Názory a Komentáre

Za vaše frustrované životy nemôže demokracia!

demokracia socializmus

Včera pod hrôzostrašný príbeh politickej vraždy Milady Horákovej na FB DALITO, ktorú zavraždili komunisti po politicky vykonštruovanom procese, presne v deň výročia jej vraždy, napísal „tiež človek – volič“ a „slovenský novodobý hrdina“ Jozef Padúch s fotografiou Winnetoua: A čo tak pozatvárať kapitalistov, to nejde, majú dosť koruniek.

Niekoľko hodín som rozmýšľala, čo za frustrovaného človeka môže toto napísať pod článok o žene, ktorá je mementom  vražednej komunistickej histórie… Potom som si uvedomila, že čo sa čudujem, však národným športom niektorých ľudí je vinu z vlastnej neschopnosti, a tým vlastného frustrovaného života, hádzať na druhých. Spomenula som si na vymenovanie novej českej vlády s budúcou podporou komunistov, práve v deň výročia vraždy Milady Horákovej  a na príbeh, ktorý sa naozaj stal.

Na charitatívnom bazáre pristúpila ku mne žena, že koľko stojí ten uterák s kosákom a kladivom. Pomýlila si reklamné logo cestovnej kancelárie. Po mojom vysvetlení  smutne dodala, že jej ten ruský kosák chýba. Zamrazilo ma. Veď nemala ani 60 rokov!


O pár dní sme sa s manželom ocitli v kuchyni na strednom Slovensku. Meste, ktoré nemá ani 4 tisíc obyvateľov. Jeden dôchodca oslávil 70, druhý má cez 60. Žiadna hladová dolina.

Jeden z nich sa pochválil, že volil Kotlebu. Nesúdili sme ho, chceli sme len pochopiť. Za ich chrbtami bola totiž veľká chladnička, celá obsiata magnetkami z celého sveta, ktoré pochodili ich deti.

Napriek tomu sme počúvali, ako nás Rusi v 68 zachránili a potom celé roky chránili pred nebezpečným západom. Že tých ľudí predsa na hraniciach až toľko komunisti nepostrieľali a že Čína je úžasná krajina, ktorú skresľujú iba médiá. To, že sme neboli slobodní, nemohli ani cestovať je jedno, pretože sme sa doma aj tak cítili bezpečne a mali všetko.  A ak sa nám nepáči napríklad kauza Bašternák, máme sa zbaliť a odísť z krajiny.


Mnohé názory, aj na zlých kapitalistických Bratislavčanov,  sme radšej vytesnili z hlavy a odvtedy sme sa tam už nevrátili.  V 21. storočí sú pre nás tieto názory neakceptovateľné.

Keď sme si sadli do auta, ostalo v ňom hrobové ticho. Prerušili ho až otázky, či vychovali rovnako aj svoje deti a čo bude s tými našimi. Prepadol nás zvláštny strach o našu dcéru, ktorá využilo všetky možnosti demokracie a svoju budúcnosť chytila pevne do rúk. Prepadol nás strach, či to bude stačiť, či vďaka takýmto ľuďom jedného dňa nezatvoria hranice opäť. Alebo to zažijeme ešte my ročník narodenia 1970?! Začali sme sa báť.

Na druhý deň sme cestovali  tri hodiny autom do Česka. Aj tam sme sa ocitli v spoločnosti dôchodcov z porovnateľnej obce, ďaleko od Prahy. Takmer identická rodina.

Neveriacky na nás pozerali a bolo vidieť, že si myslia, že si zážitok zo slovenskej domácnosti vymýšľame. Hanbili sme sa. Naozaj sme sa hanbili. Aj za to, ako veľmi zaostávame za Českom vo vysporiadaní sa s vlastnou históriou, kde v relácii o „smotánke“ nenájdete oslavný príspevok k 90. narodeninám komunistického pohlavára  Colotku, a že jeho mladšia priateľka má kabelku za niekoľko sto eur.

Neverili, že u nás majú ľudia problém ak zničia novú bustu Biľaka, či pokutujú človeka, ktorý na protest odstráni kosák a kladivo z komunistického pomníka. Českí dôchodcovia nevedeli pochopiť ani beztrestnosť bilbordov s komunistickými heslami a Leninom pri Košiciach. Hanbili sme sa pred českými dôchodcami. Naozaj sme sa hanbili. A takmer 30 rokov od Nežnej revolúcie sme sa naozaj začali akosi báť.

Potom sme si to uvedomili. Že možno to so Slovákmi, ktorí aj tak kašlú na vlastnú biednu históriu, nie je možno až také zlé. (ako sa správame k 100. výročiu Československa, o tom sa už ani rozpisovať nebudem, pritom keby ho nebolo, tak ani neviem, či nejakú zvrchovanosť budú Slováci niekedy vôbec oslavovať)

Veď na rozdiel od Čechov a Moravákov, slovenskí komunisti o parlamente už iba snívajú. (škoda, že ešte majú vôbec nejaké právo snívať, že táto zvrátená ideológia nie je zakázaná ako v USA).  Veď v deň popravy Milady Horákovej má zasa Česko novú menšinovú vládu, ktorá počíta s podporou komunistov. (dokonca jeden z tých, čo v novembri 1989 bil študentov na Václavskom námestí obuškom, úplne beztrestne sedí v snemovni)

Ide z toho všetkého strach. Vy to necítite??? Ten smrad nielen z fašizmu, ale aj komunizmu? My to tu už nejako doklepeme, ale čo naše deti?!

Vážení, mnohí! Za vaše frustrované životy nemôže demokracia! Demokracia je o zodpovednosti k sebe samému a pomoci tým, ktorí to naozaj potrebujú. Lenivosť a neschopnosť však nepotrebujú nič, len prefackať!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

„Samozrejme, nesúhlasím s vojnou na Ukrajine, ALE…“


Komentáre (2)
  1. Juraj Karlík píše:

    Pekne napísané – v mnohom máte pravdu. Sám som sa zúčastnil podobnej debaty a povedal som si, že sa tých ľudí pokúsim pochopiť. A po pol hodinke počúvania som naozaj pochopil – Väščine ľudí bolo OBJEKTÍVNE za komunizmu lepšie. Vysvetlím: Pokiaľ ste obyčajný človek narodený na vidieku alebo v malom meste, tak ku šťastiu nepotrebujete veľa. Nepotrebujete cestovať – nepoznáte jazyk a nemáte za čo. Nepotrebujete sa vzdelávať – nemalo by to pre Váš život žiadny prínos. Nepotrebujete slobodu informácií – lebo máte jeden názor, ktorý nieste ochotný meniť. Potrebujete mať aký taký životný štandard (lacné potraviny), základnú starostlivosť (zdravotníctvo zadarmo) a pomyselné zabezpečenie detí (školstvo zadarmo). Viac nepotrebujete a nechcete.
    Toto všetko tí ľudia mali a prišli o to… respektíve zrazu od nich niekto chce aby si to zabezpečili sami.
    Podľa mňa z toho nejde strach, lebo ľudia vždy boli a budú leniví a sebeckí. Mne je z toho len smutno a snažím sa žiť inak, aby som raz mojím deťom mohol ísť príkladom. To je jediné čo môžeme spraviť…

    1. dalito píše:

      Dobrý deň pán Juraj, celý deň rozmýšľam nad tým, čo ste napísali. Veľkú pravdu. Čím som staršia, tým viac prestávam veriť, že sa mi podarí z týchto ľudí zamyslieť sa nad tým, o čom píšete. Je to pre mňa veľmi ťažké, ale budem sa s tým musieť naučiť žiť a veriť iba, že takých ako ste Vy bude iba pribúdať, aj vďaka takým ľuďom ako ste Vy. Nech vás všetko zlé obchádza a darí sa doma aj v práci čo najlepšie, lebo len šťastní a spokojní ľudia môžu robiť svet krajším. Lucia Tomečková.

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *