Gádži v osade – Odsúdeniahodná selekcia či jediná možnosť

Často dostávam otázku ohľadne školy, ktorá tak prozreteľne zaradila do riadneho vyučovania cigánsky čardáš. Čo je to za školu, ktorá (pokiaľ viem), ako jediná v Česku a žiadna na Slovensku, bola ochotná urobiť tento experiment a tancom podporiť školskú dochádzku rómskych detí? A s tým súvisiaci dotaz, ako je možné, že v dnešnej dobe integrácie a inkluzívneho vzdelávania existuje takto vysoko selektívna škola pre príslušníkov národnostnej menšiny?

Odpovede na zdanlivo komplikované otázky sú však prekvapivo jednoduché.

Zástupkyňa, riaditeľ a ja

Tak ako veľa vecí v živote, aj tento projekt bol od začiatku o ľuďoch. O ľuďoch, ktorí sa nepoznali, ale ktorí pochopili význam príležitosti. Nie však príležitosti pre seba, ale možnosti pre deti.

O škole som vedela, bola blízko môjho pražského bydliska. Mala som kvalifikáciu na výuku tanca a cigánska hudba bola mojou celoživotnou inšpiráciou.

Za obrovskými červenými vrátami školy som tušila talent pre rytmus a pohyb. Zaujatá myšlienkou spojiť svoje znalosti tvorby choreografie a výuky tanca s temperamentom a autenticitou komunity, som raz na jar pozbierala odvahu, s námahou otvorila ťažké vŕzgajúce vráta a vyhľadala vedenie školy.

Zástupkyňa, riaditeľ a ja. Pár dní nato sme zvolali deti do telocvične, lebo ony mali rozhodujúce slovo. Nemôžete vnucovať pomoc niekomu, kto o ňu nestojí.

Naše obavy však boli v tomto smere zbytočné. Chcela som deťom zatancovať, aby sa samy rozhodli, či sa chceme jeden od druhého učiť.

Nedokončila som však ani prvú časť pripravenej choreografie, decká vstávali zo zeme, z lavičiek, z karimatiek a živelne sa pridávali ku mne. Niektoré sa snažili opakovať moje pohyby, iné tancovali tak, ako ich viedla hudba. A bolo rozhodnuté na niekoľko rokov.

Začarovaný kruh

A ako je možné, že vôbec existuje škola, do ktorej chodia takmer výlučne Cigáni? Nie som pedagóg a nevyznám sa v systéme školských zriaďovateľov. Myslím si, že tá škola existuje jednoducho preto, lebo je potrebná. Navonok sa ničím neodlišuje od bežných základných škôl, je to dokonca školiace pracovisko pedagogickej fakulty. Učebný program je však prispôsobený špeciálnym potrebám detí, ktoré by v bežnej škole neboli schopné stíhať predpísané osnovy.

Z toho čo som, ako laik, pochopila, všetky deti doporučil na špeciálne vzdelávanie psychológ pedagogického centra. Nejde len o to, že majú mierne znížené IQ a niektorú z porúch učenia (čo nebolo na prvý pohľad ani v bežnom kontakte badateľné). Problém je v tom, že väčšina z nich má k tomu niektorú z porúch chovania (čo je viditeľné pri prvom kontakte a okamžite).

Neviem kde inde by sa títo žiaci vzdelávali. A že to sú z veľkej väčšiny Cigáni? Toto žiadna škola neovplyvní, jednoducho potreba vzdelávať sa v takomto zariadení bola práve u rómskej menšiny. Isteže sú aj deti z majoritných rodín, ktoré potrebujú špeciálny prístup. Avšak po návšteve takejto školy sa rodičia väčšinou rozhodnú dať ich inam. Konkrétne tam, kde nie je toľko Cigáňov –  a ani toto žiadna škola neovplyvní.

Inšpektor

Zriedkavo, ale niekedy predsa, zavítal do školy naškrobený úradník v dokonale ušitom obleku. Hovorili sme mu inšpektor, lebo presné znenie jeho funkcie a zamestnávateľa sme, ako radoví pracovníci školy, nepoznali a ani nás to nezaujímalo. Vedeli sme, že jeho práca súvisí s niektorou z európskych inštitúcií a vedeli sme aj to, že Česká republika, rovnako ako Slovensko, sú z týchto miest dlhodobo kritizované za segregáciu rómskych detí v špeciálnych školách.

A vedeli sme presne aj čo bude v škole robiť a aký bude záver jeho zistení. Posedel v pracovniach vedenia, rozkladal listiny, čítal dokumenty, hrabal sa v papieroch, zapisoval, až nakoniec (presne tak ako sme čakali) vyhlásil, že Rómov máme veľa a že by mali byť vzdelávaní v bežných základných školách s ostatnými deťmi.

S týmto odporučením (adresovaným neviem komu, keďže škola si žiakov nevyberá) si oprášil ruky a tak ako sa objavil, tak vo svojich špicatých vyleštených topánkach aj zmizol.

Dve možnosti

Inšpektor nevchádzal do tried, nepohyboval sa v čase prestávok po chodbách, zaujímali ho len papiere. Som zvedavá, akoby sa tváril keby vošiel aspoň do jednej triedy, alebo ku mne do telocvične či menšej tanečnej miestnosti. Tie deti totiž naozaj nepatrili do bežnej školy. Nedali sa na ne aplikovať metódy a postupy, ktoré sme zvyknutí používať pri kontakte s bežne sa vyvíjajúcimi deťmi. Aj ja, so svojimi tanečnými hodinami, som sa musela od nich naučiť ako ich učiť.

Tu neplatí logicky znejúce pravidlo, že najprv sa naučíme jednu časť a potom ďalšie. Alebo, že najprv skúšame kroky bez hudby a až potom s ňou. A už vôbec neplatí, že pri vysvetľovaní musí byť ticho.

Tanečná zostava sa ukazuje rovno na hudbu a hneď celá. Aj keď slovo “ukazuje” tu nie je úplne na mieste, lebo deti sa nevydržia pozerať. Časť z nich sa hneď pripojí, aj keď vôbec nevedia aké kroky nasledujú. Skúšajú metódou pokus omyl, narážajú do seba, búchajú sa, padajú.

Často sa pritom pobijú, ťahajú za vlasy, zadunia kopance, zapraská odtrhnutý rukáv, vzduchom svištia papuče, lietajú facky. To je tá časť skupiny, ktorá momentálne spolupracuje, alebo sa aspoň o to snaží.

Ďalšia, momentálne nespolupracujúca časť detí, visí na oknách (a keby tam neboli mreže tak vyskočia), lezie po vykurovacích potrubiach, vozí sa na krídle od tabule. Pri ďalšom prehrávaní skladby, s ktorou pracujeme, sa skupiny (akosi automaticky a bez môjho pričinenia) vystriedajú. Krepčiaci tábor vyskočí na stoly a povešia sa na kľučky od dverí, zatiaľ čo tlupa, ktorá pozliezala z okien sa ku mne s krikom pridáva.

A ja mám dve možnosti. Buď sa silou mocou snažiť zjednať v skupine ticho a poriadok, stráviť tým celú hodinu (rovnako ako aj tie nasledujúce) a odchádzať s pocitom, že sme sa tanečne nepohli ani o kúsok, alebo učiť spôsobom, ktorý nám zaručí každú hodinu aspoň malý krôčik vpred. (Ak šarvátky detí naberajú agresívny smer, musí zasiahnuť dospelý, to je samozrejmé.)

Integrácia za hranicami

A áno, spomínam si na tri integrované deti, ktoré k nám prišli po niekoľkoročnom pobyte vo Veľkej Británii. Boli to súrodenci, približne vo veku 8 až 12 rokov, ktorí v Anglicku chodili do bežnej základnej školy. Keď k nám prišli, boli všetci traja negramotní.

Autorka Denisa Hojdar vyštudovala Financie a peňažníctvo a niekoľko rokov pracovala vo finančných inštitúciách. Po odchode z bankového sektora sa venovala financiám a administratívne v pivovarníctve. V roku 2002 získala v Londýne certifikáciu na vedenie tanečných kurzov a od tej doby je v pohybe. Ako lektorka cigánskeho tanca začala v Prahe, v nízkoprahovom zariadení pre rómske deti, Lačhe čhave. Niekoľko rokov, v rámci experimentu tancom podporiť školskú dochádzku, učila cigánsky čardáš v pražskej základnej škole, do ktorej chodili prevažne rómske deti. Neskôr sa usadila na hriňovských lazoch, kde sa venuje vzdelávaniu a sociálnej práci vo vylúčených komunitách. Založila rómsky folklórny súbor Amen savore, v ktorom doteraz aktívne tancuje. Roky života na hranici bieleho a čierneho sveta sa rozhodla priblížiť čitateľom Dalito vo svojom blogu.