Nekultúrne rifle v kultúrnom divadle

Už som sa začala strachovať, že fakt starnem. Ako teda, starnem, ale v hlave to mám stále nastavené na mladú aj podľa vekového priemeru priateľov. Takže je bežné, že mi pri spoločných stretnutia dodnes „nestíhajú“.

No a ja zasa „nestíham“ tým, ktorých stretávam v divadle, kde chodievam naozaj často. Je to jedna z mála možností, kde môžem vycibriť intelekt od internetu, kde mentálna výbava mnohých z nás dostáva posledné roky poriadne zabrať. Pri reakciách v komentároch mám čo robiť, aby som si udržala úroveň zmyslov slušného človeka. Najčastejšie v teplákoch povaľujúca sa po byte ako daň za prácu z domu. Home office to vám je jednoducho zabijak mnohého, bez čoho ste si pred rokmi nevedeli život ani predstaviť.

Šeky za (ne)kultúru

O to viac sa rada slávnostne oblečiem, konečne upravím vlasy inak ako do drdola, dokonca si ich predtým aj učešem a sotva udržaním rovnováhy na vysokých topánkach, v ktorých idem pri každom kroku umrieť od bolesti, vyrážam do kultúrneho prostredia divadiel. Bohužiaľ, pre mňa medzi aj množstvo nekultúrnych divákov.

Viem, umelci sa dnes klaňajú každému zakúpenému lístku, vďaka ktorému môžu zaplatiť doma šeky, ale naozaj sa preto máme tváriť spokojne, aj keď je divadlo plné rifieľ, dokonca aj na ženách? Naozaj je dnes už úplne normálne, že pred odchodom do divadla neprestojíme hodinu pred skriňou systémom „Nemám si čo obliecť!“ a že mnohí vyrazia do najkultúrnejších stánkov v krajine akoby si počas obedovej prestávky odskočili do divadla? Ani si už vlastne nepamätám, kedy som naposledy videla chlapa s kravatou mimo reklamy.

Nie som ešte stará!

Je mi to ľúto, že už v divadlách nesedím vedľa krásne upravených ľudí a že sme klesli tak nejako nižšie, že sa už tešíme aj z toho, že do divadla vôbec prišli aj keď vo vreci. Hlavne, že je vypredané. Však hej, ale naozaj to stačí? Nemohlo by byť vypredané aj s plným hľadiskom dôstojne upravených divákov? A vôbec nielen mladých?

Nie som ešte stará! Presvedčili ma o tom aj mladí v Českom národnom divadle. Počas beznádejne vypredaného baletného predstavenia v duchu najväčšej noblesy ešte aj cez prestávku som zahliadla jediné rifle, aj to na „dospelákovi“. Toľko krásne upravených školákov v oblekoch s kravatami či motýlikmi som už dávno nevidela. Bol to pohľad pre bohov. Ďakujem divákom, že  som si výnimočnú atmosféru kultúrneho momentu mohla vychutnať v takej noblese bez rušivého pohľadu na pouličný dress code.

Krásnym človekom

Divadlo, a nielen národné,  je totiž pre mňa ako spoločnosť, ktorej atmosféru a celkový dojem vytvárame všetci. Kde sme úctiví jeden k druhému, kde opäť vidieť ako muži otvárajú dvere ženám a pomáhajú im s kabátmi. Kde sa ženy opäť usmievajú a na škaredé slovíčka zabúdajú. Nie je to krásne byť aspoň raz za čas naozaj krásnym človekom? Pre mňa to nie je pretvárka, ale pripomenutie, kým môžeme byť aj bez pohľadu na nekultúrne rifle v kultúrnych stánkoch. Divadlo je pre mňa ako spoločnosť, teda my. Presne ako uvádza nápis nad oponou v ČND v Prahe – “Národ sobě”.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)