Keď pokutu platím s radosťou a nadšením

Dalito.sk/foto: Nórsko - Sandvika/foto: Dalito.sk
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Ľudia, ktorí ma nepoznajú osobne o mne hovoria, že som negatívna. Ľudia, ktorí ma osobne poznajú vedia, že som veľmi pozitívny, veselý a vtipný  človek, ktorý však asi až priveľa cestuje. A od  46 rokov dočasne žije mimo Slovenska.

A tak patrím medzi tých, ako povedala v diskusii RTVS sociologička SAV Zuzana Kusá, scestovaných a tým mimoriadne citlivých a náročných ľudí, ktorí vedia porovnávať život v rodnej krajine s tým, ktorý vidia vonku. A dobré chcú zaviesť aj doma.

Stále sa vyhovárame na politikov, ale oni sú len našim obrazom. Sme to my, kto im dávame moc robiť si v našej rodnej krajine čo chcú a zároveň nás formovať. Žijeme len tak, ako si zaslúžime a čo im dovolíme. Sme to my, čo určujeme charakter našej  krajiny a jej morálku a hodnoty, ktoré dosahujeme.

Život, ktorý žijem, mi nespadol z neba, ale išla som mu oproti aj so všetkými chybami, ktoré som v živote urobila a ešte aj urobím. Žijem, ale úžasný spokojný život s úžasnou rodinou, ktorá spoločne veľa dokázala. Áno, sme rodinka úžasných a sú aj takí, čo to zle znášajú, ale to je vždy tak na Slovensku, keď niečo robíte dobre a správne. A takmer všetko, čo s manželom zarobíme, investujeme do spoznávania sveta.

Vďaka tomu viem, čo si mám doma vážiť. Napríklad slovo mier je u nás doma vážené slovo. Aj to, na čo upozornila česká novinárka na tlačovej konferencii strany Smer- SD, že čo si máme naozaj vážiť je to, že naši štandardní politici jasne deklarujú, že Slovensko patrí do EÚ. Vážim si aj to množstvo mimoriadne múdrych a vzdelaných pracovitých ľudí, ktorí napriek ťažkým podmienkach dokázali, že aj Slovák môže vo svete veľa dokázať. A vďaka životu  za hranicami viem aj to, že napríklad v Česku vrátia preplatok dane o tri dni neskôr ako na Slovensku.

Čím však viac cestujem, tým viac zisťujem, ako sa nám rozvinutý svet vzďaľuje. Ako si napríklad nevážime prírodu, ako morálne upadáme, ako sa nám vzďaľujú tie pravé hodnoty, o ktoré sa napríklad v Škandinávii zakopávate. To sú tie krajiny, kde žijú najšťastnejší ľudia na svete. Keď ich navštívite zistíte, že tu nejde v prvom rade o peniaze, ale vyzretosť ich obyvateľov.

Som nesmierne šťastný človek, veď aj teraz som so svojou milujúcou rodinou na brehu mŕtveho ramena Severného mora, neďaleko nádherného nórskeho mesta Oslo, ktorého čistotu nedobehnú ani dve budúce slovenské generácie.

A napríklad aj čistota nie je len o peniazoch, ale v prvom rade o hlavách, o ľuďoch, ktorých nevidíte na zem hodiť jediný papierik, či cigaretu… Vždy, keď navštívim tieto krajiny, sa pýtam, čím to je, že toto nedokážeme na Slovensku? česť výnimkám.

Naozaj iba históriou, v ktorej nás niekto stále „utláčal“, vrátane komunistov? Veď demokraciu tu už pomaličky máme tak dlho, ako komunizmus.  Čím to je, že naďalej podozrievame každého , kto mal naozaj úprimný záujem,či úmysel? Čim to je, že ani nepredpokladáme najprv dobrý úmysel? Čím to je, že sa uspokojíme s tak málom? Čo nám napríklad podhodia nami zvolení politici? Čím to je, že sa neustále viac a viac snažíme obchádzať zákony miesto toho, aby sme ich dodržiavali? …..  Hlavne, že sa bijeme do hrudi, akí sme my hrdí Slováci. Škoda, že až takí hrdí, že si nenecháme ani poradiť.

Bojujeme s tým aj my, doma. Cítime, že slovenská „mentalita“ sa nám v niečom votrela pod kožu bez toho, že by sme to chceli. Cítime to vždy, keď vycestujeme do vyspelého sveta, napríklad do Nórska.

Na letisku nás čakala dcéra.  Nakladali sme veci do auta a pristúpil k nám veľmi starý pán. Napriek tomu, že vedel výborne anglicky, bolo mu pre vek zle rozumieť. S manželom sme ostali neistí, čo od nás chce. Na Slovensku vedia byť takýto ľudia aj nepríjemní … Dcéra naše zneistenie vycítila a upozornila nás: „Nebojte sa, ak k tebe niekto príde v Nórsku, potrebuje od teba jedine pomoc. Tento pán len nevládze naložiť kufor do auta.“ S manželom sme ostali zahanbení. Sami pred sebou. Povedala som si, že budem musieť cestovať ešte viac, aby som sa z tejto „slovenskej zvrátenosti“ vyliečila.

Keď nás dcéra bola pozrieť doma, požičali sme jej auto. Keď odcestovala, po dvoch dňoch sme zistili, že stálo pred domom otvorené dva dni. Manžel jej vtedy napísal, že chápe, že v Nórku nezamykajú autá, možno aj domy, ale v rodnej krajine je to veľká hrozba.

Dnes už viem, že sa mi nepodarí žiť v rodnej krajine, ktorá žije podľa hodnôt a pravidiel, ktoré sú nám doma blízke.  Vzhľadom na môj vek sa s tým už začínam zmierovať.

Nezmierim sa však s tým a nezmením na to nič, že na to budem neustále upozorňovať, čo dobré by sme si mohli zobrať domov zo zahraničia. Čo a kto nám môže byť vzorom. Ako to niekde ide a prečo by to nemohlo tak fungovať aj na Slovensku. A je mi jedno, či ma budú považovať za negatívnu, či frustrovanú. Kto ma naozaj pozná vie, aká som. Nesmierne šťastná, že mám takú rodinu akú mám, a že môžeme veľmi veľa, naozaj veľmi veľa cestovať.

Pretože, ani 30 rokov od nežnej revolúcie sme nepochopili, že demokracia je v prvom rade o zodpovednosti k sebe samému a nie to, čo nám do hláv vtĺkali komunisti. Že sa o nás niekto postará. A to, ako to má správne fungovať, vidíte v mnohých krajinách „vonku“.

V Oslo sme zaparkovali v strede mesta. Presne podľa pravidiel sme zaplatili parkovné a lístoček dali za okno. Keď sme sa po niekoľkých hodinách vracali späť, vidím policajta, ako nám za stierač dáva pokutu. Vysvetlil nám, že parkujeme na mieste pred kubánskou ambasádou, od ktorej je treba toľko a toľko metrov parkovať vpravo či vľavo. V prvom momente mi napadlo, že hnusní komunisti a potom som zažila niečo, na čo budem spomínať celý život. Lebo to bolo presne o tom, o čom teraz píšem, nebolo to o peniazoch, aj keď išlo o pokutu.

Starší policajt sa nám nádhernou angličtinou ospravedlňoval, že nápis pod značkou je iba v nórskom jazyku, čomu sme nerozumeli, že on by nám pokutu určite nedal, ale volali  z kubánskej ambasády. Naozaj bol mimoriadne milý a úslužný s tým, že mu to je veľmi ľúto, ale že sa nás snažil kontaktovať, aby sme si prišli auto preparkovať, ale že mu majiteľ auta nebral telefón a tak musel zavolať aj odťahovú službu. Ale, že je rád, že sme to stihli, lebo takto nemusíme platiť odtiahnutie za 3 000 NOK, ale iba 600. Pozerala som na toho policajta a mala som pocit, že sa mi sníva. Dcéra nám neskôr vysvetlila, že toto je tu bežné, že oni sa vždy najprv musia snažiť zohnať majiteľa auta, až potom volajú odťahovú službu.

Spomenula som si na tú bratislavskú a  skúsenosti s ňou a policajtmi. Zamyslela som sa, či aj táto pokuta v Oslo bola o peniazoch, alebo o tom, že najprv naozaj niekto chcel tomu druhému pomôcť.

Nie, tento prístup nebol v Nórsku o peniazoch. Ten na Slovensku áno.

P.S. Dnes majú v Nórsku povinné brigády obyvateľov okolo domov a bytov. Kto sa nezúčastní, pokuta 60 eur. Ideme aj my brigádovať! A s radosťou! Tak ako doma, ale tu nebudem na ulici jediná.

P.S. Vďaka za každého Slováka, ktorý dokázal tento text čítať s porozumením. Lebo aj v tomto čítaní s porozumením sme,v rebríčkoch, dopadli veľmi zle. A ďakujem veľmi pekne aj pani Kusej, ktorá  presne pomenovala, akí sú ľudia, ktorí veľa cestujú a kriticky sa potom vyjadrujú k tomu, čo zažívajú doma. Lebo kritický znamená aj to, že krajinu, kde sa narodili milujú nadovšetko, len sú nároční a odmietajú sa zmieriť s tým, ako sa k nej, a v nej, mnohí obyvatelia správajú a nechávajú ju spravovať.

To nám naozaj stačí tam málo? …

Môže vás zaujať:

Nechcem byť súčasťou národa hulvátov