Zápisník hallux valgus: 11 týždňov od operácie sa začínam smiať (11. časť)

Manžel ma fotil celý čas, ako som išla k lekárovi a späť. Ako takú opičku. Vraj som sa konečne od novembra aj usmiala. Bol to totiž prvý deň, čo som sa po jedenástich týždňoch od operácie konečne dostala na rehabilitačnú kliniku k lekárke a nikto mi termín opäť nepreložil. No a ešte som tam konečne dopajdala bez bariel.
Bohužiaľ, patrím medzi tých, ktorí sa po rekonštrukcii chodidla zbavujú opuchu oveľa dlhšie. Vďaka opuchu, a samozrejme aj nepravidelným liekom na bolesť, som celé týždne síce výraznú bolesť necítila (hnusný pocit to ale bol), ale zasa som nemohla rehabilitovať tak, ako som chcela a hlavne mala. Opuch ma totiž nepustí ohnúť zadrôtované prsty do polohy, aby ukazovák a palec na nohe nestuhli viac akoby mali. Keď mi rehabilitačná lekárka oznámila, že na také opuchy sú prístroje elektroliečby, ktoré nie sú v kontraindikácii s mojim doživotným železom v nohe, skoro som sa rozplakala. V mojom chápaní, keby som sa na rehabilitácie dostala oveľa skôr, už by som tento problém nemusela riešiť a určite by som už v práci pobehovala ako laň. Okrem toho, konečne by som si naliala poriadny pohár francúzskeho červeného vína! Zatiaľ som na to nenašla odvahu. Nikdy nezabudnem na to, ako som dávno boľavé koleno (dve operácie) po páde na lyžiach večer na hoteli zaliala červeným vínom a išla som umrieť od bolesti.
Doživotné ponaučenie
Z tejto operácie si tak nesiem obrovské ponaučenie do operácie druhej nohy, ale už niekedy v druhom živote. Nerozlúčim sa s operatérom bez toho, že by mi rovno nevystavil poukaz na rehabilitácie, aby som si ich mohla objednať oveľa skôr. Lekárska medicína mlčania je strašná vec, ktorá všetko iba zbytočne komplikuje. Čo už. Nezmením to, nevedela som, nikto mi nič nepovedal. Nikto ma dopredu na to neupozornil. Budem rada, ak sa z mojej skúsenosti aspoň niekto poučí.
Ale inak, medzi nami čitateľmi, doktorko odviedol naozaj dokonalú neinvazívnu prácičku. Mnohí ortopédi doteraz nechápu, ako tam tie železá vopchá cez tých zopár malých dierok. Tri hore, dve zospodu nohy. Ani si nejdem predstavovať, ako to musí bolieť, keď niekomu nohu rozrežú cez kožu a mäso „hlava nehlava“.
Za celé tie týždne som liekov od bolesti, aby som mohla aspoň ako tak rehabilitovať, pojedla ako sa hovorí „priměžene“. Posledné dva týždne som ich už aj neužívala (inak neboli vôbec lacné), až po prvý pokus, aspoň ako-tak sa postaviť na špičky. Zatiaľ som to na operovanej nohe dala na asi 50 % a pri kuchynskej linke som sa nechala manželom chváliť aká som neuveriteľne šikovná. Dokonca som dala aj prvú a druhú baletnú pozíciu. No a potom som sa na nohu nepostavila zasa asi tri dni…
Raz hore, raz dole
Celé je to tak ako na horskej dráhe vo Vegas. Tej najväčšej. Ak nekrívam, chodím ako kačka alebo ťahám za sebou nohu ako žaba, ktorú auto len lízalo. Večer noha ako balónik, ale už aspoň nie ako balón.
Stále krívam, ale už nie až tak výrazne. Sama sa však k žiadnemu lekárovi ešte neodvážim. Zakopnutie, pád alebo sotenie, stále pre mňa znamenajú veľké riziko. Všade ma odprevádza manžel. Rozbehla sa mi zasa arytmia. Z toho, aké sú ľudia vonku ovce a neviem čo ešte. Fakt, chodia po chodníku ako mulice. Čumia do tých telefónov a je im úplne jedno, koľko mŕtvol za sebou nechajú. Na novodobý systém, že vonku prežijú len najsilnejší, nemám zatiaľ odvahu. Manžela sa pustím len výnimočne. To čo sa vonku okolo mňa deje sa snažím nevnímať, pozerám len pod nohy. Ani netuším, kde sa v mojom mužovi nabralo toľko drsnosti, ľudí na ulici celkom slušne rozráža. Vraj mu to ostalo ešte z hádzanej a to, na čo pozabudol, si v tieto dni pripomína počas majstrovstiev sveta. Tvrdý to chlapík, je to fakt chlap, o ktorého sa môžem na ulici oprieť. Toto som o ňom doteraz netušila.
14. februára by som sa chcela vrátiť do práce, lebo sa už z toho všetkého zbláznim. Rehabilitácií ma čaká naozaj veľa, trikrát do týždňa až niekde do konca marca, ale ja už potrebujem robiť. Potrebujem cítiť človečinu. Potrebujem byť nielen medzi ľudí, ale hlavne sa cítiť slobodná. Nemôžem totiž vyjsť niekde do parku, lebo vonku svieti slnko a ja mám nedostatok vitamínu D. Na prechádzky môžem len od 12,00 hod do 18,00 hod a je jedno, či slnko svieti doobeda. Už dávno, a tak dlho, som sa necítila tak neslobodná. Vlastne mi už na nervy lezie aj môj milovaný, skoro dokonalý manžel. Ale zatiaľ drží. Obdivujem ho.
Rehabilitácie a rehabilitácie
Rehabilitácie budú asi peklo. Aspoň podľa papiera. Ale ešte nikdy som sa na peklo tak veľmi netešila. Podľa odporúčaní rehabilitačnej lekárky ma čaká množstvo práce. A to teraz napíšem len niektoré procedúry jej naplánovaného itineráru. Napr. telocvik s cieľom zlepšenia hybnosti a aktivácia celého chodidla, zlepšiť odrazové funkcie palca, nácvik trojbodovej opory chodila, uvoľnenie reflexných zmien, či korekcia postúry. Od operácia sa totiž totálne zmenila moja chôdza aj s postavením tela. A sexi to teda vôbec nevyzerá. Postúra je totiž proces udržovania polohy tela a jeho častí v stále sa meniacom prostredí. Konkrétne ide o dynamický proces udržovania polohy tela a jeho častí pred a po skončení pohybu. Správna postúra nám umožňuje aktívne držať segmenty tela proti pôsobeniu vonkajších síl. Chápem, od operácie fakt chodím ako postrelená kačica. Čaká ma aj senzomotorická stimulácia, práca s jazvami (tie sú mi jedno), pretiahnutie skrátených svalov, špeciálne cvičenia na NF podklade – VRL, DNS, PNF … ani netuším čo to je. Zaučia ma aj na špeciálnu autoterapiu. Zároveň ma čaká elektroliečba vo forme pretlaku a podtlaku na zmiernenie opuchu a mnoho iného, čomu už vôbec nerozumiem. Hlavne nech konečne obujem normálnu topánku!
V zime v sandáloch
Zatiaľ jedinú botu, do ktorej som bola schopná nohu natlačiť sú letné croocs sandále. Aj to na to potrebujem obe ruky. V kombinácii s hrubou nórskou olympijskou bundou do najväčších mrazov na svete, v nich v zimných mesiacoch vyzerám ako blázon. Tento nemilý obraz sa snažím zmierňovať aspoň tým, že sa k šedým crocskám aspoň farebne doladím. To že sú v zime ľadové ako sviňa a cez diery do nich ešte aj fúka, už neriešim. Ak nemáte na výber, nič iné vám neostáva. Nohu mám, alebo som aspoň mala, veľkosť 39. Naozaj si odmietam kúpiť tenisky 42. Presne pri tejto veľkosti som pre opuch skončila v obchode.
Vyzerá to ešte na celkom drsnú jazdu. Už to všetko chcem mať za sebou. A zabudnúť. Potom veľa pracovať a niekedy v zime vypadnúť do tepla. A opäť zabudnúť. No a odkladať operáciu nohy čo najdlhšie, pokiaľ mi lekári dovolia. Už dnes však viem, že to bude trvať poriadne dlho. Lebo tak som sa rozhodla. Nemusím trpieť každý rok, no nie? Či musím?
Už mi začali chodiť pozvánky na golfové turnaje. Niečo mi hovorí, že tohto roku budem rada, ak budem manželovi robiť caddyho. Tak aspoň to. Poznáte to, nikdy nie je zlé mať slušného, milého úspešného chlapa pod kontrolou. Mladých a pochabých aj po ihriskách lieta dosť, kým ja sa budem nasledujúce mesiace šuchtať medzi seniormi po rehabilitačnom oddelení. Už ho dopredu počujem, ako zasa bude na tieto riadky pindať. Ale poznáte to. Prevencia je dôležitá nielen pri halluxoch!
Inak pohodka, a začínam si byť istá, že som to fakt dala! Zvládam to bravúrne a už mi nie je tak úplne naprd.
(Ak vás zápisník halluxov zaujal, čo všetko vás po takej operácii čaká alebo len nechcete prísť o komentáre na Dalito.sk, tak nás môžete podporiť a darovať nám kávu)