Benedikta XVI. si história zapamätá ako toho, kto mal odvahu abdikovať

Abdikácia pápeža Benedikta XVI. vojde do histórie ako novoveký precedens a odkaz pre všetkých nasledujúcich pápežov vrátane Františka: Keď to už s podlomeným zdravím nezvládate, odstúpte a prenechajte úrad inému. Aj takúto podobu môže mať pokora a zodpovednosť.

Keď Ján Pavol II. zo zdravotných dôvodov už nedokázal plnohodnotne plniť úlohy hlavy cirkvi (jeho posledná návšteva na Slovensku už bola vyslovene necitlivým trápením poľského pápeža, nezachránili to ani silené interpretácie o akomsi svedectve), opatrne sa ozývali hlasy, že by bolo namieste uvažovať o abdikácii zo zdravotných dôvodov. Reakcie boli také, že to nejde, že pápež je pápežom až do smrti, že by to bola slabosť, že sú to nevhodné reči atď.

Schopnosť včas odísť

Potom prišiel Benedikt XVI. V čase, keď subjektívne cítil zdravotné limity, no navonok to ešte ani nebolo vidieť, oznámil, že odstúpi. Kritici podobných úvah z predošlých čias zmĺkli. Benedikt im svojim gestom ukázal, ako veľmi sa mýlili.

Nemecký pápež bol skvelý náboženský filozof a vynikajúci teológ. No svet si ho zapamätá práve pre jeho rozhodnutie abdikovať. V  rozhodnutí odstúpiť je jeho veľkosť a výnimočnosť.

Benedikt ukázal schopnosť včas odísť. Prvý pápež od roku 1294, ktorý sa rozhodol abdikovať. Asi ani netušíme, aký veľký zlom v prístupe k pontifikátu to môže znamenať pre ďalšie dejiny cirkvi.

Kontroverzný, ale…

Úlohou tohto textu nie je širšie analyzovať či hodnotiť život a pôsobenie pápeža Benedikta; presahovalo by to možnosti tohto priestoru i autorov zámer. Preto len stručne spomeňme, že viaceré kritiky smerom k pápežovi Benediktovi či už pre členstvo v Hitlerjugend (povinné, pretože nemecká vláda vydala nariadenie, že každý kto dosiahne vek dospelosti, sa musí v tejto organizácii zaregistrovať; Ratzinger sa potom na činnosti organizácie nezúčastňoval) a vo Wehrmachte (tak ako ostatní aj on musel povinne narukovať, no z armády napokon dezertoval), alebo pre ututlávanie škandálov v cirkvi (hoci práve on otvoril citlivé témy) naznačujú kontroverznosť jeho osoby.

Popri tom viaceré kritické poznámky (napríklad o zrušení exkomunikácie britského biskupa Williamsona, ktorého nemecký súd odsúdil za popieranie holokaustu) by boli namieste. Tie však prenecháme analytikom so širším hodnotením pôsobenia nemeckého pápeža.

Benedikt nemal charizmu svojho predchodcu ani svojho nástupcu. Bol iný. A v jeho myslení a učení dostával čoraz väčší priestor a dôraz dialóg kultúr a náboženstiev, najmä dialóg medzi kresťanskou vierou a sekulárnou racionalitou. Prečítajte si jeho prednášky v Regensburgu, Paríži, Washingtone, Berlíne, Freiburgu a Ríme.

Benediktove texty sa oplatí čítať. Mal by ich čítať každý, kto si kladie otázky o viere a náboženstve v kontexte modernej doby a v dialógu s ňou. Každý, kto svoju vieru a svoje náboženstvo chápe nielen v rovine emocionálnej či ľudovo-religióznej, ale spája ich aj s intelektuálnymi nárokmi a chce ich kultivovať aj cestou intelektuálnej poctivosti.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)