Zápisník hallux valgus: 13 týždňov od operácie (13. časť)
Mala to byť posledná kontrola u lekárky, na druhý deň som mala po troch mesiacoch nastúpiť do práce. Doma nabalená taška pre mňa aj kolegyne na privítanie, veľmi som sa tešila, aj keď tušila.
Rozhodlo počasie. Arktická zima so snehom a moja stále opuchnutá noha, ktorá sa dodnes vmestí len do letnej obuvi. V deň záverečnej kontroly som mala ráno ešte rehabilitáciu, na ktorú ma musí stále voziť manžel. Auto totiž môžem šoférovať maximálne do nákupného centra. Teda tam a späť, kde moja noha nevkročí na čokoľvek, na čom by som sa pohla pošmyknúť. Guma a ľad sú pre mňa priam smrteľnou kombináciou. Aj tá zima v crocsoch nie je úplne príjemná. Vlastne je otrasná. Len zopár krokov po zasneženom chodníku do nemocnice mi spôsobuje traumu na pol života. Pád alebo zakopnutie stále pre mňa znamenajú obrovské riziko devastácie voperovanej kovovej parády v kostiach.
Chudák zamestnávateľ
„Vylúčené!“ vedela som, že to lekárka povie. Intuitívne som tušila, že ma do práce ešte nepustí. Napriek tomu, že moja šéfka urobila pre mňa všetko, aby som sa mohla vrátiť, nepomohlo to. Znemožnili to stavebné práce, pre ktoré sa v letných sandáloch neviem bezpečne dostať z auta na pracovisko a späť. Riešila to dva týždne, urobila pre to aj nemožné, bohužiaľ, výsledok je taký, že som musela ešte ostať doma. Som z toho taká smutná, že o tom ani neviem žartovať. Bezmocnosť zo mňa vyťahuje posledné známky úsmevu a vtipu, ktorými som v mojom okolí známa.
Takže ostávam doma a každý deň končím sledovaním všetkých predpovedí počasia od severu na juh a opačne. Dlhodobé aj krátkodobé, v televízii aj na internete. Najfrekventovanejším mužským menom je u nás doma Aladin. Nezainteresovaný by si myslel, že žijeme v trojici.
Ani slimák, ani človek
Noha stále striedavo bolí, napúcha a odpúcha podľa množstva cvikov a chodenia. Rehabilitačná sa pasuje aj s jej farbou. Ja zasa s chlpmi, ktoré som na nej pred operáciou nikdy nemala. Snažím sa čo najviac chodiť, aj keď moja chôdza pripomína skôr plazenie sa slimáka ako krok človeka. Napriek tomu už dokážem prejsť naozaj veľmi veľa, len ten, vedľa mňa, musí mať so mnou trpezlivosť.
Sem tam, aby som nevyšla z cviku ma prepadne beznádej, či sa to vôbec niekedy skončí, občas vyhŕknu slzy bezmocnosti a duševnej sebadeštrukcie. Konečná rekonvalescencia by sa mala skončiť 14. mája 2025, teda pol roka od operácie. Čím tých prstov na ruke pribúda, tým sa viac bojím, že sa z toho už nikdy nedostanem. Plná záťaž sa dá vydržať len pri liekoch od bolesti, ktorých som pojedla toľko, že sa mi to už odráža na peňaženke. Doma na odporúčanie chodím čo najviac bosá, krvi by ste sa mi nedorezali, ako sa strašne bojím, že zakopnem. Ak mám totiž papuče, nepoužívam v nich palec ani operovaný prst vedľa, pre opuch sú stále vo vzduchu. O trojbodovom našľapovaní zatiaľ iba snívam.
Keď duša trpí
Snáď sa to raz skončí. Nič neľutujem a viem, že sa operácie aj druhej nohy v budúcnosti nevyhnem. Len je to naozaj už tak strašne dlho, že človek začne strácať nádej. Ale tak, snáď, ako sa hovorí, nádej zomiera posledná.
Manžel a kamaráti síce hovoria, že od 14. novembra 2024 už nie je so mnou až taká sranda, ale snažím sa. Tak či onak, fakt som si myslela, že to bude celé oveľa bolestivejšie, inak kratšie. Ale aj tak je život krásny. Všetko sa to dá celkom dôstojne vydržať, až na to, že mi je psychicky stále akosi horšie a horšie.
(Ak vás zápisník halluxov zaujal, čo všetko vás po takej operácii čaká alebo len nechcete prísť o skúsenosti, postrehy či komentáre na Dalito.sk, tak nás môžete podporiť a darovať nám kávu)