Kultúra

Zakladateľ Teamu Antalík: „Všetko ide trochu cez bolesť. V muzike aj v živote.“

Na stretnutie som prišla v predstihu, no on tam už bol. Nenápadný, pokojný, a usmiaty, ako jeho žena, ktorá ma privítala s ním. Nemala som predstavu, ako môže vyzerať zakladateľ legendárnej skupiny Team, no Dušan Antalík si ma svojou skromnosťou, rozhľadenosťou a otvorenosťou získal. Zaspomínal si na vzostupy i pády v skupine aj súkromí a predstavil svoj pohľad na svet, nielen v jeho poslednom sólovom albume Fikcia. Fanúšikovia naň čakali 22 rokov!

Ako sa hudobník telom i dušou dostane k štúdiu áut a spaľovacích motorov?!

Kapelu som mal už na strojárskej priemyslovke v Martine. Po nej som rozmýšľal o konzervatóriu, no to by znamenalo vrátiť sa na strednú. Tak som šiel na Vysokú školu dopravy a spojov v Žiline, no celú vysokú som myslel na muziku. Dosť mi to uľahčovalo život. Skladal som aj cestou na skúšky. Všetci drtili skriptá a mňa trápilo, že sa neviem dostať z refrénu na záver. Ľahké to nebolo, no zvládol som to a po vojenčine som sa s chalanmi z Teamu vrátil k muzike.


Koncertné 01 – Foto Pavel Hotárek

Začínali ste v socializme, Pocítili ste aj jeho odvrátenú tvár?

Keď sme začali s kapelou hrať, boli rôzne komisie. Urobili sme prvé LP, aj vďaka Elánu, ktorý odmietol termín v Opuse – bol to zázrak! No zrazu zistíte, že sa nebude hrať, lebo Nároční kazia mládež… komisia v rádiu napokon vybrala dve veci – Nároční, s podmienkou, a Reklama na ticho. Pol roka sa nedialo nič. Potom to niekto začal hrať v Prahe a Reklamy na ticho  bolo zrazu toľko, že sami sme jej mali plné zuby. Ale hráme ju dodnes. Veľký tlak sme však nikdy necítili. Boli sme mladí, mali sme motiváciu, a nemysleli sme, že by nás chceli zakázať.

Dušan Antalík na koncerte Team – Foto Pavel Hotárek

Dnes je slobody určite viac, nemáte pocit, že si ju vážime menej ako kedysi?

Možno sa to prekrýva starosťami. Ľudia denne nastupujú do nového boja – či neprídu o prácu, budú mať čím splatiť pôžičku, lebo často žijú od výplaty k výplate. Preto majú možno menej času pozerať sa okolo seba. Ale nedá sa to zovšeobecňovať. Slovensko je dnes inde, ako za socializmu. Chodieval som do Bratislavy často a bolo to smutné mesto, ako to bolo v socializme všade. Teraz? Keď prejdete európske mestá, vidíte, že sa na ne podobá. No a sloboda… máme jej, samozrejme, viac. Áno, sú rôzne kauzy, ktorými Slovensko žije, ale to sa musí časom poddať. Musíme prejsť týmto vývojom. Zaujímavé je, a dostalo sa mi to aj na album, že tá fikcia vzniká v súvislosti so slobodou. Niektoré médiá a veľmi bohaté rodiny, ktoré vládnu svetom, vytvárajú fikciu. Systém – najprv postrašíme ľudí cez médiá, potom im dáme hry a potom si budeme robiť, čo chceme – platí. No pritom sedíte v kaviarni a všetci vedia, ako by to malo fungovať! Len ako to dostať do vysokej politiky, aby bola etická a pre ľudí…

Dušan Antalík – Foto Martin Remenár

Napríklad, ako hudba skupiny Team. Ozaj, ako sa do nej dostal spevák Paľo Habera a rovno na miesto lídra?

Paľo je istým spôsobom rebel a má úžasný hlas. Videl som ho v skupine Avion. Keď sa rozpadla, oslovili sme ho. Má správnu dávku drzosti a pokory a je to veľmi erudovaný muzikant. Možno je v niektorých veciach tvrdý, ale líder taký musí byť. Paľo povie rovno, čo si o vás myslí a to si na ňom cením, lebo viete, na čom ste. Raz sme hrali v Čiernom Balogu. Začínali sme o 19. hod., no ešte o 18.45 sedelo v prvom rade len zopár ľudí. Paľo povedal niečo v zmysle, že to vyzerá, akoby tu prišli partizáni z hôr. Nakoniec sme mali plnú sálu. No nejaký pán to počul, podal sťažnosť na ministerstvo kultúry a vtedajšie noviny z toho spravili v sobotňajšom vydaní kauzu. Paradoxne nám to strašne pomohlo. Omieľalo sa to asi dva mesiace a okolo nás začala hystéria, ktorú si zlizol hlavne Paľo.


Koncerty skupiny Team boli vždy legendárne/ Foto:Pavel Hotárek

Zamával s vami ten ošiaľ okolo skupiny?

Áno, každý má nejaké ambície, teraz tá hystéria a tlak. A bolo to aj vo vnútri. Ja som Team vždy ťahal do veľkého rocku, Paľo to držal na uzde, aby bola muzika komunikatívna a melodická. Niekedy lietali aj kávy a fľaše, ale nikdy sme sa nepobili. A to napätie nás nútilo zo seba vydať maximum. Vždy som mal pocit, že sme šli na hranu, na koncertoch i v štúdiách. Všetci sme však boli poznačení tým obdobím a všetkým nám to postupne zničilo život. Rok 1995 bol zlomový, začala sa splácať daň za tých sedem búrlivých rokov, rozpadli sa nám rodiny… Máte 33 koncertov za mesiac, televízne relácie a zrazu zistíte, že doma ani nie ste. A potom, to bol môj prípad, vyjdete na pódium a necítite nič! Ja, čo som mal z muziky vždy potešenie.

Katka a Dušan Antalíkovci pri podpisovaní CD pre DALITO/foto: Monika Chybová

Do toho hustla atmosféra v kapele. Videl som, že Paľo má tendenciu sólových projektov. Na jednej strane som to chápal, na druhej som bránil kapelu. Celé sa to začalo biť. Až prišiel podnet od manažéra, že by sme mali dať pauzu. Paľo už mal vtedy druhú sólovku a dosť sa ho to dotklo, lebo chcel ísť na turné s nami. Cítil tak, ako aj my, a cítim to tak dodnes, že Team bola a je výnimočne vyskladaná kapela – muzikantsky aj ľudsky.

V tom období pauzy medzi 1995 až 1999 rokom ste s Paľom nekomunikovali?

Nie. Dokonca sa mi stalo, že som robil rozhovor do istého českého denníka, ktorý dal na titulku – S Haberom už nikdy! Pritom som to nepovedal a ani som to tak necítil. Raz mi však Paľo zavolal. Team urobil jednu platňu bez neho. Deň predtým, ako mala vyjsť sa ozval a povedal, nerob to. Bolo neskoro stopnúť to. Nikdy som mu to nepovedal, ale strašne som si to vážil…

Dušan a Paľo Habera na Team Tour 2016/Foto: Pavel Hotárek

Bol toto spúšťací mechanizmus k zmiereniu a obnoveniu starého Teamu?

Nie, tým bol klávesák Milan Dočekal, ktorý s Paľom hral na jeho turné. Raz mi povedal, že z ľudí na koncertoch cítiť, že chcú naspäť Team. Musel som zostúpiť zo svojho piedestálu a šiel som za Paľom do Bratislavy. Bavili sme sa asi štyri hodiny. Vzal si čas na rozmýšľanie a potom sme našli systém a mantinely, ako budeme fungovať. Odvtedy je to super. Obaja sme vyzreli a nejdeme do oblastí, ktoré nás bolia. Vznikla medzi nami úcta. Ja som jedináčik, ale s Paľom sme už vlastne ako bratia. Poznáme sa aj svoje rodiny už skoro 30 rokov.


Na Dušanove sólové CD Fikcia čakali fanúšikovia dlhých 22 rokov. Niekoľko podpísaných albumov si našlo minulý rok majiteľov aj z radov čitateľov Dalito.

Keď sme pri rodine. Katka je vaša tretia žena a svoj prvý koncert Teamu zažila ešte ako prváčka na základnej. Nevadí ten vekový rozdiel?

Paľo raz povedal, že je to môj tretí upgrade. (smiech) Vyzerá to ako sranda, no nebola. Viete, ako to vo vzťahoch býva… Ale pred 20. rokmi prišiel tento anjel a odvtedy žijem. Katka bola vždy vyspelá duša. Spoznali sme sa v rádiu, kde som bol istý čas spolumajiteľom a ona moderátorka. Zblížili sme sa až po štyroch rokoch a vek nám bol úplne jedno. Dodnes to tak cítim. Raz ma to možno dohoní, ale zatiaľ to funguje bezproblémovo. Je to absolútne oddaný vzťah. Máme krásnu dcérku. Katka je všade so mnou, radíme sa, manažuje mi album a veľmi mi pomáha. Ja už ani bez nej nemôžem byť. Som hrdý, že ju môžem urobiť šťastnou. Po tom som vždy túžil. Aj pre to som sa mohol venovať albumu Fikcia a otvoriť si v ňom dušu. No musel som si prejsť tú cestu. Všetko ide trochu cez bolesť. V muzike aj v živote.

Táto prezentácia vyžaduje JavaScript.

Napísať a zhudobniť desať kvalitných piesní, ako ste to spravili vy, nie je sranda. Zamrzí človeka, keď sa nedostanú do rádií?

Napísať pieseň, ktorá nie je brak, nie je sranda ani ľahko predaná koža. Nechcel som na albume šuflíkové veci. Jediná staršia vec je African woman´s eyes. Vznikla pred rokmi, keď som cítil, že Afrika sa rozpadá. Videl som odtiaľ rôzne šoty i kľačiacu ženu s pohľadom, ktorý zrkadlil všetku hlúposť sveta – manažéri  vykrikujú na burzách, hrajú golf a Afrika umiera. Ostatné sú súčasné veci, lebo sa snažím stále vyvíjať a držíme v tom aj kapelu. Nemám rád tlieskanie len za úspech. Muzikanti musia byť excelentní! Lenže potom si zapnete „mienkotvorné rádiá“, čo tvrdia, že hrajú iba hity a pritom hrajú stále to isté. Keď dajú stálice, ako Elán, tak stále rovnaké pesničky, hoci majú nové albumy. Na internete? To isté! Istým spôsobom je to oblbovanie. Nemôžeme jesť to isté jedlo stále dokola. Možno som kritický, ale v mojom veku si to už asi môžem dovoliť. Alebo sa za vás rádio postaví, lebo máte nejaké vzťahy ešte z rodného mesta, napríklad z Košíc. Musím to povedať. Mám ich strašne rád, Košice sú krásne, a Košičania držia spolu. Ja im to nezazlievam, no strašne cítiť, ako si pomáhajú v médiách a počúvate len košických alebo prešovských interpretov. Ja im nechcem ublížiť, nech mi prepáčia, viem, že je to aj logické, ale tak by rádio nemalo fungovať. Malo by byť objektívne. Redaktori by mali byť trochu aj hudobne vzdelaní, mali by poznať aj históriu a napočúvať si tie albumy. Ale to je celosvetový trend. Je kopa dobrých kapiel, ale ich hudba v rádiách nezaznie…

Team dodnes vypredáva haly a štadióny/Foto: Pavel Hotárek

Viac o súkromí Dušana Antalíka, géniovi, ktorého obdivuje, mimozemských civilizáciách a okrúhlych jubileách nájdete vo videu.

Môže vás zaujať:

MALEC: „Nie je hanbou keď padneš, ale keď sa nezdvihneš.“

Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *