Lekárka z východu zložila pre kolegov oficiálnu hymnu: „Snažíme sa liečiť „lege artis“, ale aj my sme len ľudia.“

Všeobecní lekári sa rozhodli, že svojim pacientom ukážu aj druhú „tvár“ ambulancie. Tú ich. K pacientom sa prihovorili inak, spevom, lebo sú presvedčení, že s hudbou sa lepšie lieči. 

„V dobrom aj v zlom s pacientami, s jednou dvomi prestávkami, liečime či leto zima, nech pečiatka nevyschýňa.“ Takto sa začína prvá oficiálna hymna slovenských všeobecných lekárov, ktorú zverejnili na internete. Za všetkým je nápad všeobecnej lekárky pre dospelých Diany Ganajovej, ktorá sa odjakživa zapájala aj do mimo ambulantných aktivít a snažila sa pacientov osloviť aj inak, nielen v bielom plášti. Pôvodne sa hymna ambulantných lekárov mala volať „ Naša ambulantná“. Nakoniec však kongres všeobecných lekárov rozhodol inak.

V ambulancii sa musíte o diagnóze rozhodovať takmer okamžite. Hymna všeobecných lekárov však vznikala oveľa dlhšie.

Pred dvoma rokmi som s  vypätím všetkých síl vyšetrovala asi 80 ročného pacienta, keď som z rádia začula niečo rezké, nákazlivé, neskutočne temperamentné. Nový hit „Hej, sokoly“, nahraný Ivanom Táslerom a Ondrejom Kandráčom. Krátku prestávku, ktorú bežne využívam len na vyvetranie, prípadne toaletu tam a späť, som tentoraz predĺžila o dobu trvania tejto piesne. Samozrejme, že mi dodala množstvo energie a opäť som pokračovala v práci až do totálne prázdnej čakárne. Po skončení ordinačných hodín, ani sama neviem ako, ma akoby osvietilo a za pár minút, asi ešte pod vplyvom rýchleho pracovného tempa, som doslova „ vypľula“ text na spomínanú melódiu, ktorý dokonale symbolizuje a znázorňuje našu každodennú naozaj obetavú a vyčerpávajúcu prácu. Text sme v plnom znení neskôr s kolegami naspievali.

Možno sa mýlim, ale mala som pocit, že konečná verzia piesne nie je prvou…

Prvá verzia „Našej ambulantnej“ bola nahratá veľmi narýchlo. Poslala som ju vtedajšej Hlavnej odborníčke pre všeobecné lekárstvo MUDr. Janke Bendovej, ktorá sa hneď nadchla, že musí odznieť na našom kongrese. Prvý raz sme si ju teda naostro zaspievali, po skutočne minimálnom nácviku s niekoľkými odvážnymi kolegami, na Kongrese všeobecného lekárstva v Smokovci. Zožali sme úspech, ale po návrate z kongresu každý z nás opäť zasadol na svoju stoličku každodenného stereotypu ambulantnej práce a povinností. O rok sa situácia zopakovala opäť. Na kongrese sme si zaspievali: „…Zdravotníctvo nezmeníme, tak si aspoň zanôtime“…a pokračovali sme každý vo svojej rutine.  Asi pred mesiacom ma oslovil MUDr. Peter Makara, prezident našej odbornej spoločnosti všeobecných lekárov SSVPL. Prišiel s nápadom, naspievať pieseň v profesionálnom štúdiu, urobiť k nej klip a prekvapiť kolegov, všeobecných lekárov na XXXX. Výročnej konferencii SSVPL. Ani na sekundu som nezaváhala. Prijala som to ako výzvu!

Ako sa na niečo také „neodborné“ nahovárajú vysoko vzdelaní a špecializovaní odborníci? Mnohí pacienti majú pocit, že to nie sú osobnosti, ktoré sa dokážu uvoľniť.

Priznám sa, že som naozaj mala malú dušičku, ale každý, koho som oslovila, reagoval mimoriadne pozitívne. Žiadne „prehováračky“ sa nakoniec nekonali a všetci boli okamžite plní nadšenia, energie, chuti a elánu. Nahrávali sme v hudobnom štúdiu v Košiciach. Skvelé hudobné spracovanie má na svedomí Paul Kusý a Dušky Pulko, ktorý zároveň hrá aj na klavír a aj huslista Arnold Sásy. Dala som dokopy spevavý a veselý tím lekárov a zdravotných sestier. Duo v slohách spieva MUDr. Anna Jolšvaiová. Priznám sa, že je to moja mama, ktorá je celý život mojim odborným aj ľudským vzorom. Tiež Ľubomír Papp. Vokalistky sú moje sestričky, Mgr. Veronika Krajčiová, Simonka Niková, Darinka Kompušová a tiež MUDr. Stanka Bachledová a ja.

Predpokladám, že pre nahrávanie ste nemali zatvorené ambulancie.

Určite nie! Musím povedať, že v štúdiu sme si to doslova užili a to čo sme spievali, sme intenzívne prežívali každou svojou bunkou! Napriek tomu, že sme tam išli v bežný pracovný deň tak ako vždy, keď zamkneme naše ambulancie. Unavené, hladné, ale plné zvedavosti, čo z toho celého vznikne.

Je to čisto východniarska akcia?

Skvelými hereckými výkonmi nesklamali ani kolegovia zo západu,  aktuálna hlavná odborníčka v odbore všeobecné lekárstvo MUDr. Adriana Šimková, ani MUDr. Soňa Ostrovská a MUDr. Peter Lipovský so svojimi zdravotnými sestrami. Naše spoločné „dielo“ som videla až naživo 11.10.2019 na XXXX. Výročnej konferencii SSVPL, kedy bola „Naša ambulantná“ oficiálne prekrstená na „Hymnu všeobecných lekárov“. Emócie všetkých zúčastnených boli neskutočné.

Verím, že to bol pre lekárov aj akýsi únik z „bieleho ambulantného stereotypu“. Piesňou však pacientom asi chcete aj niečo odkázať.

Situácia v zdravotníctve nie je ľahká. A už vôbec nie pozícia všeobecných lekárov. Pracujeme pod sústavným tlakom. Na jednej strane sú to pacienti, o ktorých, ako spievame, sa snažíme starať a liečiť ich „lege artis“, teda v prvom rade na odbornej úrovni, ale zároveň rýchlo, nech dlho nečakajú. Tiež s úsmevom a odhodlaním, nech odchádzajú zdravší a spokojní. Málokoho z nich však zaujíma a myslí nato, že lekár je tiež len človek, ktorý má právo byť unavený, ktorý tiež môže byť chorý, ktorý pracuje neraz bez prestávky, ktorý dokonca potrebuje aj jesť, piť, či chodiť na WC… Už nehovoriac o tom, že aj lekár má možno rodinu, deti, ktoré by si s ním radi užili predĺžený víkend, dovolenku, či prázdniny.

Chápem to správne, že v ambulanciách cítite stále väčší tlak od spoločnosti ako takej?

Samozrejme. Presne na tej druhej strane, oproti rodine, vnímame tlaky, obmedzenia, usmernenia zo strany rôznych úradov a inštitúcií, či už sú to poisťovne, úrad pre dohľad, VÚC-ky…,ktoré musíme rešpektovať, hoci sa s nimi nie vždy stotožňujeme a voči ktorým sme bezmocní. Súčasné vnímanie a obraz lekárov v médiách je často nastavený veľmi negatívne, niekedy až nenávistne, čo mi je veľmi ľúto.

Ako sa teda v ambulanciách cítite?

Tak ako pacienti, tiež sme len „rukojemníkmi dnešnej doby“ a väčšina z nás robí ako najlepšie vie. Čo sa všeobecných lekárov týka, naša práca je náročná, neraz s vypätím všetkých síl. Poznám nie jeden prípad, kedy lekár pracoval v ambulancii doslova do posledného dychu. V podstate, piesňou nesledujeme nič, snažíme sa len poukázať na realitu…

Pieseň predsa len v pacientovi môže vyvolať nejakú emóciu…

Keď pacienti sedia v čakárni, väčšinou každého zaujíma len jeho problém, či ťažkosti. Chce ísť čo najskôr dnu do ambulancie a keď sa tam už dostane, vysype všetky svoje ťažkosti, vyrieši svoj problém a odchádza ľahší. Bežný všeobecný lekár ošetrí denne minimálne 60 pacientov. Pravdupovediac, ani si nepamätám, kedy som mala taký dobrý deň, väčšinou ich je totiž výrazne viac. Viete si predstaviť s akým nákladom a hlavou plnou problémov odchádzame z práce? Nie po skončení ordinačných hodín, kedy odíde posledný pacient. Ale po splnení všetkých administratívnych povinností, vypísaní všetkých tlačív a podobne.

A sestričky?

Rovnako. Boli by sme radi, keby si pacienti uvedomili, aký nápor zažívajú denne aj naše sestričky, keď im večne vyzváňajú telefóny, robia jeden odber krvi za druhým a po otvorení dverí ambulancie pacienti spustia: „Mne len toto, mne len tamto, mne len…“ Ale zvládajú to s prehľadom a my lekári sme radi, že máme také úžasné „pravé ruky“. V žiadnom prípade by som nechcela, aby to vyznelo, že sa sťažujeme! To určite NIE! Všeobecní lekári so svojimi sestrami robia svoju prácu zodpovedne a s láskou. Hoci to nemajú vždy jednoduché a ľahké. My sme vlastne piesňou len prezradili, ako to vyzerá v ambulancii vášho lekára, kým vy si možno myslíte, že so sestričkou sedíme a popíjame kávu. ?

Už si to zapamätajte, jed hada nesajte!