Kňaz Karol Lovaš: „Sme vraj lepší, lebo sme začali šiť rúška. Ale aj viac udávať a závidieť.“
- Spoločnosť, ktorej najväčším nepriateľom je normálnosť a prirodzenosť, nemá veľké šance, aby bola.
- Zvykli sme si až príliš zachraňovať svet. A zabudli sme pritom zachrániť seba.
- Absencia vzťahov je skutočné peklo.
- V okamihu smrti ustrice, prosecco, či covid budú hrať len epizódne role. Boha zaujímajú sólisti.
- Kvôli nemu nemusíme umrieť. Tak ako nemusíme umrieť kvôli nebu. Kvôli nebu musíme začať žiť.
Slovenský kňaz, novinár a básnik Karol Lovaš (brat Šavol) bol počas prvej vlny koronavírusu pri chorých. Práve v nemocnici našiel odpoveď na otázku, ktorá ho prinútila zamyslieť sa nad tým, na čo dnes nájde odvahu len málokto.
S rehoľným kňazom, ktorý aktuálne pôsobí v Božejove neďaleko Pelhřimova sme sa zamysleli aj nad tým, či sa ľudia počas pandémie naozaj stali lepšími pre to, že šili rúška. Či nás pandémie prinútila viac sa zamyslieť nad seba samými a či do kostolov začali prichádzať aj tí, ktorí si do nich cestu doteraz nevedeli nájsť. A či je to vlastne dôležité. Aj o tom, prečo „Boh dopustil pandémie“.
Samozrejme to závisí od krajiny a jej bezpečnostných opatrení a covid rétoriky politikov, ty pôsobíš ako kňaz v Českej republike aj na Slovensku. Máš pocit, že koronavírus prinútil viac ľudí vyhľadať Boha?
Veľa sa hovorí o tom, že koronavírus nás urobil lepšími. Argumentuje sa rúškami, ktoré si ľudia začali spontánne šiť, pretože štát absolútne zlyhal. Nielen ten náš. Keď si uvedomíme, že pred rokom 1989 mal každý plynovú masku a v roku 2020 sme sa v húfoch snažili kúpiť si aspoň tú jednorazovú – papierovú, tak čo mali tí ľudia robiť? Začali šiť. Ale tiež udávať. Závidieť si viac, než závideli. Rozprával som sa o tom s jedným úradníkom z mesta, ktorý mi povedal, že udania u nich, v čase pandémie, stúpli o 120%. Nestali sme sa ani lepší a už vôbec nie viac veriaci. No dobre sa to počúva. A ľudia majú radi mýty. Najlepšie tie, ktoré ich ukazujú v dobrom svetle.
Boh vraj dopustí, ale neopustí. Pýtajú sa ťa teraz ľudia častejšie, prečo Boh dopustil pandémiu?
Ľudia Boha už dávno neriešia. Nielen tí neveriaci. Vytesňujú nielen jeho, ale tiež a predovšetkým, bolesť, utrpenie a smrť. Tú považujú za akýsi nechcený apendix. Poznám prípad starého muža. Vzhľadom na svoj vek začína byť senilný a objavujú sa u neho prvé príznaky demencie. Jeho rodina však nepredstaviteľne šalie. Obchádzajú lekárov a dožadujú sa liečenia otca. On ale predsa nie je chorý. Je iba starý. Tí príbuzní neboli snáď v živote nikomu na pohrebe. A odrazu sú šokovaní. Z čoho? Z normálnosti? Z prirodzenosti? Utrpenie, bolesť a smrť sú prirodzenou súčasťou života. Najprv vidíme odchádzať najrôznejšie tetky a strýkov, potom nám senilnejú a dementnejú babičky a dedovia. Odídu rodičia. A my si vďaka tomuto všetkému môžeme uvedomiť kolobeh života. Že nikto z nás tu nezostane na “furt”. Aj keď si to poniektorí vďaka onomu vytesňovaniu naozaj myslia. A nie je ich málo. O to väčšie býva vytriezvenie. Nezabudnú sa pri ňom hnevať na Boha. A on by sa ich zrejme iba opýtal: „Vy ste nikdy nemali v rodine chorého? Starého? Nikto vám nikdy neumrel?” Toto všetko je príprava na osobné odchádzanie. Príležitosť ako byť zmierený. Pripravený. Na čo vlastne? Spoločnosť, ktorej najväčším nepriateľom je normálnosť a prirodzenosť, nemá veľké šance, aby bola.
Sú takí, ktorí hovoria, že koronavírus, je boží trest. Boh je teda krutý?
Nie. Ľudia sú krutí. Najviac sami voči sebe.
Čo nám podľa teba má pandémia odkázať, na čo poukázať?
Počas pandémie som pracoval istý čas ako sanitár v nemocnici. Dlho som si lámal hlavu na čo je malá priesvitná krabička naplnená vodou na nočných stolíkoch starých pacientov. Zistil som to. Odkladajú si tam zuby. Vlastne, odložíte ich tam vy, po tom, ako ich zubnou kefkou vyčistíte. Pozorovať starobu takto zblízka dá zabrať. Má to ale dve výhody. Viete, do čoho idete a už nikdy nebudete chcieť na narodeninách počuť: „Aspoň do stovky!” Želajte si sebe. Ja chcem včas odísť. A dovtedy chcem žiť svoj život naplno. Nie potom. Nie raz. Keď už bude “iba” bolieť. A ja budem unavený a príliš ubolený, aby som si ho, život v predĺžení, mohol ešte užiť. Tam už obyčajne nestihneme nič z toho, čo sme odkladali, až raz, potom, niekedy…
Keď sme boli malí, nemali sme zuby, nosili sme plienky, neskôr sme sa učili rozprávať. Na nič z toho sme neboli sami. Mali sme skvelých parťákov. Mamu a otca. Patrila nám ich blízkosť. Trpezlivosť. Súcit. Čas. Celý život.
Prejdú roky a oni sú odrazu v plienkach. S prázdnymi ústami. S fľaškou s cumľom. Netušiac kto sú, kde sú a prečo sú.
Ako my. Na začiatku. Vôbec nevedia, kto sme. No my by sme mali vedieť, kto sú oni. Kým pre nás boli. Kým máme byť teraz pre nich my.
Život medzi plienkami je veľmi krátky. Nie, nesmrdí. Vonia. Mamou a otcom. Začiatky a konce sú vlastne rovnaké. Nosia plienky. Nemajú zuby. Učia sa rozprávať. A nikto z nás by na ne nemal zostať sám.
Podľa predbežných zistení, pandémia sa viac podpísala pod naše psychické zdravie, vidia to lekári v ambulanciách, vnímajú to aj kňazi v kostoloch?
Pandémia nám v prvom rade pripomenula našu smrteľnosť, pred ktorou sa väčšinu života snažíme ujsť. Kto sa narodil, umrie. Dôležitý je život, medzi tými dvoma posteľami. Ten nás bolí. A bolel už dávno pred pandémiou.
Mnohí počas prvej vlny pandémie (aj podľa SAV) začali hľadať svojich stratených príbuzných. Možno takto niekto začal hľadať aj Boha…
Keď som sa Jana Saudka opýtal, či sú aj pre neho ikony, ktoré píše, oknom do Boha, odpovedal mi: „Tiež do človeka. Snažím sa ho nimi osláviť. Materstvo. Rodičovstvo. Celý ľudský život od narodenia po smrť, ktorý by nemal byť krátky a posratý ako schody do kurníka. Život stojí za to, Karolko. To chcem povedať.”
Iba nerozumný človek sa snaží v živote byť šťastný sám. Múdry človek usiluje ruka v ruke tiež o šťastie pre druhých. Pretože v opačnom prípade, mu bude stále ktosi to jeho kaziť – všetci nešťastní a nespokojní okolo. Nebo nie je nič iné, než pokračovanie vzťahov na troch úrovniach ľudského bytia, z ktorých žiadna nie je málo dôležitá pre život. S Bohom, s druhými, so sebou samým. Naučiť sa im znamená dosiahnuť, že nás raz nebo nebude bolieť. Niekto sa pred časom na Facebooku opýtal, ako si predstavujem úspešného človeka. Odpovedal som: „Úspešný človek je šťastný človek”. Prišla podotázka: „Ako vyzerá šťastný človek?” Dáme som odpísal: „Šťastný človek buď je alebo nie je. A keď je, tak to obyčajne pozná on i tí druhí”.
Ľudia sa dnes, viac ako inokedy v moderných dejinách, cítia veľmi sami, opustení a bezmocní niečo ovplyvniť. Dodržiavajú všetky opatrenia, ale aj tak ich stále niekto cudzí komanduje, ako majú žiť. Prepadajú smútku a strate nádeji. Ako z tohto kolotoča 2020 von? Dá sa z neho vystúpiť aj bez viery?
Neviem či bez viery, no celkom určite nie sami. Dôležité východisko. Ježiš nemusel mať spolupracovníkov. Aj on by si hromadu vecí urobil najlepšie sám. Rovnako ako my. No napriek tomu ich má. Boh je vskutku prvý veriaci. Ako prvý uveril v človeka. A neprestáva v nás veriť. Neprestáva mať v nás nádej. Inšpiratívny návod pre šťastný a spokojný život. Nie ľahký, ale za to šťastný. Nedávno som sobášil. Na svadobnom oznámení mali tí dvaja napísané: „Aká išla, takého našla.” Poznať negatíva toho druhého je vlastne veľké pozitívum. Nielen v manželstve. Málo si to uvedomujeme. Preto sme v živote viac naštvaní, než spokojní.
Ak za tebou príde neveriaci človek, čo u teba okrem pokoja hľadá? Čo sú to za ľudia?
Úprimne, nepoznám neveriaceho človeka. Pokiaľ niekto verí v seba, v svoju manželku, deti, mamu, otca, nemôže byť neveriaci. Vieru si často zamieňame s náboženstvom. S príslušnosťou k nemu. Viera je však prejav vzťahu. Dar. Začína sa tam, kde sa stretnú dvaja. A môžu spolu mlčať. Viera prináša odpovede, aby uspokojila otázky, na ktoré nám nikto pred ňou nedal odpoveď. S tými ľudia prichádzajú aj za kňazom. Nepotrebujú mnoho rozprávať. Nechcú prednášky. Túžia len byť. Pri niekom mlčať. Zažiť blízkosť toho druhého. Spoločenstvo. Nájsť kohosi, kto sa môže stať pre nich odpoveďou.
Ak je, aký je rozdiel medzi veriacim v ČR a veriacim na Slovensku?
Veriaci v Čechách je skôr racionálny. Slovák premýšľa viac srdcom. Som rád Slovákom.
Český národ je národom neveriacich, podľa výskumu spred dvoch rokov, drvivá väčšina českých detí si myslí, že darčeky pod vianočný stromček nosí zelená postavička „Alzáčik“. Musí to byť veľmi ťažké pracovať pre českú cirkev…
Adresátom mojej práce je človek. Jemu sa snažím priblížiť. Byť pre neho užitočný. Nikdy to nie je jednosmerná záležitosť. Stretnutie človeka s človekom je vždy obojstranný proces. Cítim, že stále viac dostávam ako by som dával.
Náboženstvo učí aj životnej myšlienke odpúšťania. Naozaj vedia veriaci odpúšťať?
Odpustiť, to je ako vyrásť. A ešte čosi. O čom sa nehovorí. Čo sa len cíti. Zo srdca. Z očí. Potichu. Mlčky. Mnoho ľudí má s odpustením veľký problém. Myslia si, že majú odpúšťať kvôli Bohu, Cirkvi, kňazovi. Mýlia sa. Najväčší úžitok prináša odpustenie tomu, kto odpustil. Veľmi oslobodzujúci pocit.
Ako sa to naučí človek, ktorý hľadá Boha celý život, ale stále ho nevie nájsť a tak často nevie aj odpúšťať?
Ktorúsi knihu som ukončil dialógom. „Už si našiel Boha?” „Ešte nie.”
„A čo robíš v kláštore?” „Teším sa, že ma necháva stále hľadať.” U starého pána opáta ma najprv hnevala jeho ľudskosť. Nechápal som ju. Nerozumel som mu, ako môže byť dobrý aj k tým, ktorí mu ubližujú. Trápilo ma, prečo jeden môže a iný nemôže. Jemu vlastnou trnavčinou mi vysvetlil: „Nech ta to netrápi, že jeden móže a další nemóže. Neni to tvoja vec. Tak to v živote chodý, že jeden móže a druhý nemóže. Čím skor to pochopíš, tým skor budeš moct byt štastný a spokojný. A nélen ty. Ale též šeci ostatní čo sú okolo teba.” Trvalo mi to. No mám pocit, že už mu rozumiem.
Naučiť sa odpúšťať sa dá naučiť, alebo na to človek musí vyzrieť?
Dá sa naučiť rásť? Nemyslím si. Každý má právo urobiť svoje vlastné chyby. Nakoniec, vďaka nim sme tým, kým sme. Nie vďaka sterilnému prostrediu, v ktorom by sme žili. Ľudia na poslednej posteli neriešia peniaze, ani domy, autá, majetky. Jediná vec, o ktorej majú potrebu hovoriť, sú vzťahy. Ľutujú všetko to zlé, čo urobili, no ešte viac ľutujú to, čo neurobili a mohli a mali urobiť. Vrátane odpustenia. Pri všetkých tých umierajúcich si znovu a znovu viac uvedomujem, aké je dôležité žiť v mieri s Bohom, s druhými i so sebou samým.
Dá sa vôbec Boh nájsť? Sú ľudia, ktorí ho hľadajú celý život, aj tak neveria, len „niečo rešpektujú“. Budú zatratení?
Otázka zatratenia nie je vecou Boha. On sa už rozhodol. Pre človeka. Spasil nás. A vykúpil. Dôkaz jeho lásky visí na kríži. Môžeme ju len odmietnuť. Alebo prijať. Ježiš nás prišiel zachrániť. Nie zatratiť.
Často veriaci takým ľuďom „nadávajú“ do neveriacich Tomášov, sú neveriaci podľa cirkvi horší ako veriaci?
Viera je dar. Nedá sa hnevať na malého, že je príliš malý ako sa nedá hnevať na veľkého, že príliš vyrástol. Raz bola u mňa na spovedi jedna mladá žena. Vraví mi: „Nesplnila som pokánie z minulej spovede. Nerozišla som sa s priateľom.” „Váš priateľ pije?” „Nie.” „Váš priateľ vás bije?” „Nie.” „Znásilňuje vás?” „Nie.” „Inak vám ubližuje? „Nie.” „Prečo ste sa teda mali s ním rozísť?” „Môj priateľ je neveriaci.” Tá odpoveď ma prekvapila. Chvíľu som ju predychával. Predstavoval som si kolegu, ktorý jej mohol niečo také povedať. Čo ak mala byť práve ona darom Boha pre svojho “neveriaceho” priateľa? Kňazský život vie byť niekedy príliš plochý. Obmedzený. A hlúpy. Ešteže sa Boh môže spoľahnúť nielen na nás, kňazov. To ho robí neskutočne bohatým.
Bývam pri kostole, pred bohoslužbou vidím, ako parkujú kostolníci na súkromných pozemkoch, nerešpektujú pravidlá a potom idú do kostola. Niečo mi tu hovorí, že to nie je s kostolným poriadkom.
Najkrajšiu definíciu Cirkvi som počul od svojho profesora dogmatiky. „Padouch nebo hrdina, my jsme jedna rodina.” Odvtedy sa viac než po druhých dívam pred svoj prah. A nemám potrebu zametať pred cudzími. Moja stará pani kostolníčka prišla pred rokmi za mnou: „Viete, pán farár, všetkému tak nejak rozumiem, čo nám rozprávate. No mám problém s jednou vecou. Vo vyznaní viery sa modlíme: „Verím v svätú Cirkev katolícku… Ale veď Cirkev nie je svätá.” „Je, pani učiteľka. Cirkev je svätá, lebo ju založil Ježiš. Čo ju robí hriešnou, je môj a váš hriech.” Pochopila. Vlastne, my obaja.
Neveriaci zasa často veriacich častujú prívlastkami „farizeji“, vodu kážu a víno pijú.
V živote som sa naučil nepohoršovať sa nad druhými. Vždy, keď som niečomu alebo niekomu nerozumel a mal chuť sa pohoršiť, Boh mi dal vzápätí vyskúšať si chodiť v jeho topánkach. Už to nerobím. Zvykol som si na svoje topánky. A som za ne vďačný.
Okrem toho, je správne, aby aj ešte v dnešnej dobe boja proti alkoholu pili kňazi v kostoloch z čaše víno? Moja otázka môže pôsobiť pritiahnuto za uši, ale v dnešnej dobe sa už mnohé „normálne a prirodzené“ vníma a označuje za „nenormálne či nesprávne“. Svet akoby stál už iba na extrémoch.
Kňaz a veriaci veria, že pijú krv Pána. Pre neveriaceho úsmevné. Pre veriaceho fundament viery. Možnosť mať účasť na Bohu. Byť “pojedačom Boha” má veriaceho zaväzovať. Tí druhí by na nás mali vidieť, kde sme boli a koho sme stretli. Ak to tak nie je, je to chyba.
Keď sa konečne po pandémii ľudia opäť mohli začať stretávať, otvorili sa aj reštaurácie, v Prahe bola práve Noc kostolov. S manželom sme po mesiacoch vyrazili medzi ľudí. Vyjedli sme v meste asi všetky ustrice a výdatne ich zapili proseccom. No a potom sme skončili v tých kostoloch. Priznám sa, pozerala som sa na oltár a pýtala som sa Boha, prečo je taký zlý, že toto dopustil, že rozdelil najmä rodiny. Je ich bohužiaľ ešte aj dnes veľa, ktoré sa doteraz pre koronavírus nespojili. Viem, že som v tom kostole s touto otázkou nebola sama…
Nebo a peklo nie sú záležitosťou odmeny a trestu, ale slobodného výberu človeka. Denne sa rozhodujeme pre Boha alebo proti nemu. Denne sa tak pripravujeme na naše definitívne rozhodnutie, ktoré mu raz povieme v okamihu smrti. Ustrice, prosecco, či Covid v tom budú hrať len epizódne role. Boha zaujímajú sólisti.
A vôbec, môže niekto zhrešiť, ak je neveriaci?
Otázka hriechu a viny je vecou svedomia, nie viery. Hrešia veriaci i neveriaci. Katolícka morálka sa týka nás, veriacich. Nás tiež zaväzuje. Rozhodujúce je však svedomie. A to máme všetci. Bez rozdielu príslušnosti k náboženstvu.
Vraj veriaci majú ľahký život v tom, že keď zhrešia, idú sa vyspovedať, dostanú od kňaza nejaký „trest“, a je vybavené, naozaj to funguje takto?
Nestretol som sa so žiadnym veriacim, ktorý by to bral takto. Lebo takto to naozaj nefunguje. Ľudia prichádzajúci ku spovedi nemajú potrebu ospravedlňovať svoje hriechy. Vedia, že zhrešili. Preto prišli. Nechcú od kňaza potvrdiť svoj hriech. Potrebujú pomoc. Obnoviť vzťahy. To zhodne očakávajú od Kristovej cirkvi človek a Boh. Ostatné ponúka aj svet.
Najmä slovenská cirkev akoby stále nepatrila medzi tých, ktorí počúvajú aj výzvy Pápeža Františka. Mnohým pripadá konzervatívnejšia, ako káže Svätý otec. Dokonca sú aj takí veriaci, ktorí povedia, že neveria v cirkev, ale v Boha a pápeža áno. Ako sa to počúva kňazom?
Cirkev tu bola pred Františkom a bude aj po ňom. Máme urputnú potrebu meniť svet a ľudí v ňom. Hľadať neustále nových mesiášov, ktorí nás urobia šťastnými. No naše šťastie a spokojnosť nezávisia od zmeny sveta, ľudí, či Cirkvi. Od druhých. Šťastie je našou súčasťou. Nedá sa nájsť, vyvzdorovať, ani vyprotestovať na námestí. Je v nás. Nielen vo veciach, ktoré sme sa rozhodli prijať, možno viac v takých, ktoré odmietame. Najviac prospešní svetu i sebe budeme vtedy, keď budeme v pohode. Iba tak bude môcť byť v pohode aj svet, o ktorý nám toľko ide. Zmeniť druhých nie je zárukou šťastia. Zvykli sme si až príliš zachraňovať svet. A zabudli sme pritom zachrániť seba.
Čo sa všetko podľa teba zmenilo od menovania Pápeža Františka v cirkvi a čo sa mu ako jedinému naozaj podarilo?
Jediná vec, ktorú môže pápež, ja i ty, je môcť inšpirovať. Ani Boh nerobí viac. Inšpiruje. A čaká, že bude možno úspešný. To rozhodnutie necháva na nás. Pretože je slobodný. Pretože aj nás stvoril na svoj obraz. Ako slobodných. V slobode ho môžeme prijať alebo odmietnuť. Nech sa rozhodneme akokoľvek, neprestane kráčať v našich šľapajach. Lebo je Boh. Náš otec i mama. Nikdy neopúšťajú svoje deti. Múdri rodičia sa ich snažia naučiť, že nielen “musia” a “nesmú”, ale že tiež a predovšetkým môžu. My môžeme byť dobrí. Môžeme chodiť do kostola. Môžeme sa modliť. Nič z toho nemusíme. To je na vzťahu s Bohom to najvzácnejšie. Sloboda. A malo by byť aj na tých našich.
Takže ak niekto neverí v Boha, aj keď vynaložil úprimnú enormnú snahu ho v cirkvi nájsť, nebude zatratený?
Boh nás chce zachrániť, nie zatratiť. Pokiaľ mu občas pomôžeme, nemusíme mať žiadny strach. Viac než o budúcnosť by sme sa mali zaujímať o prítomnú chvíľu. Je rozhodujúca. V nej je totiž ukrytá minulosť i budúcnosť. Preto je taká dôležitá. Všetko v živote môže skončiť len dvojakým spôsobom. Tak či inak. Čím sme starší, tým viac nám dochádza, že to nie je na živote zďaleka to najdôležitejšie. Najdôležitejšie je, aby sme na život neboli sami. Absencia vzťahov je skutočné peklo. A kvôli nemu nemusíme umrieť. Tak ako nemusíme umrieť kvôli nebu. Kvôli nebu musíme začať žiť.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)