Gádži v osade – Ale já jsem cigán!

Než som spoznala život a ľudí v osade, bola som s komunitou v kontakte prostredníctvom školy. Tento vizionársky krok vedenia jednej pražskej základnej školy zaradiť priamo do vyučovania cigánsky čardáš (a podporiť tak školskú dochádzku) nemá, bohužiaľ, na Slovensku obdobu. Napriek tomu, že my (a nie Česi) tu máme bobtnajúci problém obrovských rozmerov, žiadna porevolučná vláda ho nebola ochotná systematicky a dlhodobo riešiť. A podľa tohto vzoru sa doteraz správajú aj inštitúcie a samosprávy. Aspoň takú, mám ja osobnú skúsenosť.

Nikto presne nevie, koľko príslušníkov tejto menšiny u nás žije, aké veľké majú rodiny, aký je podiel neplnoletých rodičov, aký je podiel potomkov z incestných vzťahov a pod.

Pred novembrom 1989 mali Cigáni v dokladoch písmeno C, takže aspoň nejakú predstavu o počte a zložení tejto menšiny sme mali. Toto rasové rozlíšenie sa však v štatistikách prestalo uvádzať. A keďže k národnosti sa hlásime všetci dobrovoľne, veľa cigáňov si vyberie tú slovenskú. Aj keby sme chceli zmysluplnou stratégiou podporiť komunitu, nemáme dáta, o ktoré by sme sa opreli, nevieme o koľkých ľuďoch sa bavíme a nevieme teda ani koľko prostriedkov na tieto opatrenia alokovať.

Aký ste opálený!

Úsmevné situácie zažívame v letných mesiacoch na tanečných skúškach. Zatiaľ čo ja, biela vedúca súboru, si zbožne želám, aby moje holé nohy vykúkajúce z červených sukní mali aspoň o odtieň tmavšiu farbu než slonová kosť, moje rómske súboristky robia všetko preto, aby v lete ani o odtieň nestmavli. A zatiaľ čo ja sa po skúške udýchaná a spotená teším, že si takto aspoň udržujem štíhlu postavu, dievky sa snažia obmedziť pohyb behom skúšky na minimum, aby náhodou ani o gram neschudli.

K farbe sa, nechtiac, vyjadrila aj moja kolegyňa, ktorá, keď uvidela jedného zo žiakov po letných prázdninách, spľasla ruky a zvolala na celú chodbu: „ „Roman, aký ste opálený!”, na čo jej tínedžér odvetil, že je presne taký istý ako už šestnásť rokov.

Savore sam Roma

V každom prípade, nebolo to na Slovensku, ale práve v Prahe, kde som sa s Rómami lepšie zoznámila. Niektoré ročníky špeciálnej základnej školy mali v rozvrhu hodín namiesto telocviku čardáš.

Pri jednej takejto hodine sa deti medzi sebou veľmi pohádali a pobili. Keď sa nad tým spätne zamyslím, hádali a bili sa na dennom poriadku, bolo to akosi v nich, prímerie bola vždy len krátkodobá a vzácna záležitosť.

Výuka samotná zaberala minimum času v porovnaní s tým, koľko sme ho chtiac-nechtiac venovali výchove a disciplíne. Napriek tomu, že ja osobne som nezažila jediný prípad, kedy bol niekto hrubý na mňa, medzi žiakmi to navzájom iskrilo neustále.

Po jednej takejto akčnej dvojhodinovke som ich posadila do kruhu na zem. Milovali túto aktivitu, ale nevedeli v nej bohužiaľ vydržať dlho. Požiadala som ich, aby každý každému, v pokoji, bez kriku, faciek, kopancov, štípancov a pľuvancov, povedal čo si na ňom váži, ale aj čo mu prekáža a čo by mohol zlepšiť. Napriek tomu, že nemali schopnosť abstrakcie a nedostatky spolužiakov ilustrovali na konkrétnych situáciách, často prekvapivo výstižne pomenovali vlastnosti a chovanie ostatných.

Pri jednej takejto výmene dostal, asi osemročný Samuel pochvalu od spolužiačky za to, že nie je veľmi čierny a nevyzerá ako cigán. Chvíľu trvalo než deti túto komplexnú informáciu spracovali. Potom nastali dve minúty ticha. Obzerali si Samuela, sami seba aj jeden druhého navzájom, porovnávali svoje ramienka v krátkych tričkách a hľadali rozdiely. Márne som sa snažila spomenúť si, či sme sa už niekedy o farbe ľudí rozprávali. Pravdou je, že sme nemali dôvod, bola to škola pre problémové deti a všetci moji žiaci boli cigáni.

Prvý sa spamätal práve “pochválený” Samuel. Keď sa dosýta nasýtil pohľadoch na farbu kože svojich rúk a zrejme presvedčil sám seba, že majú ten správny odtieň, vykríkol: „Ale já jsem cigán! Paní učitelko, já jsem cigán!”

Potvrdila som jemu aj ostatným, že všetci SÚ naozaj Cigáni. Prekvapene ku mne zdvihol čierne očká a zvolal: „Jak to, že všchni JSTE? Přece všichni JSME Cigáni!”

Savore sam Roma. Všetci sme Cigáni. Vo svojej malej hlavičke k nim počítal aj mňa, na rozdiel od nich večne uzimenú, svetlovlasú a po dlhej zime bielu ako papier. Považovala som to v tej chvíli za absolútnu detskú cenu dôvery.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.