ZDAR BOH v slovenských opálových baniach

Dalito.sk/Uhorský hund, v pozadí fúrik/foto: Richard Lipták
DALITO -

Sme na východe Slovenska, v Slanských vrchoch a keďže od 1. júla 2015 sú priestory štôlne Jozef sprístupnené verejnosti, je čas, aby sa aj z nás o chvíľu stali baníci. Banské revíri v tejto oblasti boli známe po celom svete už od 16. stor., a až do objavenia nálezísk opálu v Mexiku a Austrálii v 19. storočí boli slovenské opálové bane vôbec jedinou ťaženou lokalitou na svete. Slovenský opál bol obľúbený napr. aj u rodiny cisára Napoleona. Od roku 1823 boli prenajímané pre súkromné účely.

Ako nás informuje tabuľa k tomu určená, najväčší drahý opál v oblasti Slovenských opálových baní bol nájdený v roku 1775 v koryte potoka Olšanka, ktorý pramení pod Šimonkou. Drahokam bol darovaný panovníčke Márii Terézii. Je uložený v prírodovedeckom múzeu vo Viedni, kde o ňom hovoria ako o najkrajšom opále.

Jedna z legiend hovorí, že drahokam dostal pastier Šimon od tancujúcej víly menom Libanka. Víly chodievali na Sviatok všetkých svätých tancovať na Blúdny vrch, kam ich chodil Šimon pozorovať. Víla Libanka sa do Šimona zamilovala. Z lásky mu zachránila život pred istou smrťou, keď ho ostatné víly objavili. Bola za to vyhnaná na vedľajší kopec a odsúdená na večné zatratenie a blúdenie v podzemí hory, ktorá po nej dostala meno, aj najviac drahokamov. Vo svojej moci ju drží pán podzemia.

Je taktiež strážcom pokladov a nerastov tejto bane. Ešte dnes počuť ozvenu krokov nešťastnej víly v temných chodbách Libanky. Šimonovi darovala drahokam v tvare klina. Ten je uložený v múzeu vo Viedni. Keďže jeho príbehu nechcel nikto uveriť, vymyslel si nájdenie drahokamu Harlekýn v potoku. Blúdny vrch časom premenovali na Tancošku.

Neskrotená líška 

Keď sa už chystáme vstúpiť do štôlne, zjavila sa pred nami líška. Dobrý deň, – povedala. Dobrý deň, zdvorilo som jej odpovedal. Kto si? – spýtal som sa. Si veľmi pekná… Ja som líška, – povedala líška. Poď sa so mnou hrať, – navrhol som jej. Nemôžem sa s tebou hrať, – povedala líška. Nie som skrotená. Ach prepáč! – povedal som. Po krátkej úvahe som dodal: Čo znamená skrotiť? Ty nie si odtiaľto, – povedala líška, – čo tu hľadáš? Drahokamy, ktoré hrajú farbami, – odpovedal som jej. Áno, na chvíľu som sa pri pohľade na líšku, ktorá nás prišla pozdraviť, stal Malým princom. Líštička sa poobzerala a odišla. Prechádzame teda portálom štôlne.

Permoník

Na začiatku každej zmeny sa baníci pomodlili za šťastný návrat domov pri soške Panny Márii. Tú si môžeme všimnúť vystavenú už po prvých metroch po vstupe. Blízko nej je soška permoníka, ktorých je v priestoroch bane niekoľko. Pokračujeme v ústrety tajomných priestorov. Nevyužitý materiál pri ťažbe – hlušina, bola z bane vyvážaná pomocou drevených vozíkov, zvaných „uhorský hund“ (hund – z nemčiny pes, vraj keď sa tieto vozíky tlačili po doskových dráhach, kolieska škrípali a vydávali taký zvuk ako keď šteká pes), alebo pomocou drevených fúrikov. Tie sa tlačili po drevených doskových dráhach, ktoré boli podložené polguľatinovými podvalmi. Ako nás ďalej oboznamuje náš sprievodca, baníci tlačiaci tieto vozíky sa volali vozičkári, alebo behači.

Náročný banícky život

Nad našimi hlavami vidíme otvory, banské komíny. Tie slúžili v bani pre ventilačné účely. Práca baníkov bola fyzicky náročná a žiadala si dostatočný prísun čerstvého vzduchu do bane. Spolu s vetracími dverami, pomocou ktorých vedeli baníci usmerňovať prúdenie vzduchu po bani, sa zriadil dômyselný systém vetrania, ktorý už v 16. storočí vymyslel Georgius Agricola a s menšími obmenami sa používa dodnes.

Banské komíny boli razené z dola nahor, bola to zrejme najťažšia práca v bani. V súčasnosti sú viaceré banské komíny zasypané (náš na obrázku asi 10 metrami hlušiny, ktorú držia dubové trámy). Sústavu banského revíru Libanka prevzdušňovalo asi 10 komínov, ich dĺžky boli rôzne, záležali od umiestnenia. Okrem komínov sa na Libanke nachádzajú aj 4 vetracie šachty, najdlhšia je šachta Fedo, ktorá má až 117 metrov a vedie až na samotné dno bane.

Na miestach, kde baníci nemohli vysekať schody do andezitu, banskí tesári museli zostrojiť buď klasické drevené rebríky, alebo tzv. trepne – kus dreva, do ktorého sú vysekané schodíky. Tie boli na zliezanie dosť náročné, pretože boli dosť úzke, drevo v bani je väčšinou stále vlhké a šmykľavé, baníci sa navyše nemali čoho pridržiavať ak mali niečo v rukách. Banské rebríky guľaté alebo hranaté boli preto oveľa bezpečnejšie.

Jaskynní potápači

Náš sprievodca pán Miroslav nám ponúka ďalšie zaujímavosti a my načúvame. Medzi „obzormi“ (úsek, ktorý slúži na dobývanie ložiska) Jozef a Viliam, ktoré sú od seba vzdialené 38 metrov, sa nachádzajú ešte 2 medziobzory, ktoré sú prepojené iba vertikálne zhora nadol pomocou schodišťa. Spája ich približne 120 schodov. Tie musia zdolať jaskynní potápači, ak sa chcú potápať v zatopených častiach bane, ktoré sa nachádzajú pod štôlňou Viliam. Sú tam obzory 15, 30, 50 a 67 metrov, chodby v nich majú dĺžku približne 5 km.

Keďže si baníci sami museli zaobstarávať odev, jedlo, tak napríklad na svietidlá sa vynakladalo čo najmenej financií. Spočiatku to boli rôzne fakle, alebo hlinené kahance plnené lojom. Až neskôr, keď sa postavila kováčska dielňa pri štôlni Jozef, sa začali vyrábať a používať aj železné kahany. Tie boli plnené buď bravčovou masťou, pretože bola najdostupnejšia, alebo repkovým olejom, pretože ten vraj dymil najmenej.

Tieto kahance horeli do dvoch hodín a svetlo z nich bolo ako z malej sviečky. Ak na nejakom úseku pracovali traja baníci, tak priestor z kahancov sa pekne osvetlil a nebolo možné prehliadnuť drahý opál na stene, pretože doslova žiaril. Okolo roku 1910, na konci ťažby sa začali používať aj karbidová lampa (oranžovo-žltá), tá horela 3-5 hodín a svetlo z nej bolo ozaj fantastické. Preto ich používajú aj mnohí jaskyniari. Na tú dobu boli aj dosť drahé, preto si ich mohli zaobstarať iba banskí dozorcovia – štajgri a banskí predáci.

ZDAR BOH!

Pomaly sa dostávame na koniec sprístupnených priestorov. Je cítiť, že tajuplná štôlňa je nasiaknutá tisíckami osudov a príbehov, čo potvrdí každý, kto to miesto navštívi. Doslova škoda, že ich chodby, ktorými kráčame, nedokážu všetky vyrozprávať. Čarovné miesto. ZDAR BOH!

Autor Richard Lipták niekoľko rokov pracoval ako pedagóg. Na strednom a vysokom stupni vyučoval predmety humanitného zamerania. Časť profesného života pôsobil ako redaktor v týždenníku orientovanom na hodnoty. Rád cestuje s fotoaparátom v ruke.

Aj v 80. rokoch odsúdili veriacich, predsedom senátu aj Štefan Harabin