Dobré skutky už nestačia. Rozhodujú malé previnenia

Ako na chyby reagujeme? Či len „dobre mienenou radou“, či hneď výsmechom alebo seriózne upozorníme na chybu, ktorú si dotyčný môže potom opraviť a hlavne si uvedomiť? Ako v trilógii o L. Pasteurovi, ktorý nakrútila STV (1977) v hlavnej úlohe s D. Michaellim a E. Vášáryovou. Však kde by dnes ľudstvo bolo, keby sa lekár vtedy nepomýlil…

Človeka často nesúdia podľa veľkosti jeho dobrých skutkov, ale podľa malosti jeho previnení

Na citát Marcusa Tulliusa Cicera si spomeniem, keď zverejním text, ktorý môže byť aj inšpiráciou, ale pre gramatický preklep sa diskusia pod ním zvrhne na poúčanie, aké chyby si môže a nemôže novinár dovoliť. Tak ako každému, aj mne sa pri tisícoch písmen denne stane, že zhreším. Mrzí ma to oveľa viac ako si vie niekto predstaviť. Najmä, ak to spustí posmešky až degradáciu aj dobre myslenej myšlienky.

Možno by sme spoločnosť na znesiteľnejšiu mohli prerábať už pri menších prehreškoch a trestať až tie naozaj veľké. Často sa pýtam, čo tých ľudí vedie k tomu, že na chybu či preklep nedokážu upozorniť súkromne, ale len verejne? Kedysi sa to stávalo aj mne. Akoby som si neuvedomovala malosť svojho počínania. Pritom stačilo málo, na chybu upozorniť inak. Súkromne, napríklad v správe.

Svet sociálnych sietí zautomatizoval naše konanie, akoby sme už nedokázali ani vnímať život v súvislostiach. Naozaj si to už vôbec neuvedomujeme?

Rozoberám malichernosti? Naozaj?

Akoby sme prestali vedieť odpúšťať. Dokonalosť vyžadujeme od každého a všade. Pritom najúspešnejší radia, choďte si za svojim cieľom a hlavne robte chyby, aby ste sa na nich poučili. Ak nezabíjajú, na veľké aj malé má každý nárok.

Mali by sme to pripomenúť aj mladým, že za chyby nemusia prísť rovno tresty, ani krátenie prémií. Ale ani posmešky na nete. Prečo? Človek je tvor omylný. Ak za chybu musí automaticky trpieť, nabudúce si môže povedať, nech sa snažím ako sa snažím, aj tak mi niekto vynadá. Tak načo sa snažiť? Výsledkom môže byť demotivovaný jedinec, ktorému je jedno ako robí a čo robí.

Trestať by sme mali asi ak jedinec porušil pravidlá úmyselne alebo z nedbanlivosti. Na chybu upozornime, ale netrestajme. Omyl je príležitosť pre rozvoj a posun vpred. Možno sa mýlim, ale je veľmi dôležité ako na chyby reagujeme. Či hneď s výsmechom alebo seriózne upozorníme na chybu, ktorú si dotyčný môže potom opraviť a hlavne si uvedomiť.

Akoby sme žili v dobe, kedy aj malé pochybenie okamžite zneužijeme na znemožnenie aj šikovného jedinca. Celosvetovo je to pre niekoho výhodné. Ekonomike sveta vládne množstvo, nie kvalita. A kde je množstvo, musí platiť nekompromisná likvidácia súpera. Aj za cenu gigantického zveličenia malého a nepodstatného zaváhania. Tento jav popísal aj nositeľ Nobelovej ceny za ekonomiku z roku 2013, Robert Schiller: „Príliš morálky si človek nemôže dovoliť, inak bude zmetený nemilosrdnou silou trhu. Prežiť môžu iba tí, čo sú ochotní podvádzať. A to akýmikoľvek spôsobmi.”

Výsmech pre zlyhanie

Tešiť sa z úspechu druhého je vraj prejav slabosti – lepší pocit dáva výsmech pre zlyhanie. Doba je taká, ťažké bude zmeniť to… je to o rovine hodnôt. Ľudia sú primárne fixovaní na výkon/výsledky naproti severským krajinám, kde sa viac oceňuje úsilie.

Skutočné a vážne chyby v živote prinášajú veľké problémy. Záleží tak na každom, či dokáže niekoho (aj keď nechtiac) zosmiešniť už pri banálnej chybe z nepozornosti. Presne ako povedal Marcus Tullius Cicero…

Kultúra pokorného učenia sa z chýb je cesta k ich neopakovaniu. A mne takáto kultúra chýba stále viac. Možno by sme mohli začať tým, že na gramatickú chybu upozorníme súkromne a ešte na školách, kde je výsmech bežnou realitou. Veď čo nasleduje po zlyhaní študenta? Výsmech a ponižovanie. Čo nasleduje po otázke, s ktorou si učiteľ nevie poradiť? Zahováranie. Je to v nás zakódované. Vraj škodoradosť je úprimná radosť a je ľudská, nech voľne plynie toto korenie života. Naozaj?

Neil Gaiman: „Robíš chyby. Pretože ak robíš chyby, potom robíš nové veci, skúšať nové veci, učiť sa, žiť, tlačiť sa, meniť seba, meníš svoj svet. Robíš veci, ktoré si nikdy predtým nerobil, a čo je dôležitejšie, niečo robíš. Tak to je moje želanie pre teba, a nás všetkých, a moje želanie pre seba. Urob nové chyby. Urob úžasné, úžasné chyby. Urobte chyby, ktoré ešte nikto neurobil. Nezamrzni, neprestávaj, neboj sa, že to nie je dosť dobré, alebo to nie je dokonalé, nech je to čokoľvek: umenie, láska, práca, rodina alebo život. Čokoľvek sa bojíš urobiť, urob to. Urob svoje chyby, budúci rok a navždy.“

(Ak vás komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)

Veľký biznis ho naučil, že najväčším omylom života je služba peniazom