Blogy

Gádži v osade – Chlebík je Boží dar

Často sa stretávam s nepochopením majoritnej spoločnosti ohľadne nečinnosti úradov, čo sa týka opatrení pri zanedbanej starostlivosti o deti v rómskych rodinách. Počúvam narážky typu: „Keby sme sa my takto (ne)starali, sociálka by nám deti už dávno odobrala.”

Podľa toho, čo som videla a zažila pri práci s rómskymi deťmi, to však nie je také jednoduché.

“Sociálka”


Za prvé, vo väčšine prípadov úrady o zanedbávaní detí nevedia. V demokratickej spoločnosti nie je prípustné, aby preventívne vykonávali šetrenia v rómskych rodinách len na základe etnicity. To by bolo svojvoľné konanie na základe negatívneho stereotypu a z neho prameniacich predsudkov. Úrad je tým pádom závislý na jednotlivcoch, prípadne inštitúciách, ktoré mu svoje podozrenie oznámia.

Takouto inštitúciou je vo väčšine prípadov škola, resp. jej zamestnanci, ktorí prichádzajú s dieťaťom do kontaktu. A tu sa vraciame späť na začiatok.

Zamestnanci školy sa o problémoch dieťaťa tiež musia nejako dozvedieť. Nie je možné, aby preventívne deti vážili, aby zistili, či dostávajú najesť alebo im prezerali telíčka či nemajú podozrivé modriny. Musia na to prísť pri nejakej príležitosti.

A teraz si predstavme naše staré, zanedbané a na okraj spoločenského záujmu vystrčené školstvo. Koľko príležitostí asi poskytujú naše učebné osnovy na skutočnú interakciu medzi učiteľom a žiakom? Koľko času sa venuje tomu, aby sa deti mohli otvorene vyjadrovať, hovoriť o svojich myšlienkach, pocitoch a pohnútkach, aby sa v triedach diskutovalo a nielen opakovalo, a aby mali žiaci pocit, že práve tu sú so svojimi vyjadreniami v bezpečí, a nie naopak?

Pokiaľ zamestnanci školy nemajú možnosť a príležitosť určité veci zistiť, samotné úrady to urobia len veľmi ťažko.Toľko na ilustráciu, prečo sa nám navonok zdá, že úrady sú pri ochrane detí liknavé.

A potom je tu ďalší rozmer – zanedbaná starostlivosť očami samotných detí. Ak nejde o extrémne prípady, často ju vôbec nevnímajú a neželajú si nič iné, len ostať v rodine, nech je akákoľvek.


Stretla som sa s deťmi, ktoré boli odobraté rodičom a umiestnené do náhradných zariadení. Bez toho, aby mi to povedali, som to vedela od prvého dňa. Niektorých žiakov totiž rodičia bežne privádzali na vyučovanie neskoro, prípadne ich vyberali zo školy priskoro, lebo zabudli koľko majú v ten deň vyučovacích hodín, často ich nepriviedli vôbec, lebo bola zima, alebo pršalo, alebo prišla babka, alebo len tak. Deti boli ušmudlané, mali nevhodnú alebo žiadnu desiatu a ďalšie podobné známky toho, že sa blíži moment, keď triedna učiteľka skontaktuje sociálnu pracovníčku.

Akonáhle bolo dieťa premiestnené do ústavu, jeho dochádzka sa okamžite zlepšila, rovnako ako dochvíľnosť a domáce úlohy, a dokonca aj desiata bola na jednotku.

Ale človiečik bol nešťastný. Predtým smejko, teraz zamračený, predtým ústretový, teraz protivný, predtým hravý, teraz sediaci v kúte. Toľko na margo ústavnej starostlivosti a toho, prečo si aj samotní učitelia nechávali “sociálku” až ako poslednú možnosť.

Korektné vši

V niektorých oblastiach boli však nároky na osobnú hygienu v tejto “inej” škole dokonca vyššie než v bežných školách. Asi každý rodič školopovinného dieťaťa zažil aspoň raz behom povinnej školskej dochádzky svojich ratolestí šok a zdesenie z toho, že v dnešnej dobe čistiacich prostriedkov s maximálnou silou a odstraňovačov aj tých najtvrdších nečistôt, existuje taký nešvár ako sú obyčajné vši.

Ako dnes ku všetkému, tak aj k tomuto problému musí “normálna” škola zaujať korektný postoj. Korektnosť spočíva v tom, že sa nesmie otvorene hovoriť o tom, ktoré dieťa vši do školy prinieslo, ktoré ďalšie deti vši dostali, a v žiadnom prípade sa im nesmie zabrániť v prístupe do školy a normálnej účasti na vyučovaní.

Výsledkom korektného jednania je dlhodobo všivavá trieda, a to opakovane, niekoľkokrát behom školského roka. V tesnom závese korektnosti idú nemalé sumy vyhodené na odvšivovacie prostriedky, hodiny strávené vyčesávaním kadečoho z vlasov, ale aj dievčenské slzy v prípadoch, keď rodičom povolia nervy a roky pestovaná pokrývka hlavy musí dolu.


U “nás” sme sa na falošnú korektnosť nehrali. Výskyt vší vždy vyvolal patričné a úplne logické reakcie. “Deniskoooó, dej si pozor, máme zavšivený deti!” volali na mňa cestou po chodbe kolegyne zo zborovne. „Paní učitelko, na tu nesahejte, ona má blechy, ať na vás neskočí!” upozorňoval ma jeden zo žiakov. Použil slovo blchy, lebo situácia vyžadovala rýchlu reakciu a na správny výraz si nevedel spomenúť.

Rómovia nemajú toľko slov ako my, majú len výraz džuvli, ktorý naozaj znamená blchy, ale používajú ho aj na označenie parazitov na hlave. Výsledkom tohto hlásenia a informovanosti (len hluchý by ostal neznalý) bola ostražitosť a snaha vyhnúť sa kontaktu s roznášačom. Dieťa bolo okamžite poslané zo školy domov a nemohlo sa vrátiť do vyučovacieho procesu kým si rodina doma s “blchami” po svojom neporadila.

Ko čoreske nasal, čoreske napaťas alebo Sýty hladnému neverí

Túto otázku by už asi nikoho v dnešnej dobe nenapadlo položiť, a tak odpovedám bez toho aby sa niekto pýtal – áno, stretla som sa aj s deťmi, ktoré boli hladné.

Ten pohľad, my sýty, už nepoznáme, a keď sa s ním prvýkrát stretneme, tak ho ani nepochopíme.

Sú to čierne oči, ktoré sa na vás zavesia keď prechádzate školskou chodbou a bezmyšlienkovite zahryznete do jablka. Je to jemné, sotva viditeľné pritakávanie, keď v čase veľkej prestávky rozdelíte svoj namazaný chlieb a s jeho polovicou, a otázkou v tvári, natiahnete k tým čiernym očiam ruku.

A tiež dojímavé vyjadrenie chudučkého osemročného dievčatka na adresu obľúbeného jedla – “Chlebík je Boží dar”.



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *