Založil dom, postavil zimný štadión, spláca úvery a štát s mestom ho v tom nechali

Marek Mergleský, predseda hokejového klubu HK Sršne Košice sa do mediálnej spolupráce Dalito a Slovenského zväzu ľadového hokeja (SZĽH) prihlásil sám.  Skúsenosti s hokejom má nad hlavu. Ako bývalý hokejista sa rozhodol založil rodinný dom, požičať si peniaze z banky a postavil zimný štadión, ktorý nemá na Slovensku obdobu. Všetko zo súkromných peňazí. Keď o pomoc požiadal mesto Košice zistil, že ani mesto a ani štát mu vraj nevedia pomôcť. Zaskočil ich totiž, nikto z politikov nepredpokladal, že niekto na Slovensku bude mať takúto odvahu. A SZĽH? Stále sa na Slovensku nájdu “blázni”, ktorí pre výchovu hokejistov existenčne ohrozia seba aj svoje rodiny. Zoznámte sa, toto je jeden z nich.

Má hokej veľa problémov?

Predpokladám, že aj iné športy sú na tom rovnako.  Som však človek, ktorý chce veci posúvať, lebo pokiaľ budeme stále hovoriť, že len toto je problém a toto je problém, nikde sa neposunieme.

Pred troma rokmi ste postavil zo svojich úspor  a úverov krásnu hokejovú halu s názvom Aréna Sršňov, založili ste  hokejový klub HK Sršne Košice, trošku odvážne, nie?

Pri hokeji som od piatich rokov, keď som hrával ešte za vtedajšie VSŽ Košice. V 15 rokoch som po zdravotných problémoch musel s hokejom prestať a presedlal som na hokejbal. Postavil som v Košiciach spoločne s hokejbalistami ihrisko a hrávali  sme Slovenskú hokejbalovú extraligu. Časom som sa dostal až do širšej nominácie reprezentácie v hokejbale. Popritom som organizoval aj hokejové turnaje pre amatérov a môj syn začal hrávať hokej. Tak som sa rozhodol, keďže podnikám od 18 rokov a prešiel som rôznymi obormi, že sa skúsim pustiť do výstavby športového areálu so zimným štadiónom, hokejbalovým a multifunkčným ihriskom. Prvý mail ráno o 4:00 hod a posledný o 11:00 hod. Náročné obdobie, ale zvládlo sa to. Za 13 mesiacov sme to spustili. A výsledok vidíte sami. Máte pravdu, na fyzickú osobu, dosť odvážne.

Kedy ste presne začali s prevádzkou?

Prevádzku haly sme spustili v marci 2016 a už v septembri k nám začali chodiť prví záujemcovia z radov detí o hokej. Nebrali sme len tie najmenšie 5-6 ročné deti, ale dali sme priestor každému chlapcovi, ktorý mal záujem. Po troch rokoch nám už súťaž hrajú štyri kategórie, starší žiaci, mladší, prípravka HP3 a HP4. Priorita je pre nás prípravka. K dnešnému dňu už máme v hokejovom klube viac ako 250 detí.

Počet detí v klube neustále rastie, myslíte si, že je to prostredím, ktoré ste vytvorili na vysokej úrovni?

Máme krásny štadión a tiež celkovo areál. Tým, že to je naše, máme aj pravidelné časy tréningov, máme krásne šatne, reštauráciu, aj bar s krbom a výhľadom na ľadovú plochu. Všetci si  to vážia, aké majú podmienky. Sme v areáli základnej školy a je to veľká výhoda. Taktiež sme klub, ktorý na Slovensku organizuje počas hokejovej sezóny aj mimo nej najviac hokejových turnajov pre mládež a naši rodičia to vidia. Je to náročné, ale mňa to baví. Ináč pre peniaze to nemôžete robiť, lebo v hokeji, podobne ako v iných športoch, na Slovensku chýbajú.

Mnohé kluby majú problém s deťmi…

Stále tvrdím, tak ako robíte nábory a koľko času tomu venujete, úmerne s tým vám bude rásť aj počet detí v klube. Pravidelne sa zúčastňujeme akcií, kde vieme, že sa bude pohybovať veľké množstvo detí, dokonca už aj sami organizátori nás na tieto akcie vyhľadávajú. Vedia, že nikdy neodmietneme. Či už sú to mestské časti,  mesto Košice, rôzne občianske združenia. Deti sme našli okrem škôl a škôlok aj v ZOO, na festivale maskotov, oslovujem ich počas verejného korčuľovania. Moji zamestnanci si zo mňa robia srandu a hovoria, že nemám hanbu. Minule som sa vybral po hlavnej ulici v Košiciach a v pondelok sme mali šesť nových prváčikov na tréningu. Takže sa naozaj snažím.

Nebol to hazard založiť dom, v ktorom bývate s rodinou a pustiť sa do podnikania v hokeji, kde nie sú deti a kde výrazná podpora nechodí? Kým vychováte reprezentanta a dostanete za to od SZĽH odmenu potrvá roky. Ako spávate?

To, že si človek dovolí založiť vlastný klub, to má svoju históriu. Na každom zápase HC Košice sedím už tridsať rokov. V 1999 som v Košiciach postavil prvé hokejbalové ihrisko a hrali sme extraligu v hokejbale. V roku 2011 som  požiadal  mesto Košice, či by mi neposkytlo pozemok, kde by som postavil  halu a prepojil  hokejbal s hokejom. Podmienka bola v areáli základnej školy. Spočiatku si mysleli, že si z nich robím žarty a nechceli ma prijať. Po štvrtom stretnutí, keď mi opäť raz povedali, že sa mi ozvú, som dal nohu do dverí a povedal, že odtiaľ neodídem, kým ma nevypočujú. Mesto mi nakoniec  schválilo pozemok vo výmere 21 000 m2 na 30 rokov. Pre porovnanie, Gáboríkov štadión je na ploche 5800 m2, no a teraz sedíte tu. Štadión a okolitý areál som si postavil sám s jedným stavbyvedúcim a pár firmami. Celkový náklad aj s celým areálom je 2,5 mil. EUR.

Vás sa ani nebudem pýtať, čo ste pre hokej urobili, ale opačne, čo SZĽH urobilo pre vás.

Súkromné projekty to majú náročnejšie. S mestskými klubmi sa nemôžeme porovnávať. Oni fungujú na mestských štadiónoch, kde im mesto platí celé náklady na chod štadióna. Napríklad Michalovce majú svoj štadión pod mestom, mesto im poskytne ľady zadarmo do 19,00 hod, mesto platí všetky prevádzkové náklady klubu. My si musíme platiť všetko sami, elektrinu, vodu, výplaty zamestnancom atď. Mám úvery v bankách, takže je to naozaj náročné.

Dobre, ale zasa SZĽH by vám predsa len malo pomôcť, kto iný?

Ako nový klub nemáme nárok na  príspevok od zväzu za históriu hráča, keďže sme zatiaľ nevychovali žiadneho, ktorý by sa umiestnil v popredných ligách. Snažia sa nám pomôcť  rozvojovými projektami,  pomáhajú nám ročným motivačným príspevkom do výšky 15 tisíc eur. 5 % spoluúčasť hradí náš klub. Minulý rok sme čerpali po prvý raz a zakúpili sme za to pomôcky deťom do telocvične, kde máme tréningy suchej prípravy . Tento rok máme zasa záujem rozširovať šatne, lebo ich máme len šesť a stále nám pribúda detí. Zväz nám taktiež prispieva na každé družstvo, ktoré hráva súťaže SZĽH. Príspevok na družstvo od zväzu je ale len almužna v porovnaní s tým, čo nám treba vyskladať  na jednu kategóriu dokopy, aby nám družstvo mohlo vôbec štartovať v súťaži.

Nepociťujete krivdu, že sa nemôžete zapojiť do výziev pre mestské kluby, veď všetci vychovávate tie isté slovenské deti, naše.

Súkromných klubov je na Slovensku pár, asi iba štyri – päť? Mestá a obce a ani ministerstvo školstva doteraz na to neboli pripravení. Áno, máte pravdu v tom, že na nás málo myslia, pritom je už rok 2019. Stále hovorím, že konkurencia musí byť všade, aby sme najlepších posúvali hore a do konkurencie patria aj súkromné projekty. Pokiaľ to necháme tak, ako to bolo v minulosti, len na mestské kluby, tak to naozaj nie je správne. Určite by mal  vzniknúť priestor aj pre súkromné kluby, lebo určite sa v mestách nájde množstvo nadšencov, ktorí po rokoch podnikania si môžu dovoliť dať vlastné prostriedky do výstavby haly a rozvíjať hokej. Verím, že nás bude pribúdať.

O akých podmienkach teda hovoríte?

Ľady na tréningy nemôžeme pri našich úveroch rozdávať zadarmo. Jedna vec sú motivačné príspevky, druhá vec málo peňazí za družstvá, ktoré vám dohrajú súťaže,  iba okolo 2000 eur. Samozrejme nečakáme len na zväz, financie sa snažíme zohnať aj cez centrá voľného času, na 2% daní a pod. Pred niekoľkým rokmi ste cez centrum voľného času vedeli získať aj 170 Eur na žiaka. Pred rokom už iba 32 eur a tohto roku už iba 25 eur. Tak to je čo za podporu štátu? Veď to nemôže byť postavené len na kluboch a podpore zo zväzu.

Tlačíte aj na samosprávu? Chápu, že ide o výchovu detí?

Samozrejme tlačím. Mestská časť, kde som postavil zimný štadión a prevádzkujem hokejový klub detí  nám dva roky neschválila ani Euro. Mesto mi dalo dotáciu do klubu  504 Eur na činnosť. Doslova výsmech. Zaplatil som až 6 tréningov zo štyristo, ktoré sú ročne potrebné pre 4 kategórie. Košické VUC si nás dokonca pomýlilo s kynologickým klubom Sršňov… Takže o nejakej koncepcii sa tu nedá hovoriť. Ale ja sa nevzdávam, neustále ich bombardujem.

Keď ste ma kontaktovali, boli ste doslova rozčúlený zo šeku, ktorý vám poslalo mesto Košice, daň z nehnuteľnosti v tisícoch za rok, za halu. Nemal by aj o týchto praktikách rokovať zväz so ZMOS? Veď aj starostovia si radi pozrú dobrý reprezentačný zápas, ale najprv niekde tých hokejistov musíme vychovať.

Máte pravdu, zväz by mohol viac spolupracovať so samosprávami a tlačiť na nich.  Ja som postavil zimný štadión, športovisk , chodia sem deti aj široká verejnosť z Košíc a okolia. Suplujem štát. Zväz by naozaj mohol viac spolupracovať so samosprávami a ministerstvom školstva, aby sa nám nestávali také veci, že investor postaví zimný štadión, iba naše splátky s prevádzkovými nákladmi sú 35 000 eur mesačne, aby sme boli aspoň na nule a potom mi ešte pošlú šek na daň z nehnuteľnosti, ktoré iné kluby neplatia, lebo majú mestský štadión. Mesto nám poslalo šek na 6000 tisíc eur ročne! Keď niekto odbremení mesto od toho, že postaví štadión a platí celé náklady , kde chodia aj jeho obyvatelia a potom nám pošle takýto šek. Dva roky to s nimi riešite a keď to neuhradíte, tak oni vám doslova založia štadión v prospech mesta. Neviem ako to mám pomenovať.

Nie je presne toto parketa pre SZĽH, lobovať za hokej a jeho podporu? Veď ak by boli nastavené férové podmienky, súkromných hál môže vzniknúť ešte viac a zasa zvýšime konkurenciu. U vás si teda neviem predstaviť, čo by som sa spýtala, že čo ste pre rozvoj hokeja za posledné tri roky urobili vy a nie SZĽH.

Keď sme sa o to začínali v minulosti zaujímať, prišli sme na východoslovenský zväz ľadového hokeja, ktorý tu je 40 rokov. Keď som sa tam pána pýtal, prosím poraďte mi, ako založiť klub, ako si viem pomôcť s čerpaním nejakých zdrojov na prevádzku okrem vlastných, aby to nebolo len na mne, tak mi povedali, my nevieme, choďte sa opýtať do nejakého klubu! Tak som sa mal ísť teda spýtať do konkurenčného klubu, ktorý už bol na ihlách, že im budeme kradnúť deti. Neskôr  som na SZĽH do Bratislavy poslal list, že mám záujem postaviť  zimný štadión, či mi nevedia nejako prispieť, ani sa nám na náš list neozvali. Naozaj tá skúsenosť so starým vedením SZĽH nie je taká, ako s novým vedením.

Do školského areálu ste investovali 2,5 milióna eur od zimného štadióna, cez hokejbalové až po  multifunkčné a detské ihrisko. Škola má aj anglické trávniky zavlažované vodou zbieranou  zo strechy štadióna, aby ste šetrili prevádzkové náklady a na toto vám nikto z mesta Košice neprispeje?

Keď sme pred časom strihali so zástupcami mesta pásku v areáli Arény Sršňov na mojom novovybudovanom hokejbalovom ihrisku, viceprimátorka mi hovorí ,,p. Mergleský dám vás navrhnúť na cenu mesta Košice za to, aký areál ste nám tu vybudoval“. Ja jej na to, nechajte si tú cenu, deťom do klubu prispejte a daň za športovisko mi zrušte. Argumentovali tým, že súkromnej firme nevedia odpustiť daň. Vraj jedine ZMOS môže tlačiť na vládu, aby to zmenili, no a na ZMOS by mohlo  tlačiť práve aj SZĽH. Športoviská majú už zľavu 50%, ale pri zimnom štadióne vám to aj tak vybehne na  6000 eur ročne. Je  smutné, že v Košiciach to funguje takto. Príkladom môže byť Stará Ľubovňa, 10 tisícové mestečko ponúklo súkromnému investorovi, ktorý tam ide do výstavby zimného štadióna,  že mu bude po dobu 15 rokov prispievať na prevádzku zimného štadióna ročne sumou 100 tisíc eur. To už je veľká pomoc. Ja som to postavil za vlastné, mesto mi  nijako neprispieva a ešte mám zaplatiť aj 6000 eur. To isté vo Vranove, kde 5 rokov stál rozostavaný zimný štadión. Nakoniec sa miestna  firma dohodla s mestom, že zainvestuje 1,5 milióna eur, štadión dokončí a spustí prevádzku. Mesto im teraz bude poskytovať  na prevádzku 10 rokov sumu 150 tisíc eur ročne. Takže v iných mestách si to vážia, že majú takých investorov. V Košiciach mi tvrdia, že tu je už športu veľa, pritom tu neprevádzkujú  jediný vlastný športový stánok. Mesto tu neprevádzkuje  žiadny mestský zimný štadión, ani mestskú halu, ani plaváreň, mesto Košice prevádzkuje len dve letné kúpaliská dva mesiace v roku.

Takže vy si môžete dovoliť vychovávať len tie deti, ktorých rodičia si to môžu zaplatiť?

Aj napriek tomu, že si všetko platíme sami, držíme poplatok 30-40 eur mesačne, čo na Košice nie je veľa. Ak by sme mali ísť komerčne, cena by bola 80-90 eur mesačne. Nechcem robiť šport pre horných 10 tisíc. V Košiciach už máme kluby, ktoré pre deti prídu domov, odvezú ich na tréning a späť domov, ale cena je 130 eur na mesiac. Šport nemôže byť len pre horných 10 tisíc.

Mám pocit, že hovoríte o tom, že kým vo Fínsku kluby držia spolu, na Slovensku bojuje každý za seba.

Správne to cítite. Keď som klub otvoril, cítil som to veľmi. Zažil som telefonáty, že kradneme niekomu deti, čo sme tým určite nesledovali. Po troch rokoch sa ale vzťahy zlepšujú. Pochopili aj oni, že  musíme spolupracovať. Viete, aj to chápem, mládež v Košiciach funguje od roku 1962. 50 rokov tu bol jeden klub a neboli naučení, že im tu vyrastá konkurencia. Ale už sa tie vzťahy  zlepšujú.

Ale konkurencia musí byť, bez toho sa nikto nikde neposunie.

No práve, a preto by mohlo aj SZĽH  tlačiť na mestá a obce. Napríklad, treba nastaviť férovosť, aby mestá a obce, keď už im tam vznikne druhý hokejový klub, ako u nás v Košiciach, aby tie podmienky boli porovnateľné. Náklad na hokejový tréning sa nedá porovnávať s nákladom na basketbalový tréning v školskej telocvični. V Košiciach pokiaľ hrávate šport v telocvični, tak vaše náklady,  pokiaľ vám mesto schváli ako prípad hodný osobitného zreteľa telocvičňu na prenájom,  sú za 4 hodiny týždenne 84 Eur polročne. Na ľade u nás len jedna hodina stojí 90 Eur a to ju môžeme prenajať komerčne drahšie. Náklady len na tréningy a zápasy  jednej kategórie nás ročne stoja vyše 14 000 Eur. My sme sa však rozhodli podporovať deti, tak z tejto cesty nezídeme. Taktiež sa nemôže stať, že jeden klub dostane 70 000 Eur a druhý 504 Eur. Jednoducho, nemôže utekať  náš tréner po tréningu či zápase na nočnú a ich tréner do wellness centra. Keď mi niekto z iného klubu povie, že chce s nami hrať vyrovnané zápasy 5:4  – a nie 10:1, ja mu hovorím, že jednoducho nemôžeme mať také rozdielne financovanie klubu .

Máte aj nejaké vyššie plány?

Naposledy, keď tu bol pán Kohút,  tak sa ma pýtal, či uvažujem, že by som raz postavil aj mužstvo mužov. Povedal som mu, poďme pekne postupne. V prvom rade musím zabezpečiť financie na činnosť našej prípravky, potom chceme vytvoriť športové hokejové triedy  až po  kadetov. Postaviť dorast, juniorov. Všetko závisí od financovania. Určite to budem podporovať maximálne, ale keď sme si to prepočítali, už len na kategórie do ôsmeho ročníka musím na stôl položiť 40 tisíc eur. Kadeti, dorast, junior, to už ani nehovorím. Mám sen, raz tu pustiť  prvú ligu mužov 17-18 ročných  našich odchovancov. Povedať im, poďte si vyskúšať hrať za mužov, však v krajine im veľké kluby nedávajú veľký priestor.  Ale to je naozaj ešte hudba budúcnosti a beh na dlhé trate. Už dnes mi je jasné, že s jednou ľadovou plochou si toto dovoliť nemôžeme a  ak štadión nie je pod mestom,  ktoré by nám aspoň čiastočne platilo prevádzkové náklady, tak to bude ťažké. Ľadovú plochu musíme vyčleniť aj súkromným partiám, ktoré nás živia. Máme v správe pozemok 21 tisíc metrov štvorcových, máme pripravený projekt prístavby šatní, ale práve pre vyrubenú daň z nehnuteľnosti som to musel zastaviť. Ani si neviem predstaviť, že by som raz mestu mal za to ešte platiť 13 tisíc eur ročne, to je neprijateľné. Oni by nás mali dotovať, nie my ich!

Za to, že ťaháte deti k športu?

Aj to, ale je to naozaj zlé, veď nám tu v košickom klube hrá iba  11 chlapcov ročník 2005, tak je to na zamyslenie. To isté aj v Prešove, ktorý má problém dať dokopy tri päťky v kategórii ôsmakov. 100 000 mesto! Košice 250 000 a majú  problém!

Potom komu chce SZĽH stavať 40 nových ľadových tréningových plôch?

Nové haly sú potrebné, ale musíme tiež pridať na náboroch, hokej nie je naozaj až o tak veľkých peniazoch od rodičov, v mládežníckom veku určite nie. Áno, je to náročné na čas, ale to je každý šport. My sme rodičov, ktorí k nám dali deti  do susednej školy 20 m od štadióna, max. odbremenili. Tréner im ratolesti vyzdvihne zo školy a ide sa 20 m na tréning. Rodičia si pre svojich malých hokejistov prídu v čase po práci a majú to značne uľahčené. Deťom dnes vieme poskytnúť korčule, hokejku, prilbu grátis, nech si to prídu vyskúšať. Keď totiž nie je nábor, nemôžeme urobiť ani výber. Najprv musíte mať pekný štadión. Pevné časy tréningov, aby si rodičia aj iné krúžky vedeli zadeliť, je veľmi dôležité. Stáť pri tom nábore v zázemí štadióna  a usmievať sa, byť k dispozícii. Deti a rodičia  to ocenia a vám sa to vráti v počte športujúcich detí. Stojím pri tej našej  prípravke na každom tréningu našich najmenších hokejistov už tretí rok.  Jednoducho musíte na tom štadióne stáť. Bez náborových pracovníkov to ale kluby nezvládnu. Kluby musia okolo náboru robiť naozaj maximum, dnes už letáčik A5 formát na dverách školy ako v 80-90 rokoch nestačí.

Mám pocit, že o tom mnohí stále len hovoria….

Za nového vedenia sa to posunulo, aj keď to ideálne stále nie je. Som na tom vlastne rovnako, ako pán Kohút. Obaja sme pri hokeji v SZĽH tri roky. Obaja vieme, že ako prvý si musíte určiť smer, potom pozháňať ľudí okolo klubu a hokejového zväzu , veď iba my sme pri zabezpečení prevádzky štadióna vystriedali za 3 roky 12 ľadárov, kým sme ustálili dvoch stálych a 4 externých. Takže najprv musíte vybudovať nejakú štruktúru, mať za sebou ľudí, lebo ani ten náš šéf hokeja  nemôže robiť všetko sám. Zabezpečiť partnerov. Rovnako ako ja vo svojom klube. Toto všetko trvá, to nepreskočíte. Potom musíte pripraviť projekty a riešiť na nich financie.

Takže je to vlastne všetko zázrak, že ešte vôbec na Slovensku niekto niekoho vychová do reprezentácie?

Ja vám to poviem takto. Keď idú na Vianoce MS U20, sedíme v našej klubovni na štadióne na Štedrý večer a spoločne s kamarátmi pozeráme zápas. Naposledy sme prehrali s Američanmi 2:1. Ostatní šomrali, že sme zasa neuspeli, ale ja stále hovorím, že je to zázrak, že hráme 2:1 s Američanmi, ktorí majú v kategórii junior registrovaných 25-30 tisíc hokejistov a my 300. Mali sme dostať 17:1, to by lepšie odzrkadľovalo reálny stav, ako sme na tom s počtom mládežníckych hokejistov. U nás v klube počet detí rastie enormne, vedeli by sme aj viac, ale musí nám niekto pomôcť vytvoriť aj podmienky a nie nás ešte trestať daňou z nehnuteľnosti, lebo, že „nikto na to nebol pripravení, že tu niekto založí firmy a tiež vlastný rodinný dom a postaví ľadovú plochu zo súkromných peňazí“.

Takže, zatiaľ ste na všetko sám, alebo vám SZĽH ešte nejako pomohlo?

Vzdelávanie trénerov!  Posledné “Learn to play Slovakia“, ktoré sa uskutočnilo v Novom Meste nad Váhom bolo fantastické. Pán Bukač bol hosťom na dve hodiny, bolo to školenie, ktoré viedli medzinárodní inštruktori IIHF. Trvalo päť dní, trénerom všetko platil zväz  a bolo naozaj na veľmi vysokej úrovni. Aj ubytovanie, stravu , školiteľov. Keď sa náš tréner vrátil, spozoroval som to okamžite.  Otočil sa nám o 180 stupňov. Hneď som volal Kohútovi, Maťo, toto treba robiť častejšie, nestačí raz do roka! Tréner nám hneď zmenil prístup, do tréningov zakomponoval nové cvičenia, všetci sa tešili, dokonca aj rodičia. Naozaj musíme prinášať stále nové a nové veci.  Jednoducho svet sa v hokeji posunul už úplne niekde inde a my sme tu zaspali v 90. rokoch. To, čo sme doteraz robili, to stačilo predtým, dnes už nestačí . Samozrejme to už je vec aj zväzu, ale aj my sa snažíme, veď dnes už predávame aj vlastné klubové výrobky , pásky, dresy, kľúčenky, tričká, fľaše s vlastným klubovým logom. Každá aktivita nám pomáha to celé prefinancovať. Ale v prvom rade by to malo byť štátom prefinancované.

Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.

Úryvok z rozhovoru aj videom:

https://www.youtube.com/watch?v=oD85aT5CGH8&feature=youtu.be

https://www.dalito.sk/anketa-klubov-zmenilo-sa-nieco-v-slovenskom-hokeji/