nemala pri ceste do Mexika a potom pri mojej posteli v rezorte stáli traja zamestnanci a modlili sa, aby som tú 42 stupňovú horúčku prežila a oni sa nedostali do všetkých svetových médií.  O deň ochorel aj manžel, aby to nemali s nami také jednoduché…

Vďaka nášmu Petríkovi z cestovnej kancelárie, ktorý sa o nás stará už takmer dvadsať rokov sme sedeli v lietadle tak, že keby sme si zaplatili business triedu, boli by to vyhodené peniaze. Práve preto nikdy necestujeme sami, pretože nemáme radi prekvapenia. Hlavne tie neriešiteľné. Už sa nám niekoľkokrát potvrdilo, že ísť na dovolenku cez cestovku má v dnešnej dobe obrovský zmysel. Čokoľvek sa stalo, nastúpil náš Petrík a domov sme sa dostali skôr ako ministerstvo zahraničných vecí naštartovalo vládne lietadlo. Kdekoľvek a čokoľvek sa nám nepáčilo, zavolali sme nášmu Petríkovi, išli na pláž a „ono sa to samé vyriešilo“. Náš Petrík je pre nás nenahraditeľný.

Petrík je aj našou GPS. Pri každom presune nás sleduje, či všetko funguje podľa plánu. Dokonca pri príletoch stojí na balkóne a pozerá sa na oblohu. Presne vie, ktoré je ktoré lietadlo a či neodklonili náš let napríklad pre počasie a nebude nás potrebné niekde ratovať.


Okrem toho, že ako obchodný riaditeľ TUI pozná takmer každú skrutku všetkých lietadiel, takže podľa toho nám objednáva aj sedadlá.  Naposledy celú noc pretelefonoval so socialistami v Air France, že im nefunguje systém. Vyriešil aj to.

A tak sme sa ocitli opäť vo veľkom Boeingu 777 (musel mi sľúbiť, že všetky MAXi počas nášho letu na svete budú stále sedieť na zemi) na dvoch sedadlách, kde široko ďaleko vedľa nás nikto nesedel. V praxi to znamenalo vystreté nohy počas celého cestovania a lakte a rameno iba môjho manžela. Žiadne náhodné, kde v spánku nechtiac skloním hlavu. Pre mňa je to mimoriadne dôležité, pretože ako bývalá tanečnica z Lúčnice sa viem v sedadle ešte aj pred päťdesiatkou skrútiť tak, že letušky sa chodia preventívne manžela pýtať, či tá pani vedľa neho ešte žije.

Sedelo všetko. Aj v Paríži klapalo, aj keď sme na presun mali iba dve hodiny. Dokonca aj s „kadibúdkou“ pre fajčiarov. Zasnúbená krajina toto Francúzsko. Netvária sa farizejsky, že peniaze z daní z cigariet im nevoňajú.

Všetko dokonalo naplánované. Samostatné dve sedadlá s luxusným priestorom na nohy obsadené nami a trochu zapáchajúci záchod (sedeli sme vzadu) sme vyriešili ešte pred štartom. Normálne egoisticky sme vytiahli ten najsilnejší arabský parfum, aký sme si kedy z ciest priniesli. Šup za uchá a na ruky a bolo po smrade. Chvíľu sme sa tvárili, že nevidíme zdesené pohľady asi stovky okolo sediacich, ktorí nám neskôr ďakovali, lebo ten smrad už náš Petrík nevedel ovplyvniť.

Nasadila som si svoje špeciálne hrubé kožušinové nórske ponožky, jednu nohu vyložila za hlavu, druhú na manžela, vykrútila krk s hlavou tak, aby mi to bolo čo najpohodlnejšie na jeho ramene a čakala na odlet na Tahiti. Až som sa ho vlastne ani nedočkala.

Hluk z klímy a motorov na mňa totiž odjakživa pôsobia ako vysávač na bábätká. Takže skôr, ako sa lietadlo odlepí od zeme, spím. Čo spím, vlastne neexistujem. Často sa len pri dlhých letoch zobudím s jedlom pred sebou, ktoré už iní majú dávno zjedené. A to ho ako celiatička dostávam v lietadle ako úplne prvá. Čakať musia aj deti. Aspoň v lietadle totiž platí, ty si pacient, kto je viac! A tak si tieto chvíle „slávy a dôležitosti“ vlastne ani nemám šancu užiť, pretože kolesá lietadla sú ešte na zemi a mne už na manželovom ramene steká slina.


Máme takú dohodu, že pokiaľ sa mi počas letu otvoria ústa dokorán, len mi zacmuká do ucha, aby som z lietadla stále vystúpila ako dáma. A tak cmuká celý let, nech je akokoľvek dlhý. Nárok na spánok nemá. Ale aby to robil 26 hodín? Dala som mu teda výnimku.

Všetko bolo dokonalé, pracovná dorážačka zafungovala a mal to byť len snový let na Francúzsku Polynéziu. Jediné čo ma vraj prebúdzalo, a aj to si nepamätám, bola otázka letúcha: „ Prosím si dáma ešte šampanské?“

Zobudil ma až manžel v LA, že už pristávame. Keď som ho uvidela, takého pokrčeného a oslintaného, bolo mi ho ľúto. Ospravedlnila som sa mu, že ja za to nemôžem, že som práve zistila, že „lietanie“ v spánku je silnejšie ako ja a pripomenula mu vetu, ktorú hovorievam ako prevenciu vtedy, keď mám pocit, že som sa niečím previnila. Teda, že nie ja som sa dobre vydala, ale on sa dobre oženil. Aby na to nezabudol, nech je akokoľvek na mňa nahnevaný, veď prevencia musí byť, nie?

Pre tankovanie sme museli všetko z lietadla zobrať, aj keď sme na pôde USA neostávali a vrátili sme sa späť na tie isté sedadlá. To, čo sme na letisku v LA zažili len pre tankovanie bolo však šialené. Len totálnou náhodou sme nezmeškali lietadlo na Tahiti. To isté, v ktorom sme už predtým sedeli a vyvoňali.

Letisko v LA v USA, tranzit po bezpečnostnej kontrole/foto: Dalito.sk

V LA sme museli absolvovať rovnakú kontrolu všetkého, akoby sme ostávali na pôde USA. Totálne všetko. Zrazu sme sa ocitli v dave tisícok ľudí, ktorí cestovali do celého sveta. Totálne zúfalstvo. Za sebou 10 hodín letu, pred sebou ďalších asi 9 a to peklo pred nami. Letiskový personál nekompromisný, neochotný a nadutý, pripravený rozhodnúť o vašom ďalšom osude bytia a nebytia ďalších dní. Prešli sme toľkými kilometrami bezpečnostných previerok, že to bolo až smiešne, akokoľvek rešpektujete ochranu pred teroristickými hrozbami. Milión papierov, milión otázok, milión odomknutí batožiny a to len preto, aby sme sa vlastne presunuli len z jedného „čreva“ do druhého a vrátili sa tam, odkiaľ sme prišli a americkej pôdy sa ani nedotkli.  Tie rady mali kilometre! Rešpektujem všetky bezpečnostné opatrenia, ktoré v dnešnej dobe majú zmysel, ale toto?

Nikdy nezabudnem na kotúľajúce sa slzy tuším talianskej turistky, ktorá len mizla v tisícovom dave ľudí, ktorí ju tlačil iným smerom. Ako zúfalo kričala a prosebne naťahovala ruku k americkému policajtovi, aby ju zachytil (tak nejako asi vyzerá nešťastná scéna, keď sa niekto snaží o záchranu pri cunami) a mizla v dave. Letela s nami, ale v lietadle na Tahiti som ju už nevidela.

V LA to bolo príšerné. Stále rozmýšľam, či to je naozaj potrebné, či sa jednoducho nedá len už stokrát skontrolovaných cestujúcich len nasmerovať špeciálnym „črevom“, ktorým kým lietadlo natankuje prejdú z jedného rohu za druhý.  Bol to stresujúci zážitok, na ktorý sme neboli pripravení. Ani my a ani náš Petrík. Okamžite som ho o ňom informovala. Vždy si totiž od nás vyžaduje spätnú väzbu, kvôli ďalším klientom (raz takto vďaka nám dokonca TUI odstúpila od zmluvy s rezortom na Korzike).


Ani pri lete z LA na Tahiti som z toho, čo som si do lietadla pre zabitie času zobrala nevyužila.  Prespala som ho opäť.  Rozdiel bol iba v tom, že manžel si musel pre moje sliny na remene prezliecť tričko.

Taká bola moja najdlhšia cesta lietadlom v živote. V podstate vyspinkaná doružova a rovno aj časovo obrátená som sa zobudila až na druhej strane zemegule a skonštatovala. „OK, môže byť! Zvládnem sa okolo Zeme otočiť aj dvakrát.“ Oslintaný a celý pokrčený manžel len tak na mňa pozrel a skonštatoval: „Milá moja, s tebou fakt aj na koniec sveta!“

Na druhý najkrajší ostrov vo Francúzskej Polynézii (niekde uvádzajú, že najkrajší), miesto našej vysnívanej dovolenky, ostrov Moorea,  sme sa z Tahiti mohli dostať „postrekovačom“. S Petríkom sme však uprednostnili  40 minútový trajekt a urobili sme dobre.

Trajekt z Tahiti na ostrov Moorea/foto: Dalito.sk

Okrem toho, že sme vďaka nemu spoznali milý mladý novomanželský český pár, zažili sme presne ten pocit, ako vo filme Vzbura na lodi Bounty, ktorý nakrúcali aj v prístave, kde sme zakotvili.

Pred nami sa z mora až k oblohe týčili majestátne zelené sopky. Bol to pohľad pre bohov. Ako v Jurskom parku, ako v Jurskom parku.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Až na tie služby, až na tie služby. Aj keď vlastne… Pravdu majú oni, nie my. Ale o tom nabudúce.


Tak strašne ďaleko a tak dokonalo naplánované…



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *