Osobné príbehy

Alfréd Wetzler: Peklo možno prežiť, ale očistec trvá po celý život, lebo je vecou nášho svedomia

nacisti vo Varšave fašizmus

Alfréd Wetzler bol jedným z mála tých, ktorým sa podarilo utiecť z koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau, a spolu s Rudolfom Vrbom podali o tom ako prví správu. Hoci niektorí holokaust spochybňujú, sú aj takí, ktorí zdôrazňujú, že o minulosti treba hovoriť, lebo sme sa nepoučili. Vlasť mu neverila, pre režim bol nežiaduci, ale on zostal skromným a pomáhal. V rozhovore na Wetzlera spomína Darina Horáková, jeho bývalá kolegyňa a riaditeľka ružinovskej knižnice, kde istý čas pracoval.

Nedávno sme si pripomenuli Medzinárodný deň pamiatky obetí holokaustu, ktorý pripomína dátum oslobodenia tohto tábora Červenou armádou v roku 1945. Nie je však, aj napriek 77 rokom, ktoré odvtedy uplynuli, odkaz Alfréda Wetzlera stále aktuálny?

Myslím si, že áno. Moja generácia čítala často so záujmom povojnové romány. Potom prišlo obdobie, keď nás to začalo otravovať, lebo toho bolo veľa. Ale uplynulo už toľko rokov a ľudstvo sa nepoučilo. Najmä dnešná mladá generácia to pozná už len sprostredkovane, a pritom to má stále svoje poslanie.


Je potrebné hovoriť o týchto veciach z minulosti, ktoré patria do našich dejín? Predsa aj tie nás formujú…

Krédo pána Wetzlera bolo: peklo možno prežiť, ale očistec trvá po celý život, lebo je vecou nášho svedomia. O tom, čo sme prežili, treba hovoriť. Netreba to preciťovať, ale hovoriť o tom treba. Aby sme pri konfrontácii s minulosťou vykorenili to zlo v nás, aby sme boli tolerantní, empatickí voči druhým, aj keď sú iní.

Hovoriť o tom treba, predpokladám, o to viac, že stále niekto spochybňuje holokaust, niektorí k holokaustu prirovnávajú očkovanie proti ochoreniu COVID-19…


Presne, ako hovoríte. Niektorí stále pochybujú, že také niečo bolo, keď túto otázku oživujeme. Avšak ja som ani na chvíľu nezaváhala. Myslím si, že je našou až morálnou povinnosťou, tých, ktorí ešte žijeme a pamätáme si ho, hovoriť o Wetzlerovi a jeho posolstve. Jeho odkaz, tak ako zapôsobil na nás, má čo povedať aj dnešným ľuďom, najmä mladej generácii.

Mnohí ho označujú za hrdinu, veď napríklad priamo zachránil 120.000 budapeštianskych Židov od deportácie, pričom žiadny čin jednotlivca nezachránil toľko životov. Sám však takéto označenie neznášal a ani o tom nehovoril. Prečo?

Áno, na to bol veľmi alergický. Tiež som ho dlho nechápala, a až keď som s ním pár rokov robila a zistila, aký je človek, tak som pochopila. Bol to ten najskromnejší, najľudskejší a najpokornejší človek, akého som v živote poznala.

Ako si spomínate na to, keď ste sa dozvedeli, kým v skutočnosti je?

Mala som prvé vydanie knižky, ktoré vyšlo niekedy v roku 1964. Dostala som ju do daru a nejako sa mi do nej nechcelo. Bola som povojnové dieťa, ktoré už bolo presýtené tými románmi, tak ležala v knižnici. Zalistovať v nej ma podnietilo to, keď prišla jar, to už sme nejaký čas spolu pracovali. Pán Wetzler mal krátke rukávy, nosili sa vtedy rozhalenky, a videla som mu vytetované číslo. Nikdy som sa mu nepozerala na ruky. To číslo mi však nejako rezonovalo. Mám vizuálnu pamäť – 29162, to nezabudnem nikdy. Hovorila som si, že to číslo som niekde videla. Tak som sa do tej knihy začítala a chcela som zistiť viac. Keď sme raz išli na obed, začala som s tým, že som čítala knihu a čo on na ňu hovorí. Skúšala som ho, chvíľu bol ticho a pozeral sa a potom povedal, či mu ju požičiam, lebo by si ju rád pozrel. O dva dni mi ju doniesol späť. Otvorím knihu a v nej venovanie: Ľudia so svedomím toto ťažko pochopia. Ale napriek tomu som to pre ľudí so svedomím napísal.

O jeho knihe raz niekto napísal, že je morálnym posolstvom o odvahe človeka postaviť sa zlu v najťažších a navonok beznádejných situáciách a jej posolstvo chcelo byť výstrahou, burcovať ľudstvo k činom. Čo na to hovoríte?

Kniha je napísaná tak, že tam nie je žiadny pátos. Keď ju čítate, máte dojem, ako keď niekto rozpráva príbeh bez nejakého sentimentu. Wetzler hovoril, že sa nemienil stať spisovateľom, ale že život to zariadil, že to musel napísať. Cítil, že o tom musia ľudia vedieť, lebo sa to môže zopakovať. Bola to jeho morálna povinnosť. Bolo to tiež úžasne sfilmované. Zarmútili ma však niektorí známi, ktorí mi povedali, že film je nič moc, že z toho obdobia videli aj lepšie filmy. Vidím, že ľudia stále nepochopili, o čo tam išlo. Ale aj kým spojenci uverili, bola to dlhá cesta.

Ako si na neho spomínate ako na človeka?

V knižnici bol vždy zväčša ženský kolektív. Po maturite tam prišli mladé dievčatá, rozprávali sme sa, mužov sme tam mali na okrasu dvoch. Raz jedna mladá kolegyňa spomenula, že videla pekné topánky, ale nemá peniaze. Na druhý deň pán Wetzler prišiel a bez váhania jej podal peniaze a povedal, aby si ich kúpila. Povedala mu, že nemôže, pretože po výplate musí veľa vecí zaplatiť. On na to, že to nie je problém, vráti ich, keď bude mať.

Alebo keď išiel z roboty, vystál rad na búrske oriešky. Bol milý, predavačky ho mali rady. Jeden balík potom doniesol manželke a druhý nám do knižnice. Bol by dal aj posledné.

Alebo sme chodili na obedy a vždy vedel, čo máme rady. Kým sme čakali na tácky a príbory v rade, spýtal sa kuchára, čo je na obed. Keď zistil, že buchty, povedal mu – tie má rada tamtá čučoriedka, pridajte jej, mne stačí jedna. On dal druhému aj na úkor seba.

Brilantne tiež ovládal slovenský jazyk, ale jazykov ovládal viac. Napriek tomu, že nedokončil školy, bol múdry a vzdelaný.

Známa vraj bola aj jeho dochvíľnosť…

Áno, tá mnohým aj dnes chýba. Spomínam si na obdobie, keď už mal zdravotné problémy. Na jeseň 1987 išiel na liečenie do Poděbrad. Po liečení nám napísal, že ho prepustia, ale že sa vracia až na obed, lenže ráno by mal byť v tlačiarni, kam nosieval veci. Napísal, aby sme ho ospravedlnili, že bude meškať. Potom som si to dala do súvislosti s tým, ako pripravovali útek z tábora. Ako bolo všetko pripravené, že ešte tri dni vydržali s vecami pod stavebným materiálom, kým sa zahladili stopy.

Nemal vtedy strach?

Nemyslel na to, čo sa stane. Nemal strach. Ale hovoril, že to bolo potrebné urobiť pre ten život, ktorý tam bol. A buď sa to podarí, a keď nie, tak „skapeš“. Ale mali pripravenú aj britvu, keby ich chytili, aby mohli spáchať samovraždu.

Nebolo mu ľúto, že keď sa vrátil na falošné doklady do vlasti, tá mu neverila? Nebanoval, že neodišiel ako Vrba?

Aj keď bol v partizánskom oddiele a zajali ho, bol odsúdený na trest smrti. Bolo mu to ľúto. Ale nikdy nehovoril, že banuje, keď sme mu hovorili, že jeho kolega odišiel. Hovoril, že ostal, lebo veril v to, za čo bojoval, a veril, že bude dobre. Napriek tomu, že mal ponuky a mohol odísť, zostal. Avšak viac ho poznali a vážili si ho v zahraničí.

V normalizačnom procese sa stal nežiaducou osobou. Pociťoval krivdu alebo smútok?

Jediné, čo bolo, bolo to, že svedčil na procesoch, varšavskom, norimberskom, frankfurtskom. Nehovoril o tom, ale medzi riadkami od jeho manželky som videla, že ho režim veľmi sklamal. Ešte ako mladý robotník v Trnave vstúpil do strany a veril tej myšlienke. Neskôr ho však zo strany vyhodili. Bol nežiaduci. Zastával robotnícke, pofidérne funkcie, mal zakázané písať, v knižnici robil dievča pre všetko. Minulý režim mu ublížil.

Napriek tomu ste však z jeho úst nepočuli slovo kritiky…

V knižnici sme všetci šomrali na režim a nevedela som pochopiť, že on nie. Nič nepovedal, len počúval a potom povedal: „Máte čo jesť? Máte kde spať? Čo vám chýba?“ Všetkým pomáhal a situáciu nadľahčoval. Mal láskavý, „lasicovský“ humor. Trvalo mi istý čas, kým som jeho humoru porozumela.

Možno aj obanoval, že ho „súdruhovia súpútnici“ vyhodili zo strany napriek tomu, čo urobil. Nehovoril o tom, ale tak som to cítila.

To, čo zažil pri úteku z tábora, sa neskôr podpísalo aj na jeho zdraví…

Aj po tom liečení, ktoré som spomínala, chcel ešte pracovať, ale začalo to ísť rýchlo dole vodou, ozývalo sa srdce. Na pár týždňov sa síce do práce ešte vrátil, ale potom odišiel do dôchodku úplne. Začiatkom roka 1988, keď som ich prišla navštíviť, som už videla, že aj jeho humor slabne. Nevstal už ani z kresla, smutne pozeral. Videla som ho asi tri týždne pred smrťou, vo februári zomrel. Hoci nedodržiavali všetky židovské sviatky, pohreb mal ortodoxný a urobil na mňa dojem. Pochovali ho napríklad bosého. Stále hovoril, že keď človek prišiel na tento svet, nič si nepriniesol.

Napriek krivdám, ťažkostiam a tomu, čo urobil, zostal skromným človekom, ktorý všetkým nezištne pomáhal. Nie je na škodu, že o takýchto tichých hrdinoch vieme málo?

Bola som veľmi rada, keď získal ocenenie mestskej časti, aj keď sa park v Ružinove nazval jeho menom. Pamätám si, ako raz vošiel do kancelárie, stiahol hlavu nabok, pozeral a čakal, kým si ho všimnem. Povedala som mu, že ho registrujem, ale musím niečo dopísať. Povedal, že dobre a že ide. Vždy hovorieval, že si máme nájsť čas na toho druhého, vypočuť si ho. Lebo si nemáme myslieť, že naše trápenie je najhoršie. Sú rôzne osudy ľudí. Vždy sa človek má zastaviť, vypočuť si iných. A poďakovať za to, čo prežil, za to zlé aj za to dobré, aj za to, čo ho obišlo. Niektoré jeho myšlienky som si zapisovala.

TITULNÁ FOTOGRAFIA: Na archívnej snímke z roku 1943 nacistickí dôstojníci sa rozprávajú s obyvateľmi Varšavy. Americké úrady vyplatili desiatkam nacistických vojnových zločincov a bývalých príslušníkom SS milióny dolárov na sociálnych dávkach. Dávky dostávali osoby vyhostené zo Spojených štátov pre svoju nacistickú minulosť. Vyplácala ich federálna Agentúra pre sociálnu bezpečnosť (SSA) a to na základe medzery v platnej americkej legislatíve. Agentúra AP identifikovala najmenej štyri prípady žijúcich poberateľov takýchto dávok. Je ním napríklad bývalý dozorca v koncentračnom tábore Sachsenhausen Martin Hartmann. Ten odišiel z USA do Berlína v roku 2007, krátko pred tým, než mu odobrali americké občianstvo. FOTO TASR/AP

(Potrebujeme vašu podporu. Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *