Zjazd nesmrteľných hrdinov
Milujem sychravé, zimné, televízne víkendy. Keď sa doma obklopíme čajom, hroznom a syrom, zapneme od rána televízor, zababušíme sa do diek, ľahneme do sedačky a do neskorého večera sledujeme šport. V zime je to jedinečná atmosféra.
Občas zbehneme aj na nejaké finále svetového pohára, naposledy to boli skoky z obrovského mostíka, ale v tých dekách je to predsa len príjemnejšie (v Slovinsku na mňa padali pripití fanúšikovia) a aj lepšie vidieť.
Ako mimoriadne kozmopolitná rodina, vždy máme komu fandiť. Okrem Slovákov aj Čechom, u ktorých máme s manželom prechodné pobyty, alebo Nórom, u ktorých žije naša dcéra s rodinou, alebo USA, ktoré umožnili našej dcére vyštudovať kvalitnú vysokú školu, alebo Francúzsku, krajine, ktorá sa stala dlhoročným rajom našich rodinných dovoleniek. Takže medailu v zime oslavujeme takmer vždy.
Počas víkendu, kedy štartuje slávny zjazd mužov v Kitzbüheli je ale vždy oveľa napätejší. Pravidelne na zjazd pozerám cez prsty na tvári, akoby ma to malo ochrániť pred smrteľným pádom lyžiara v priamom prenose. Každý pád prežívam, akoby to bol môj syn. Keď vidím, ako dosahujú rýchlosť aj viac ako 140 km/h… byť rodičom jedného z nich, asi by som hneď po jeho štarte odpadla od strachu.
Hlboko sa skláňam pred každým z pretekárov, aj ich rodičov. Už len sa tam kvalifikovať, medzi najlepších sveta a potom ešte prežiť … Aj keď, oni tam asi nechodia prežiť, oni tam chodia vyhrávať vstupenku do VIP Klubu nesmrteľných hrdinov.
Pred zjazdármi sa chodí každoročne skláňať aj šéf F1 Bernie Ecclestone, ktorý ich výkony radšej sleduje z bezpečia VIP tribúny.
Zjazd je taký slávny, že v miestnom lyžiarskom klube je už viac ako 8 500 členov, pritom mestečko má asi o 800 obyvateľov menej.
Pri tých šialených výkonoch zjazdárov som si spomenula aj na internetových trollov, ktorí majú toľko drzosti, že z pohodlia domova komentujú aj „menej vydarené jazdy“. Reakcie domácich povaľačov pred televízorom na sociálnych sieťach, ktorí evidentne v živote nič nedokázali, a ktorým by sa zakrútila hlava len pri pohľade na kopec zdola a ešte aj počas letnej sezóny.
Osobne pozerám všetky zjazdy s veľkým rešpektom a teším sa s každým, ktorý prežil, nie dokončil, ale prežil.
Pozerám na šialených bláznov na lyžiach, ktorí podľa niekoho možno hazardujú so životmi, ale toto je ich svet, ich výzva, ich sen, Klub nesmrteľných hrdinov. Pre mňa osobne patria medzi najodvážnejších športovcov na svete.
Kamery včera ukázali aj fanúšikov zo Slovenska napriek tomu, že sme tam zástupcu nemali. Nastúpiť mohol Martin Bendík. Divnou zmenou pravidiel však prišiel o päť priečok v tabuľke a bolo „vybavené“.
Maťo tento rok musel chýbať. Momentálne je na Európskom pohári v Orcières Merlette, kde získal potrebné body, v zjazde skončil 24. Štartoval aj vo Val Gardene, Wengene, Kvitfjelle, St. Moritzi aj Are. Veľmi mu držím palce, aby sa mu jeho zjazdársky sen raz splnili, ako piatemu Slovákovi v histórii. To len, aby nezabudli všetci „odborníci pri televízoroch“.
Lebo zjazd nesmrteľných hrdinov je iba jeden. Kým my, normálni diváci v dekách, ho sledujeme s tým, aby ho lyžiari prežili, oni tam neprišli prežiť, ale vyhrať, napriek jeho hrôzostrašnosti. A preto sú výnimoční! Tí doterajší, aj tí budúci. Aj pretekári, aj ich rodičia a blízki.