Lajknúť alebo nelajknúť?
Dať priateľom vedieť, že na nich myslíte a že sa tešíte z ich fotografií na sociálnych sieťach je v 21. storočí už často prejavom digitálnej ľudskosti. Nie je to však nebezpečné?
Na sociálnej sieti nemám zverejnených priateľov. Kedysi som mala, dnes už nie. Stačil na to jediný deň, keď som sa hnala mestom v domnienke, že ide o pracovné stretnutie, ktoré sa však skončilo mojim zvýšeným hlasom a buchnutými dverami tak, že vo výškovke sa zárubne otriasali ešte desať minút po mojom odchode.
„Však máme spoločných priateľov“
Človek z mojich „priateľov“ na FB si totiž môj zoznam ľudí vysvetlil po svojom a pred nariadeným sa chvastal, „akú osobu“ pozná. V kancelárii sa aj pred nadriadeným bránil, veď sme si blízki „lebo máme spoločných priateľov na FB“. Išlo ma rozhodiť, lebo po ceste k nim „na pracovné stretnutie“ som takmer havarovala, aby som prišla včas a zrušila iné stretnutie, aby som na mieste zistila, že ich zaujímajú iba moje kontakty a ešte by mohli na mne aj zarobiť. O pôvodnom dôvode nášho údajne obchodného stretnutia ani chýru. „Však máme toľko spoločných priateľov,“ bránilo sa indivíduum, ktoré som kozmickou rýchlosťou vymazala zo siete aj môjho života.
Odvtedy sa menej či viac úspešne učím čo najopatrnejšie sa hýbať v kybernetickom priestore, vrátane časovej priamky.
Eliminovala som nielen spoločné fotografie s priateľmi, ale aj lajky a komentáre. Vraj takých volajú sliediči. Viem, sú aj takí, ale u mňa je to pre iný dôvod. Nemám čo skrývať, žijem čestne, ale mám čo chrániť. Nielen rodinu, ale aj priateľov a kontakty. Okrem toho, že som stále presvedčená, že ak naozaj nejaký vzťah stojí za to, riešime ho v súkromí, či si voláme, dokonca si píšeme aj pohľadnice. Ak si zasa na niekoho spomeniem, kliknem si na jeho profil. Pri mojej práci by som sa predsa zbláznila, keby som ešte popri tom množstve médií sledovala aj stovky profilov ako sa majú, kde sú a čo robia. To však neznamená, že mi na mnohých nezáleží.
Menej lajkov, viac bezpečia
Sociálne siete sú dobrý sluha, ale zlý pán. Nemažem z nich digitálnu stopu aj komentárov preto, lebo si nestojím za svojim názorom. Komentáre som postupne mazala preto, lebo je to tak bezpečnejšie. Nereagujem už ani na otázky, ktoré môžu o mne prezradiť viac ako si prajem. Takže áno, už šetrím aj lajkami, pretože je to na súkromných profiloch bezpečnejšie.
Celý môj život sú mi vzorom úspešní ľudia. Väčšina z nich sociálne siete nemá. Niečo na tom bude, že to stále dávajú aj bez nich, ak si to samozrejme nevyžaduje ich práca. Mojim najväčším vzorom je môj manžel.
Takže tak, nie všetci sme „sliediči“, sú aj takí, ktorí len chránia seba, rodinu, priateľov aj kontakty. A zavolať si predsa môžeme kedykoľvek, no nie? Ako to bolo v tej vianočnej reklame? „Dobrý večer, len som sa chcela opýtať, či ste v poriadku a ako sa máte.“
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)