Rozhovory

Ivan Kalaš: „Každá zmeškaná príležitosť je pre niektorých žiakov už zmeškaná navždy. A štát tej zmene nepomáha.“

Profesor IVAN KALAŠ je vzácnou kombináciou informatiky a človečiny. Vďaka profesorovi pochopíte, že aj informatika má ľudskú tvár a dá sa o nej hovoriť ľudskou rečou. Na jednej strane dosiahol obrovský medzinárodný úspech vo svete technológií, na druhej strane píše detské knihy či scenáre k večerníčkom. Je vedúcim Katedry základov a vyučovania informatiky na Univerzite Komenského v Bratislave. Už skoro 30 rokov sa venuje pedagogickému výskumu v oblasti vyučovania informatiky. Je autorom alebo spoluautorom mnohých učebníc a programovacích prostredí pre žiakov základných a stredných škôl. Napísal niekoľko kníh pre deti. Jeho Kamaráti Pašinkovia získali literárnu cenu. S nesmierne rozhľadeným a sympatickým človekom-didaktikom sme sa stretli v jeho kancelárii. Po dlhých týždňoch, pretože cestuje po celom svete, kde vchádza do tried medzi najmenšie deti aj vyzutý, aby sa s nimi hral. Nie však hocijako, pomáha mu pritom robot Emil. Aj o jemnom svete najzraniteľnejších, detí, ale aj obrovských skúsenostiach a zážitkoch v triedach s najrozvinutejším vzdelávaním sveta, alebo naopak, kde sa mu snažia aspoň nastaviť nejaké pravidlá. O najbohatších krajinách a ich školách, ale aj o tých, ktoré školy nemajú. A samozrejme, aj o slovenskom vzdelávaní v porovnaní s najlepšími.  

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA dosiahol medzinárodný úspech vo svete technológií/foto: Indícia n.o.

Projekt, ktorý ste vymysleli, má konečne priniesť ucelený koncept v učení informatiky na základných školách, o ktorom sa na Slovensku hovorí už 30 rokov. Vážne si myslíte, že práve teraz sa niečo zmení?

Verím, že áno. Ucelený koncept v učení informatiky sme tu doteraz nemali, zatiaľ sme sa venovali rôznym koncepciám informatizácie. Do mnohých som sa zapojil ako spoluautor, ale tieto aktivity ma už úplne prestali baviť. Sú to len také rozprávania o tom, čo by sa malo udiať, bez najmenšej analýzy toho, čo sa nerealizovalo, prečo sa predchádzajúce iniciatívy nesplnili, čo sľubovali… Toto podľa mňa nevedie nikam. Treba ale povedať, že v informatike sme na Slovensku vybudovali veľa a celkom by sme na to mohli byť aj pyšní.


Napríklad?

Napríklad to, že sme na základnú školu dostali informatiku ako povinný predmet, v tom máme možno aj svetové prvenstvo. Už 11 rokov aj na prvom stupni, ale vo vyspelých krajinách sa tento nový trend len rozbieha. Ale späť k našej práci: konečne sme nazbierali aj skúsenosti, aj prostriedky, dali sme dohromady tím naozaj schopných ľudí, ktorí systematicky vkladajú obrovskú energiu do nového projektu – uceleného konceptu učenia informatiky. O tom, aké je to náročné, svedčí napríklad skutočnosť, že projekt pre tretí ročník na pätnásť vyučovacích hodín sme vyvíjali jeden a pol roka. Inšpiroval som sa v Londýne, kde som mal celý svoj pracovný deň – počas dvoch rokov – na to, aby som tvoril vzdelávací obsah pre piatakov a šiestakov. S tým súviseli naozaj intenzívne návštevy škôl nielen v Londýne, ale po celom Anglicku. Povedal som si, toto je jediná cesta na to, aby človek vyprodukoval niečo naozaj zmysluplné. Teraz robíme to isté pre prvý stupeň, doma na Slovensku.

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA pri rozhovore pre Dalito.sk/foto: Dalito.sk

O váš terajší projekt prejavili záujem aj iné štáty, dá sa teda implementovať niečo od nás aj pre tretiakov či štvrtákov v Anglicku, Nórsku, Švajčiarsku, Kanade…? Sú deti všade rovnaké?

To je dobrá otázka. Skúsenosť mám takú, že áno. Krajiny sa líšia v detailoch pedagogiky, komunikácie na hodinách a jej organizácie. Preto zahraničným partnerom vždy hovoríme, že metodické materiály pre učiteľov si musia prispôsobiť svojim zvyklostiam a očakávaniam. Prichádzame s modernou koncepciou, kde žiak nikdy nepracuje s počítačom sám, vždy pracujú spolu dvojice, alebo celá skupina. Je to svetový trend. Náš softvér totiž úmyselne nedáva žiakom spätnú väzbu, to znamená, že sa sami musia dohodnúť, vydiskutovať si, či úlohu vyriešili dobre alebo nie. Zatiaľ sa mi zdá, že túto inovatívnu myšlienku učitelia v iných krajinách, ale rovnako aj u nás, prijali rýchlo. U nás navyše s prekvapením, pretože na to neboli zvyknutí. Vaša otázka je zaujímavá… a možno by bolo ešte predčasné zovšeobecňovať na ňu odpoveď. V informatike je ale čosi globálne, neviaže sa tak veľmi na miestnu kultúru. Verím, že naša metóda bude fungovať nielen na Slovensku, ale aj v spomínaných krajinách.

Predstavujem si dve malé deti pred počítačom, ktoré bohužiaľ už vedia viacej ako ja. Aby sa však s počítačom len nehrali, tak niečo programujú. To je cieľom?

Trošku vás poopravím. Už Komenský nás učil, že hrať sa v škole nie je zlé (smiech). Úprimne povedané, ja s týmto slovom pracujem celkom voľne, chcem, aby sa žiaci hrali. Ale chápem, na čo sa pýtate. Deti dokážu podávať neuveriteľné výkony ak majú pocit, že robia niečo zmysluplné. A či sa to potom nazve hrou alebo riešením problémov alebo učením sa, lámaním si hlavy, tvorbou, to je úplne jedno. Zámer je, aby riešili spolu problémy, ktoré u nich rozvíjajú takzvané informatické kompetencie. Mnohé z úloh, ktoré riešia, sú vlastne problémy matematické, problémy, ktoré súvisia s materinským jazykom, s dopravnou výchovou, s finančnou gramotnosťou, teda s dôležitými presahmi do iných oblastí. Ale to, čo prináša do týchto oblastí informatika, je hľadanie postupu, ako sa dá vyriešiť istý problém. A potom premýšľanie o tomto postupe – možno viac, než o samotnom výsledku.


Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA pri rozhovore pre Dalito.sk/foto: Dalito.sk

Ako si to mám predstaviť konkrétne?

Predstavme si na ploche obrazovky rôzne predmety, čísla, písmená, ovocie, noty… a robotík tu musí chodiť – podľa našich príkazov, prenášať objekty, zbierať ich…, situácia na ploche sa pritom dynamicky mení. Žiaci logicky uvažujú, plánujú činnosť robota, zvažujú rôzne stratégie, riešenia. Takéto prostredia s kolegami skúmame a vytvárame už desiatky rokov a už vieme celkom dobre odhadnúť, ktoré úlohy by mohli naplniť naše vzdelávacie ciele a očakávania. Takže do našich materiálov a vzdelávacieho obsahu dávame rôzne kontrolné body a učiteľ, ktorý dobre pozná svojich žiakov vidí, či sa napĺňa cieľ hodiny alebo nie.

Máte v tíme aj psychológa?

Nie, zatiaľ nie.

Ste IT-čkári, to musí byť potom ťažké, nie?

Trošku vás poopravím v tom zmysle, že ja by som seba neoznačil za IT-čkára. Mám vzdelanie v skutočnej, vedeckej informatike, to áno, ale považujem sa skôr za didaktika s bohatými a mnohorakými praktickými skúsenosťami. Pravdaže, didaktik nie je psychológ. Ale didaktici sú kvalifikovaní na to, aby vedeli stanovovať vzdelávacie ciele a hľadali cesty, ako ich napĺňať a analyzovať, diagnostikovať. Práve včera som mal rozhovor so skupinou mladých výskumníkov, doktorandov z celého sveta, z Afriky, Indie, Malty… Viacerí z nich sa ma pýtali, či by sme si vedeli predstaviť spoluprácu, že by oni skúmali, čo sa deje v triede pri našej metóde, takže verím, že sa objavia aj takéto tipy spolupráce. Určite by to bolo veľmi zaujímavé.

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA pri rozhovore pre Dalito.sk/foto: Dalito.sk

Vaša metóda má rozvíjať aj komunikáciu. Ako môže počítač naučiť komunikovať? Nevytvoríte zo žiakov iba ďalších počítačových „závislákov“?


Či z nich budú „závisláci“, závisí na mnohých okolnostiach. Na rodine, škole a spoločnosti. My prichádzame s metódou, ktorá môže rozvíjať komunikáciu. Nie softvér, nie počítač, ale spôsob, ako organizujeme vyučovaciu hodinu. A my sme všetko postavili na spolupráci a komunikácii. Jednoducho, žiaci pracujú v dvojiciach, nikdy nie sami, v dvojiciach diskutujú, riešia problémy, premýšľajú… Keby ste videli našu vyučovaciu hodinu a spomenuli si na svoje zážitky zo školy, asi by ste boli veľmi prekvapená, pretože deti sa teraz jednoducho musia dohadovať, čo majú vlastne riešiť, ako to robiť. A interakcie medzi nimi sú fantastické. Je to tá najlepšia súčasť učenia a učenia sa. Niektorá dvojica si myslí, že úloha nemá riešenie, iná povie, že má… „No počkajte, ako ste to mohli urobiť?!“… a už diskutuje celá skupina. A vysvetľujú si navzájom. Z teórie vieme, že žiak sa učí aj tým, že sa pokúša niečo vysvetliť druhému. Dokonca, ešte aj keď tomu sám celkom nerozumie, už ten proces snahy o vyjadrenie sa pomáha, podporuje vzdelávací proces, učenie sa. Preto je tu komunikácia mimoriadne intenzívna, je to také sociálne učenie sa. Prostredie až po strop naplnené učením sa. A že je tam aj počítač… nech je, veď je iba pomôckou. Takže verím tomu, že u nás závislosť nehrozí. A mnoho aktivít žiaci robia v pracovnom zošite, diskutujú. Alebo spolu sedíme na koberci a dohadujeme sa, vysvetľujeme si. Vpredu je iba jeden počítač, učiteľský. Spoločne riešime zaujímavé problémy, ktoré žiakov zaujímajú. Ale opakujem znovu: všetko závisí na pedagogickej metóde. Veľmi zápasím s tým, ako pomôcť žiakom vytvoriť si správny postoj k technológiám, lebo ich akosi povyšujeme na akoby kladné alebo negatívne božstvo. Je to predsa len technológia. Všetko, čo je pozitívne alebo negatívne okolo technológií, robí človek.

Predstavujem si vás, ako celosvetovo uznávaný profesor sedíte na koberci s malými deťmi. V obleku, ako aj člen Správnej rady inštitútu UNESCO, ktorý hosťoval na prestížnej Londýnskej univerzite. Sedíte tam a komunikujete s deťmi. Čo vás naučia tieto malé deti?

Mne je medzi nimi úžasne dobre a mám pocit, že aj im so mnou v tíme. Vidia, že prichádzame za nimi úprimne, s niečím zaujímavým, že ich počúvame, vnímame, rešpektujeme. Naučil som sa o tom veľa v Anglicku, o postoji učiteľa a žiaka ako partnera. Mám pocit, že to decká veľmi rýchlo pochopili, že sme tam pre ne a s niečím zaujímavým.

Vy ste pre nich ujo?

Nie, nie. (smiech) V Anglicku mi decká hovorili Ivan alebo prof. Na Slovensku väčšinou pán učiteľ, niekedy, keď im to našepká pani učiteľka, pán profesor, ale to je úplne nepodstatné. Mám pocit, že deti veľmi rýchlo pochopia, že sme spolu na jednej lodi. A rovnako aj učitelia… aj u nás, aj v Anglicku. Školil som ich po celej krajine a učitelia okamžite počuli, že moja angličtina nie je dokonalá… Ale vždy to dopadlo rovnako: už za pár minút pochopili, že im chcem pomôcť. Chceli učiť nové veci po novom, a videli, že im mám čo poradiť, že tomu rozumiem a okamžite sme boli partnermi. Presne toto cítim pri vzdelávaní aj na Slovensku. Prvých desať minút majú učitelia pocit… aha, zase prišli nejakí akademici, nejakí premúdrelí ľudia z univerzity nám povedať, čo a ako máme robiť. Ale za pár minút pochopia, že sme tam kvôli nim a máme im čo ukázať, podeliť sa s nimi o reálne skúsenosti. Rešpektujeme ich. To znamená, my neprinášame našu pravdu, našu predstavu, a tak vzniká dialóg. Učíme sa od nich. Mám veľmi veľa zážitkov z tried. A keď potom iným učiteľom rozprávam, ako mi reagovali deti na danú situáciu, to si vážia. Vidia, že to nie sú vymyslené akademické reči, ale že to je skutočne overené, vyvinuté pre nich a s nimi.

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA pri rozhovore pre Dalito.sk/foto: Dalito.sk

Takže ich neučíte programovať?

Nie, aj keď sa automaticky naučia programovať, naučia sa prvé základy programovania. Našim cieľom je vystrojiť všetky deti ďalším nástrojom na poznávanie sveta. Veď to je predsa úloha vzdelávania. Vzdelávanie má deti vyzbrojiť, vystrojiť komunikačnými zručnosťami, kolaboračnými zručnosťami, nástrojmi na poznávanie a zlepšovanie sveta. A programovanie takým nástrojom je.


Pri práci s technológiami myslíte aj na bezpečnosť detí?

To, čo zatiaľ robíme, je zamerané na jadro informatiky na prvom stupni, a to sú základy programovania. V projekte pracujeme na tom, aby sme v horizonte jedného, dvoch rokov doplnili náš vzdelávací obsah na úplnú informatiku pre celý prvý stupeň, a hneď potom aj pre druhý. A, samozrejme, jednou z kľúčových tém moderného vzdelávania je aj kritický postoj k dátam a informáciám okolo nás. A k tomu môže – vlastne, musí – prispieť každý predmet na škole. Samozrejme, aj informatika, ale my máme niekedy, nielen u nás na Slovensku, skreslenú predstavu o tom, že informatika rieši všetko, čo sa týka počítačov, internetu, digitálneho sveta. A to nie je pravda. Na všetkých predmetoch predsa potrebujeme komunikovať, potrebujeme vyhľadávať informácie. To znamená, že ak na informatike chceme rozvíjať aj matematické myslenie, aj jazykovú kultúru, čitateľskú gramotnosť, aj kritické myslenie, tak rovnako treba kritické myslenie rozvíjať systematicky na všetkých predmetoch. Sme ešte ďaleko od toho, aby didaktici z rôznych oblastí viac spolupracovali. Mám pocit, že sú to také oddelené partie, ktoré sa tak trošku bijú o počty hodín a nejako zabúdajú, že sme tu kvôli žiakom. Že to nie je o tom, aký silný som ja profesor XY a ako sa viem byť za predmet Z. Trošku sa mi zdá, že nám chýbajú holistické, múdre diskusie o tom, čo je dobré pre dieťa. A to, na čo ste sa pýtali, kritické myslenie, sa dnes stalo pre toto dieťa nesmierne dôležité.

Je to slovenské špecifikum, alebo sa to deje medzi múdrymi hlavami aj vonku?

Myslím, že v Anglicku sú v tomto smere o kus ďalej. Ja som tam pracoval iba s prvým stupňom (ten ale v Anglicku nepokrýva štyri ročníky, ale šesť), a áno, na prvom stupni sú o kus ďalej, teda bližšie k žiakom. Videl som fantastickú spoluprácu medzi učiteľmi. Naopak, nikdy som nevidel triedu so zavretými dverami. Nikdy! A dokonca som videl školu, kde steny medzi triedami jednoducho neboli. Bol to otvorený priestor, na každej hodine spolu učitelia komunikovali, prichádzali, odchádzali, pracovali sme spolu. Asi sa tam viac kladie dôraz na ten veľký cieľ: toto je dieťa, ktoré my chceme spolu správne vystrojiť pre život. Chceme, aby sa rozvinulo a bolo šťastné a slobodné. Zdravo kritické, spolupracujúce, komunikujúce, vytrvalé. Tu ešte máme čo doháňať.

Asi musíte dosť trpieť, keď vidíte systémy vzdelávania v Anglicku, Nórsku, Fínsku, a potom u nás…

Ale nie, buďme spravodliví. Aj u nás sa posúvame ďalej. To, čím nesmierne trpíme, je financovanie. Podľa grafov vkladu do vzdelania máme u nás obrovskú dlžobu. Povedal by som taký vnútorný dlh spoločnosti voči školám. Deti majú právo mať v škole bazén. Majú právo mať svoje dielne, skleníky. To sú tie obrovské dlhy. Na dvoroch majú právo na športoviská. Na Slovensku máme taký špeciálny prístup. Ak máme pocit, že deti málo športujú, tak zavedieme povinné testovanie fyzickej zdatnosti. Poďme im radšej postaviť športoviská! Ale späť ku škole. Viete, áno, vyspelý svet sa nám vo vzdelávaní vzďaľuje Pozitívne je, že už aj na Slovensku sa stalo vzdelávanie celospoločenskou témou. To pred rokmi nebolo.

Nie je to téma práve preto, že sme v školstve padli až na úplné dno? Ešte ho môžeme preraziť, ale študenti už utekajú húfne do zahraničia…

Určite áno, sme na dne. Samozrejme, vidím strašne veľa problémov. A neuveriteľne by som chcel pomôcť, ako sa len dá. Ale napriek tomu si vždy, keď idem do školy, hovorím, nebuďme takí a priori negatívni. Vidím, že sa menia vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi, pribúdajú inovatívni učitelia, ktorým záleží na tom, v akom prostredí žijú a pracujú so žiakmi. Takže áno, škola sa mení, ale my sme povinní tú zmenu mnohonásobne urýchliť. Každá zmeškaná príležitosť je pre niektorých žiakov už zmeškaná navždy. A štát tej zmene nepomáha. Niekedy by som povedal, že ju brzdí. Tam máme obrovské dlžoby, ale povedať o učiteľoch a školách, že sa nemenia a nezlepšujú, by nebola pravda a nebolo fér.

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA pri rozhovore pre Dalito.sk/foto: Dalito.sk

Vráťme sa k robotovi Emilovi. Ako vznikol názov vášho projektu?

Keď som bol malý, tak snáď prvý – pre mňa rozhodne prvý československý televízny seriál, v ktorom sa objavil robot, bol Robot Emil. Bola to taká ťarbavá postavička oblečená v krabiciach a smiešnych rukávoch. Viac si z toho seriálu skutočne nepamätám. Pre mňa to bol však robot Emil, ktorý mi utkvel v pamäti. Bol to dobrý a šťastný nápad. Kamkoľvek vo svete prídem a hovorím o robotovi Emilovi, všetci sú s menom hneď spokojní. Emil. Jednoducho Emil. Akoby ho každý už poznal.

Napísali ste aj niekoľko kníh pre deti a večerníčkových scenárov. Nerozmýšľali ste o tom, že by projekt Emil možno vyšiel aj filmovo?

Áno, voľakedy som písal rozprávky. Moji kamaráti z literárnych kruhov sa ma potom zvykli pýtať, prečo som prestal. Moja odpoveď vždy bola a je: Neprestal som. Stále sa hrám a tvorím. Emil je dnes naša rozprávka pre informatiku, pre žiakov a školu. Takže vnímam to úplne rovnako, ako autorskú prácu. Či Emila posunieme aj bližšie k filmu? Asi nie, je to celkom iný formát a iný spôsob komunikácie. Je to škola, učenie sa, interaktívne objavovanie. Ale uvidíme, možno vás – aj seba – niekedy prekvapíme. Teraz sme naplno ponorení vo vývoji.

Hovoríte o vývoji, ešte stále ste v štádiu vývoja?

Áno, veľmi intenzívne. Pretože to, čo sme doposiaľ ukončili, je Emil pre tretiu triedu základnej školy. A teraz práve dokončujeme Emila pre štvrtú. Tretiaci, ktorí prežili školský rok s Emilom, budú pokračovať aj budúci rok.

Bude mať Emil aj pubertu?

(smiech) Tak to si musím premyslieť, ale myslím si, že áno. V Poprade som mal v marci prednášku s názvom Emil sa zaľúbil, a to už veru ide tým smerom, však? (smiech) Takže už tu máme emócie, uvidíme, ako to dopadne. Ale okrem štvrtej triedy ešte vyvíjame aj Emila pre materské školy a pre prvú a druhú triedu. Vývoj beží paralelne, do dvoch rokov chceme mať celý prvý stupeň. A tiež unikátny prístup v materských školách. Ale bol by som veľmi nerád, ak by sa rodičia zľakli, že teraz ich deti budú programovať už v škôlke. Žiadne strachy, vždy to je a bude interaktívne, hravé, objaviteľské a veku primerané. Deti napríklad stoja pred interaktívnou tabuľou a cvičia. Nesedia, ale cvičia, pretože pripravujú vystúpenie pre dvoch malých šašov v cirkuse, chlapca a dievča, a vystúpenie im musia sami predvádzať. Aj učiteľky sú veľmi spokojné, pretože deti cvičia, pritom sa zabávajú, rozprávajú a riešia problém. A programujú vystúpenie.

Aké problémy deti vlastne riešia?

Keď ste s nimi na koberci, všimnete si, akí múdri a hĺbaví sú títo drobci. A aké majú úžasné učiteľky a učiteľov. Na jar sme boli v škôlke, ešte bol sneh a deti robili výskumný projekt. Keď chytím sneh do ruky, čo sa s ním bude diať? Keď ho položím na studenú podložku, roztopí sa rovnako rýchlo? Prečo nie? Kreslili si k tomu obrázky, robili výskumnú prácu, objavovali a vysvetľovali. Takže to bol výskumný tím, jedna zo štyroch skupín v triede. A zatiaľ iná skupina pred interaktívnou tabuľou vytvára vystúpenie pre šaša-chlapca a šašu-dievča. Na tabuli vidia ponuku malých obrázkov, ktoré vyjadrujú, čo všetko títo cirkusanti dokážu spraviť, aké akcie, aké bláznovstvá. A deti plánujú vystúpenie: šašo najprv niečo vyčaruje z klobúka, potom urobí premet, zatlieska, vyskočí, zapíska a zabubnuje. Napríklad jedno dieťa naplánuje vystúpenie, druhé ho na koberci predvedie, tretie zopakuje alebo porovná s predchádzajúcim vystúpením.

To vyzerá na budúcu eventovú produkciu mládeže.

Uvidíme. Ale keď pozorujeme tú skupinu detí, ako zaujato a spokojne, sústredene a vytrvalo riešia problém, tak si hovoríme, že asi postupujeme dobrým smerom. Asi po 10 či 12 minútach sa potom skupiny v triede vymenia.

Veľký záujem o Emila majú aj Nóri, teraz plánujete spoluprácu v Kanade, vlastne vás kontaktuje celý svet, ako to v praxi funguje?

Mám veľa kolegov v zahraničí a pracujem v rôznych medzinárodných organizáciách a výboroch, chodím po konferenciách, hosťoval som na univerzite v Hong Kongu a na UCL v Londýne, prezentujem našu prácu a robím to už naozaj dlho, skoro tridsať rokov. A našťastie, naša práca si vyslúžila pozornosť. Spomínam si, ako som v roku 1991 dostal od UNESCO pozvánku, bol to môj prvý kontakt s nimi. V Holandsku robili akciu pre nové európske krajiny a prezentovali možnosti používania počítačov vo vyučovaní. Ešte skôr, než som odcestoval, som ich oslovil, či by som nemohol byť nielen účastníkom, ale aj prezentujúcim. Skutočne ma zaradili do programu. Prezentoval som Comenius Logo, ktoré sme vtedy vyvinuli pre deti. A do troch rokov sme už šírili náš softvér po školách v Holandsku, Anglicku, Portugalsku či Brazílii. Sme sieť didaktikov informatiky, ktorí sa stretávame na konferenciách. Takže takto asi najčastejšie vznikajú spolupráce. Nedávno som mal prednášku pre učiteľov v Bruseli. Po nej ma oslovil profesor z francúzskeho prestížneho ústavu INRIA, aby som urobil prednášku pre jeho doktorandov, ktorí sú z Indie, Pakistanu, Malty, Čile, Švajčiarska. Dozvedia sa o nás a našej práci a my zasa o nich, je to prirodzené šírenie informácií a kontaktov.

Každá spoločnosť je niečím špecifická, ale Emil je len jeden. To ma fascinuje, že vymyslíte niečo pre všetky deti sveta.

Neviem, či je to naozaj pre všetky deti sveta (úsmev). Kiežby to tak bolo. Uvidíme. Viete, v škole sú rôzne predmety, s rôznou tradíciou a rôznymi väzbami na národné kultúry. Asi by sa nikomu nepodarilo vytvoriť učebnicu vlastivedy pre všetkých. Ani hudobnej. Ani čítanky pre prvákov sa asi nikdy nepreberajú a neprekladajú. V matematike si to už viem ľahšie predstaviť. A v informatike asi tiež, celkom určite v programovaní. Možno je to tým, že sme stále len na začiatku. Možno, že o sto rokov budeme aj v školskej informatike vidieť silnejšiu prítomnosť kultúrnych faktorov. Ale zatiaľ to je do značnej miery nadnárodný predmet. Univerzálny jazyk informatického myslenia. A priznám sa, že sa veľmi teším na to, keď jedného dňa uvidím – dúfam, že uvidím – triedu povedzme afrických detí, ako sa učia s našim Emilom. Veľmi sa na to teším.

Koľko času vlastne trávite na Slovensku? Cítim u vás v slovenčine anglický prízvuk.

Možno skôr záhoráčtinu (smiech). V Anglicku som žil len chvíľu, pár rokov, ale už som späť tretí rok. Je pravda, že veľa cestujem, aj po Slovensku, aj do zahraničia. Ale naplno teraz fungujem na Slovensku (úsmev).

Profesor IVAN KALAŠ, vedúci Katedry základov a vyučovania informatiky na UK v BA v triede s deťmi a Robotom Emilom/foto: Indícia n.o.

Musíte pre Emila veľa cestovať…

Áno. Teraz sme skutočne sme vo veľmi vypätom cykle, pretože chceme, aby sa Emil dostal do škôl a zároveň pokračujeme vo vývoji. Takže teraz najviac cestujeme po Slovensku. Začali sme však školiť aj učiteľov v Nórsku, pripravujeme pilotný projekt s dvanástimi školami v severnom Londýne. V Čechách máme podobný projekt, pripravujeme projekt v kanadských školách… Hovoriť všade s učiteľmi a žiakmi je pre mňa neobyčajne obohacujúce a dôležité.

Čím?

Môžem porovnávať, vidím iné prístupy a postupy. Nedávno som tam bol v prvej triede vo francúzsky hovoriacom kantóne Vaud, neďaleko Lausanne. Prvá vec, ktorá vás prekvapí – škola tu začína už v štyroch rokoch. Teda o dva roky skôr než u nás. A je to naozajstná škola. Malá skupina detí, asi 10 či 12, pekné a čisté prostredie. Museli sme sa vyzuť a v ponožkách vcupkať do triedy, čo sa mi veľmi páčilo. Trieda bola pekná, pripomínala mi našu materskú školu. Ale bolo tam ďaleko viac organizovaného vyučovania, zdalo sa mi, že trochu priskoro. A bol som prekvapený, ako málo technológií som tam videl. V každej z tých tried je vraj kdesi v kúte počítač, ale tak si to celkom nepredstavujem. Tu by som ale možno mal zdôrazniť jedno: ja nie som technokrat, nie som zaľúbený do technológií. A keď hovorím, že chcem vidieť technológie, tak ich chcem vidieť vedľa plastelíny, farbičiek, ceruziek, nie namiesto nich. Digitálny fotoaparát pre deti, kameru, tablet, interaktívnu tabuľu na spoločné kreslenie prstom, robotické hračky pre malých. A tam som ich videl prekvapujúco málo. Možno aj preto sa zaujímajú o našu prácu a chcú s nami spolupracovať. Ale inak to fungovalo podobne, ako keď u nás v materskej škole majú doobeda „vyučovaciu“ hodinu.

Ktorá krajina a jej vzdelávanie navždy ovplyvnili váš pohľad?

Dobre, dám aj jeden menej veselý zážitok. Nie je môj osobný zážitok v zmysle, že by som navštívil školu, o ktorej idem hovoriť, ale spolupracoval som s touto pani učiteľkou z maličkého afrického štátika, ktorý sa volá Lesotho, nesmierne chudobná krajina. Pani učiteľka je fantastická, inovatívna, hľadá cesty, ako múdro a zmysluplne využívať digitálne technológie v jej škole. A teraz pozor: V triede má stodvadsať detí (počujete dobre!), v každej triede v škole je aspoň sto detí. Sedia na rozbitých laviciach, na železných rámoch po piatich, tam, kde boli voľakedy dve sedadlá. Polovica z tých detí nemá rodičov, pretože zomreli na HIV. Často to učitelia zistia, až keď deti začnú chodiť do školy hladné a otrhané. Celkom bežné je v takýchto situáciách, že najstaršie dieťa z rodiny, možno desaťročné, sa automaticky stáva náhradným rodičom a vychováva svojich mladších súrodencov. Vďaka práci tejto učiteľky – volá sa Moliehi, krásne meno – škola nedávno získala určitú medzinárodnú publicitu, a tak sa niekoľko dobrých ľudí zložilo a nechali do školy zaviesť elektrinu. Keď Moliehi začínala, mala jediný, a to svoj vlastný notebook. A s tými stodvadsiatimi deťmi ho používala. Hľadala spôsoby, ako aj deťom ukázať, že technológie sú pre život dôležité, ak sa používajú správne. Robili napríklad projekty, pri škole hľadali liečivé rastliny, vyhľadávali si o nich informácie na internete, robili rôzne drobné práce, tvorili produkty, ktoré predávali vo svojej dedine, aby si zarobili na autobusové lístky, aby mohli ísť do internetovej kaviarne do mesta. Takže smutný príbeh a úžasný zároveň, ale vidíte, tam je ten potenciál rastu. Školy a ich učitelia aj v takýchto krajinách sa chcú rozvíjať. Majú nesmierne málo zdrojov a napriek tomu cítia a veria tomu, že deti majú právo rozvoj, na budúcnosť.

V Rusku nemajú záujem o projekt Emil?

S Ruskom som mal donedávna intenzívne kontakty, pracoval som v UNESCO v Moskve (úsmev). UNESCO má centrálu v Paríži, ale okrem nej ešte asi šesť či sedem výskumných ústavov, ktoré sú na rôznych miestach sveta. Jeden z nich sídli v Moskve – Ústav UNESCO pre digitálne technológie vo vzdelávaní. Práve v ňom som bol v riadiacej rade a chodil som tam pomerne často asi päť rokov. Robil som pre nich aj globálny výskumný projekt o používaní digitálnych technológií v materských školách, a teda aj v škôlkach v Moskve. To bola skutočne zaujímavá skúsenosť! Aj pozitívna, aj negatívna. Pozitívne bolo to, že moskovská vláda v tom čase stavala a otvárala každý rok 50 nových materských škôl. Nových budov! Či to je dosť, alebo málo, to sa ťažko odhaduje, pretože Moskva je nesmierne veľká. Nové škôlky ako budovy nespĺňali celkom moje predstavy, musím povedať, boli to skôr také tradičné „kockaté“ školy. Ale v každej z nich je napr. bazén a telocvičňa. V každej škôlke je okrem štandardných pedagógov aj jazykár, angličtinár, logopéd, psychológ, tréner. Každé z tých detí chodí plávať každý deň. A každá riaditeľka mi povedala, že odkedy majú bazén, chorobnosť v triedach neuveriteľne klesla. Čo sa mi však nepáčilo, a to je pre nich typické, deti sedeli v laviciach, ruky za chrbtom, hlásili sa. A to hádam v materskej škole netreba. Školy si ešte užijú dosť. Takže niečo super, niečo menej. Viete, kvôli tomu má zmysel cestovať a človek si musí samozrejme zachovať chladnú hlavu, pretože všade sú pozitívne a negatívne inšpirácie a treba ich rozumne vnímať a nosiť k nám. Iba čo sa nám hodí a čo sa dá.

Čiže mohol by sa tam tiež dostať robot Emil?

Momentálne sa o tom rozprávame s jednou známou univerzitou v Moskve. Áno, je tam istá nádej (úsmev).

Rozhovor s pánom profesorom aj videom: 

ZLOCHA: „Robíme všetko pre dokonalú búrku na prúser.“



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *