Petru Ázacis vyhodili z TA3, pomohli jej tí, od ktorých to najmenej čakala: „Najdôležitejšie v živote je neposrať sa.“
- Naivne som si myslela, že by moje skúsenosti mohli byť prínosom,
- radšej zostanem úplne sama, ako obklopená ľuďmi, ktorí si ma nevážia a nerešpektujú,
- hrdosť je pre mňa najväčšou prioritou, aj keby mi zostala len ona,
- či toto nebol signál médiá opustiť, bola som unavená, sklamaná a ponížená,
- najväčšou chybou bolo myslieť si, že všetci rozmýšľajú ako ja
- od malička som túžila byť flegmatikom, ktorému ujdú korytnačky z výbehu,
- rodíme sa s mentalitou otroka a keď dostaneme slobodu, netušíme, čo s ňou,
- opäť raz sa mi potvrdilo, že najväčším nepriateľom Slováka je Slovák .
„V decembri budem mať 47, tak akurát, povedala by som,“ zasmiala sa bývalá televízna moderátorka a redaktorka športu, ktorú však už v slovenských televíziách nevidieť. Prepnúť si musíte na ČT Šport. Petra Ázacis vyštudovala liečebnú pedagogiku, ale viac ako 25 rokov, s dvoma materskými prestávkami, pôsobí v mediálnej oblasti, ktorá sa stala jej srdcovkou. Najmä športové spravodajstvo, veď kedysi bola výbornou extraligovou hádzanárkou. Je predsa rodená Kuťková a jej rodičia dodnes v hádzanej patria medzi tých, ktorí pre tento šport urobili viac ako ktorýkoľvek „tiež športový fanúšik“, ktorý sa vždy všetkému rozumie.
Milo sa smeješ na svojom veku, cítiš sa ako? Máš pocit, že si v živote niečo dokázala? Dnes je to IN hovoriť: “Som na seba hrdá/ý.”
Som na seba hrdá, ale nie v súvislosti, ako je to IN. Som hrdá na to, ako som dokázala ustáť ťažké veci, hrdá na to, že mám chuť sa stále učiť a hrdá na to, že som sa nikdy nepredala a nedovolila nikomu pošliapať moje ideály. Samozrejme, sú aj veci, na ktoré nie som hrdá, ale nevymazala by som ich, pretože práve vďaka nim som pochopila, že nie som dokonalá a svet nie je čiernobiely.
Chápem správne, že vďaka prežitému si prehodnotila vlastné postoje?
Presne tak. Musela som prehodnotiť veľa vecí, človek sa vyvíja, čo mu stačilo pred rokmi, mu zrazu nestačí a naopak tam, kde mal vysoké nároky, si zrazu uvedomí, že mu stačí málo. V istom momente začne byť pokoj cennejší, ako čokoľvek iné.
Viac ako 25 rokov si robila športovú redaktorku, moderátorku a komentátorku. A to nemôže povedať hocikto a ani robiť, aj keď si to mnohí myslia…
Moja obrovská výhoda spočívala v tom, že som vyrástla v športovej rodine, tréningy sa museli zladiť s bežným fungovaním domácnosti, neskôr som sa sama športom živila, takže keď som sa ocitla pri športe z inej strany, bola som jednou z nich, moji respondenti boli moji priatelia, známi, prípadne ľudia, s ktorými som sa spoznala vďaka mojej práci, a vedela som sa pomerne presne vžiť do ich pocitov, pretože som ich sama reálne zažila. Mám pedagogickú, ale v tomto smere to nebol hendikep, pretože prax bude vždy najlepšou školou. Tých, ktorí sa o práci šporťákov vyjadrovali s dešpektom, som vždy uzemnila poznámkou, že ktokoľvek zo športovej redakcie by bol schopný urobiť kvalitnú reportáž z domácej, či zahraničnej politiky, ale len málokto z inej redakcie by bol schopný urobiť kvalitný materiál zo športu. A za tým si stojím dodnes.
Myslíš si, že Slováci sú už zrelí na komentátorku športu, teda nie muža?
Začiatky boli naozaj ťažké, ale za tých 20 rokov sa aj myslenie slovenských fanúšikov posunulo. Ak človek robí kvalitnú robotu a dokáže presvedčiť divákov, že tomu, čo robí, skutočne rozumie, ľudia si zvyknú a prestanú klásť akcent na pohlavie. Zo „sliepky“, „hydiny“ a tej, „ktorá má variť“, sa postupne stanete rešpektovanou odborníčkou, hoci vždy sa nájde niekto, komu vaše pohlavie automaticky evokuje, že nemôžete byť predsa rovnako dobrá, ako chlap.
Prečo si sa za takú dlhú kariéru takmer medzi „slovenskými celebritami“ nejako zásadne neobjavovala?
Pretože nablýskaný svet alegorických vozov nielen, že nevyhovuje môjmu naturelu, ale je mi aj veľmi smiešny a cudzí. Naivne som si myslela, že skutočne stačí mať talent a tvrdo pracovať. Ale kdeže, úplne stačí ochota hlásiť každú somarinu v živote bulváru a ľudia okamžite vnímajú tváre, ktoré sa objavujú všade a vyjadrujú sa doslova ku všetkému, ako vyvolených. Moja práca bude vždy jedna vec a súkromie druhá, nemám chuť sa deliť o intímne detaily môjho života s verejnosťou, čím si samozrejme dobrovoľne „znižujem“ svoju profesionálnu hodnotu.
Raz si povedala, že nikdy nebudeš akože úplne náhodne sedieť na kávičke a robiť úplne náhodou všetko preto, aby ti akože vietor odhalil prsia a akože úplne náhodou pôjde okolo bulvárny fotograf, aby si sa akože úplnou náhodou ocitla prekvapená na titulke. Ako potom vnímaš také kolegyne z brandže?
Nevnímam ich, každý má právo zvoliť si svoju cestu, ktorá mu vyhovuje.
Milovala si svoju prácu, moderovanie aj komentovanie či „redaktorčinu“ na športoviskách, zrazu ostala televízna obrazovka po tebe prázdna, prečo?
V lete 2018 mi bolo povedané, že od septembra sa so mnou nepočíta. Ako dôvod uviedli omladzovanie športovej redakcie a moju povahu. Vraj sa so mnou nedá vyjsť, som konfliktná a nikto so mnou nechce pracovať. Dva roky pred tým to však už v športovej redakcii vrelo, bola totiž najkompaktnejšia v celej telke. Vedeli sme si pomôcť, vymeniť služby, zaskočiť jeden za druhého, vládli medzi nami veľmi dobré vzťahy, a viete, ak chcem mať všetko pod kontrolou a všetkých ovládať a správať sa k nim ako k nesvojprávnym, musím takéto partie rozbiť. To sa aj podarilo, postupne odchádzali viacerí kolegovia a ukončilo sa to mojou a Petrovou Čamborovou výpoveďou.
Chcela by si sa tam ešte vrátiť? Chýba ti to?
Chýba mi šport a práca pri ňom, veľmi, ale vrátiť by som sa už nikdy nechcela. Prvýkrát som odchádzala po druhej materskej, keď bol problém v tom, že som pribrala a druhýkrát zase vek a povaha. Žiadna rozlúčka, žiadna kniha s fotkami, či popísanými venovaniami od kolegov. Ako keď sa vyšúcha handra a treba ju vyhodiť do smetí, ako starý Bodrík na smetisku. Lojalita vždy bola pre mňa samozrejmá, ale ako v práci, tak aj v živote som na ňu väčšinou doplatila. Spomínam si, ako som sa pohádala s kolegami, ktorí v čase, keď už moderovali v TA3, išli tajne na konkurz do začínajúcej Jojky. Nevedela som to pochopiť, hnevala som sa na nich. Dnes sa smejem zo seba, aká som bola naivná. Problémom je, že ani teraz by som na ten konkurz do konkurenčnej televízie nešla. Všetko, čo robím, veľmi prežívam, neviem sa odosobniť, a lojalita pre mňa zostáva dôležitá, aj keby som na ňu mala znova doplatiť.
Nevrátila by si sa do TA3 alebo do televízie ako takej?
Ak by to bol šport, určite áno. Ale do TA3 už nikdy.
Zažila si počas existencie RTVS alebo TA3, že by ti ľudia vyčítali politickú nekorektnosť?
Ani ako šporťáci sme sa tomu nevyhli, keď na nás počas výroby, najmä na futbale, fanúšikovia pokrikovali. A občas mi niekto dal najavo, že nie je práve fanúšikom TA3 z obsahového hľadiska. Ak niekde pracujete, nikoho nezaujíma, že vy neurčujete obsah vysielania, ani nevyberáte témy, a už vôbec nie tie politické, ak robíte šport. Šport sme robili na vysokej úrovni a oproti iným televíziám sme mali výhodu, že večerný Šport plus mal takmer pol hodinu. Občas ma zamrzela nejaká poznámka na televíziu, v ktorej som pracovala, ale to je daň za to, kde pôsobíte.
Nielen analytici si však všimli, že TA3 sa veľmi podpísala pod nástup SNS s Andrejom Dankom, doslova jeho menom verejnosť masírovala až sa dostal do NR SR , kde predvádzal to, čo predvádzal, takže sa im čuduješ? Aj protesty po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice TA3 dlho ignorovala, vrátane protestov Za slušné Slovensko. Tie mapovala veľmi povrchne. Všimli si to aj diváci a reagovali na to s nevôľou, asi vám to príjemné nebolo, tým, ktorí vo vnútri redakcie bojovali za slobodu slova, ktorá sa ale von evidentne nedostávala…
Opakujem, my sme si šporťáci mysleli o politike svoje, ale priamo sa nás to netýkalo. Neviem o tom, že by šporťákom v Markíze, či Jojke niekto vyčítal spravodajské smerovanie, alebo témy. Nečudujem sa ľuďom, ktorí mali na tieto veci názor, ale nič som s tým nemohla urobiť. Vlastne mohla, odísť.
Ako to myslíš? Odišla si teda aj z “politického” dôvodu?
Neodišla som, nemala som na to gule, vyhodili ma. Keď som neskôr bola odídená, ľutovala som, že som nedala výpoveď sama a oveľa skôr. S politikou to nemalo nič spoločné.
Momentálne ťa fanúšikovia môžu počuť na rádu Expres, ako moderuješ dopravné správy. Niekto by možno povedal, že je to tvoj pád…
Ako sa to vezme. Nemoderujem len dopravu, som súčasťou fantastického 6-členného tímu ľudí, ktorí tvoria rannú šou Hemendex. Konečne mám prácu, kde sa môžem bez problémov smiať nahlas vo vysielaní. J Vždy som chcela robiť v rádiu. Dúfam, že raz budem mať vlastnú reláciu so športovými hosťami, to by ma brutálne bavilo. Inak robievam aj dopravné témy do vysielania, komunikujem s mnohými zaujímavými ľuďmi, a celkom som sa do toho dostala. Utvrdila som sa v tom minule, keď som namiesto slova „auto“ použila „vozidlo“. (smiech)
Čo ti vypisovali jazykové odborníčky?
To nie, ale prekvapilo ma, ako automaticky som si osvojila dopravnú terminológiu. Najradšej mám spoluprácu s policajnými hovorcami. Sú struční, presní, rýchlo reagujú a dokážu odpovedať na všetko.
Z TA3 ťa vyhodili, ale podľa toho čo hovoríš, vlastne to ani trest „za neposlušnosť“ nebol. Akoby ti skôr pomohli…
Nútený odchod z TA3 som spočiatku vnímala ako trest, ale spelo to k tomu už dlho, necítila som sa tam dobre. Stále som si vravela ešte chvíľu vydržím, niečo sa možno zmení, a v mojom veku sa mi nechcelo zase začínať. Mám pocit, že celý život vlastne neustále začínam. Ľudia makajú, vytvoria si pozíciu a môžu byť v pohode, tak to funguje v normálnych firmách. Ja som asi nemala šťastie. Zrejme toto nebolo posledné „začínanie“ v mojom živote, očakávam ďalšie.
Rádiu si ale asi vďačná, že si médiá nemusela opustiť…
Rozmýšľala som, či toto nebol signál médiá opustiť, bola som unavená, sklamaná a ponížená. Prišla ponuka z rádia, tak som ju prijala a neľutujem to.
Ako až ponížená?
Je to ten druh poníženia, ako asi pri znásilnení. Ale ide o znásilnenie duše. Ak vám počas života znásilnia dušu, poznačí vás to.
Je to veľký rozdiel pracovne dnes a vtedy?
Pracovne ani nie, ale ľudsky je to neporovnateľné. Až keď sa dostanete niekam, kde veci fungujú, zistíte, že ak sa chce, všetko sa dá. Komunikácia, spätná väzba, profesionalita a najmä vzťahy, aké vládnu v rádiu Expres, som v slovenských médiách nezažila. Expres je miesto, odkiaľ ľudia odchádzajú so slzami v očiach a veľmi neradi. Aj tam niekde treba hľadať odpoveď na otázku, či je pre vedenie výhodnejšie udržať si stabilný, fungujúci kolektív spokojných pracovníkov, alebo fluktuácia, lacní a neskúsení mladí, ktorí poslúchajú na slovo. Výsledok jedného a druhého potom ale nemôže byť rovnaký.
Ako teraz vnímaš svoju prácu? Bola si naučená naozaj veľmi tvrdo makať, napriek tomu, že si bola matkou, ako je to teraz? Stíhaš už žiť?
Najväčšou zmenou bol pravidelný vysielací čas, bola som zvyknutá robiť jeden deň ráno, popoludní žrebovať hry Tiposu, alebo komentovať, ďalší deň som robila celý, až do noci, uprostred týždňa som mala deň voľna, víkendy som väčšinou mala plné. Najťažšie bolo zvyknúť si vstávať každé ráno o piatej, trvalo mi to vyše roka, ale už som si zvykla, budím sa aj v nedeľu o piatej, už automaticky. Výhodou je, že popoludní sa môžem venovať synovi a stíham si porobiť aj ďalšie veci. Voľné víkendy boli tiež novinka, na ktorú som si zvykla veľmi rýchlo. Tým, že som nabehla na určitý režim, sa môj život oproti minulosti upokojil.
Ľudia v tvojom veku zvyknú prehodnocovať a aj prijať výrazné životné zmeny, ako je to u teba?
Pamätám si, že okolo 42-hých narodenín som si uvedomila, že nežijem, ako by som chcela, že hrám vo svojom vlastnom živote vedľajšiu úlohu, čo vedľajšiu, komparz! Že len lietam okolo ostatných, nič nestíham, nič si nedoprajem, a paradoxne, čím viac som sa snažila, tým horšia bola odozva. Povedala som si, že takto to ďalej nejde, že viac nebudem samozrejmosťou pre všetkých a nastavila som hranice. A vtedy sa začali diať veci! Začali doslova odpadávať pijavice, pretože som slovo „NIE“ hovorila čoraz častejšie a hlasnejšie, stratila som kopu ľudí, o ktorých som si myslela, že sme priatelia. Čoraz častejšie som sa ocitala v konfliktoch, v bojoch o samu seba, v ktorých som sa nehodlala vzdať. Môj vyhadzov a všetko okolo, bol iba prirodzenou súčasťou tohto procesu, ktorý stále pokračuje, povedala som, si že radšej zostanem úplne sama, ako obklopená ľuďmi, ktorí si ma nevážia a nerešpektujú. Dokonca to prišlo až tak ďaleko, že láska, ktorá bola pre mňa celý život najväčšou prioritou, musela premiérovo ustúpiť hrdosti. Ak je láska skutočná, nemá potrebu šliapať po hrdosti, nemá potrebu vlastniť, ani ubližovať. Uvedomila som si, že hrdosť je pre mňa najväčšou prioritou, aj keby mi zostala len ona.
Možno teraz niekto povie, že si zatrpknutá…
Ale kdeže, teším sa na všetko, čo ešte príde, postupne dostávam odpovede na všetky moje otázky, len už nie som taká naivná.
Človek by mal vedieť priznať si chyby, aké si urobila ty?
Urobila som veľa chýb, ale nič by som nemenila. Práve omyly nás najviac naučia a najďalej posunú. Najväčšou chybou bolo myslieť si, že všetci rozmýšľajú ako ja. Že keď som čestná, aj oni budú čestní, keď som voči nim spravodlivá a veľkorysá, aj oni budú. A nebudú.
Myslíš si, že tvoj terajší život je toho výsledkom?
Určite. Povaha človeka je jeho osudom. U mňa to platí dvojnásobne.
Ľudia o tebe hovoria, že máš krátku zápalnú šnúru, je to pravda?
Keď to ľudia hovoria, tak určite. ? Od malička som túžila byť flegmatikom, ktorému ujdú korytnačky z výbehu, ale žiaľ, nie som. Často u mňa prevládne prvý plán a akcia – reakcia. A priznávam, že často mi je to potom aj ľúto, pretože vybuchujem hlavne vtedy, keď som vyčerpala všetky argumenty, a napriek tomu sa nič nepohlo. Nechcem niekoho uraziť, chcem vyriešiť problém, a ľudia sú väčšinou vzťahovační. Ale áno, pravda je, že som svojou nevymáchanou hubou spôsobila neraz situáciu, ktorej sa dalo predísť, keby som dokázala byť aspoň trošku diplomat. Učím sa to celý život, ale veľmi mi to nejde.
Existuje niečo, s čím si sa už zmierila, že nezmeníš, napriek tomu, že si veľmi chcela?
Nadviažem na predošlú otázku, je to práve spontánnosť a výbušnosť, ale snažím sa ich krotiť. Paradoxne práve tieto vlastnosti najviac rozdeľujú ľudí vo vzťahu ku mne, niekto ma za ne miluje a niekto nenávidí, aspoň v tom mám jasno.
Stále veríš, že ťa na Slovensku požiada o rozhovor niekto, že si všimne tvoju profesionálnu prácu?
Som vďačná za každý rozhovor, vážim si, keď niekoho zaujímajú moje názory, ale nečakám na to. Ak sa chcem k niečomu vyjadriť, urobím tak prostredníctvom svojho Facebooku, ľudia, ktorí ma nepoznajú osobne, často nepochopia môj sarkazmus a iróniu, ktoré s obľubou používam, čiže aj teraz očakávam množstvo negatívnych reakcií. Vždy mi je smiešne, ako sa všetci navonok kamarátia a deklarujú to na sociálnych sieťach, ale v skutočnosti na seba žiarlia, alebo sa nemusia. Vždy ide o konkrétneho novinára a konkrétne médium, taký bulvár profesionálna práca nezaujíma.
Povedala si aj to, že celé roky médiá priťahujú zvláštnych ľudí. Zmenilo sa niečo na tom?
Áno, dnes už viem, že zvláštnych ľudí priťahujú nielen médiá, ale akákoľvek vedúca funkcia. Vždy som mala pocit, že ak chcem byť dobrý šéf, musím najprv sama prejsť všetkými medzníkmi, všetkými oddeleniami, aby som dobre poznala prácu svojich podriadených. A ak má môj projekt, či firma napredovať, musím sa obklopiť tými najlepšími. Od najlepšieho výkonného pracovníka, cez najlepších dodávateľov, až po najlepšieho SBS-kára. Samozrejme, tí najlepší majú väčšinou svoj názor, čo by prinášalo konfrontácie, ale iba vďaka tým by sme sa mohli posúvať. Najhoršie, čo môže šéf urobiť, je obklopiť sa podržtaškami bez názoru, ktoré ho slepo nasledujú. A najmä uveriť, že je majster sveta, ktorý nepotrebuje s podriadenými komunikovať, teda, ak sa za komunikáciu nepovažuje zadávanie rozkazov ako na vojne a za jediný prejav lojality slepá poslušnosť. A kto sa takto nespráva, bude vyhlásený za nepriateľa, rebela a zločinca a následne kopnutý do zadku rovno cez dvere. A ešte mu dáme nálepku „problémový“, aby dali od neho všetci ruky preč.
Ak by si musela a životné okolnosti by ťa prinútili, robila by si aj „rosničku“?
Moderovala som žrebovania Tiposu, aj rôzne spoločenské akcie. Viem, že po 20-tich rokoch sa nedá len tak zmazať nálepka šporťáčky, ale som flexibilná, som profík, a zvládla by som to. Či by ma to ale bavilo, je už druhá vec.
Bola si aj bývalá extraligová hráčka hádzanej, mala si skúsenosti, hlas aj prejav. Čím to je, že si nakoniec musela tento mediálny terén opustiť?
Po odchode z TA3 akoby sa predo mnou zatvorili dvere, akoby som prestala existovať. Nehovorím, že som čakala, že sa všetci potrhajú o 45 ročnú moderátorku, ale naivne som si myslela, že by moje skúsenosti mohli byť prínosom.Mýlila som sa, dokonca sa odmlčali ľudia, u ktorých som bola presvedčená, že mi pomôžu dohodiť nejaký džob. Najviac mi pomohli kolegovia zo športu z RTVS, kde som pracovala „iba“ tri roky. Komentovanie hádzanej, Cyklo a Bežkopotulky, za to všetko vďačím bývalým kolegom, priateľom. Nesmierne si to vážim. Je smutné, že niekomu stačí report o človeku od tretej osoby a nemá záujem, a hlavne gule, človeka najprv spoznať, kým nad ním zlomí palicu. Ale to je jeho problém, a moja ďalšia skúsenosť. Ak vás vyhodia z telky, zistíte o svojom živote a okolí veľmi veľa vecí, a nielen v tomto smere to bola vynikajúca skúsenosť.
Raz si povedala, že je to celé o spoločnosti, aká teda na Slovensku podľa teba je?
Rozpoltená, pokrytecká a rezignovaná. Ľudia za seba nebojujú. Doma, v práci, vo vzťahoch. Pasívne čakajú, že príde nejaký spasiteľ, ktorý všetko urobí za nich. Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú, ale iba na začiatku hymny. Potom každý zalezie do svojej myšacej diery a ani za svet nie je ochotný riešiť problémy, ktoré ho trápia, komunikovať, a keď treba, vyjsť do ulíc. Rodíme sa s mentalitou otroka a keď dostaneme slobodu, netušíme, čo s ňou.Potrebujeme niekoho nasledovať, aby sme vedeli, čo si obliecť, ako si zariadiť byt, všetci hromadne pečieme chlebík počas korony, aby sme len preboha, neboli iní, neboli svoji, veď čo by ľudia povedali? Čo by si o nás pomysleli? Nakoniec máme ešte zvláštnu schopnosť presvedčiť samých seba, že nám to vlastne takto vyhovuje. A najmä poriadne si podať každého, kto nežije podľa predstáv väčšiny. Najväčšie gule máme práve vtedy, keď treba poriadne skritizovať každého, koho životný štýl nespadá do všeobecnej šablóny a nevieme o ňom nič. Najlepšie anonymne, pod prezývkami a z falošných profilov.
Na čo o spoločnosti poukázala koronakríza?
Počas koronakrízy som vnímala dva momenty. Na jednej strane množstvo ľudí prehodnocovalo priority, otvorene priznávali, že si neuvedomovali, prípadne nevážili niektoré dôležité veci v živote. Na strane druhej sa ešte vyšperkovala snaha riadiť myslenie ostatných, prípadne využiť aj takúto situáciu na seba prezentáciu. Veď ak chcem niekomu pomôcť, môžem to urobiť anonymne, potichu a úprimne. Nemusím byť tá, z ktorej si ostatní majú brať príklad.
Počas pandémie aj známe osobnosti nastúpili na brigády, aby prežili, zažila si takúto situáciu už aj ty?
Odpadlo mi veľa akcií, zastavil sa šport, čo neobišlo ani hádzanú, ale brigádovať som nemusela, pretože rádio sa o nás postaralo. Vedenie vymyslelo skvelý strategický plán, vďaka ktorému nebolo ohrozené vysielanie, ani my. Ďalšia z vecí, ktorú som spomínala vyššie, že keď sa chce, všetko sa dá, kde je vôľa, tam je cesta.
Ľudia sú totiž presvedčení, že kto je „na obraze“ nemôže strádať…
Pretože bežný človek nevie, že ľudia na obraze sú väčšinou živnostníci, nemajú nič isté, niekedy zrušia reláciu a zrazu sú bez práce, alebo sa s nimi rozlúčia bez varovania, alebo príde korona a všetko sa zavrie, príjmy sa stopnú. Hlavne si ľudia sami zidealizovali moderátorov a ľudí na obraze, v zahraničí som sa s tým nestretla, väčšinou spravodajstvo moderujú dvojice aj niekoľko desaťročí, pokojne aj 40+ ľudia, nikomu to neprekáža, a nikto z nich celebrity nerobí. U nás sa slovo celebrita tak dehonestovalo, že mi je skutočných celebrít ľúto. Pre mňa osobne sú celebrity oční chirurgovia, či kardiológovia, ktorí operujú srdcové chlopne 6 dňovým bábätkám, matky, ktoré samy z 500 eurového platu dokázali vychovať dvoch, či troch skvelých ľudí, učitelia, a vôbec všetci, ktorí vytvárajú hodnoty. Čo majú títo ľudia spoločné? Že sú v úzadí, nikto o nich nevie a to, čo robia, robia s láskou a potichu, a často za úbohé peniaze. Naopak najväčší krik okolo seba robia smiešne postavičky, ktoré svoju „kariéru“ odštartovali v nejakej reality šou, potom zmapovali svoj prerod pod skalpelom plastických chirurgov a najväčším problémom širokej verejnosti je, aký hlbší význam skrýva ich nové tetovanie, šokujúca farba ich rannej stolice, alebo kde im urobia najumelejšie mihalnice v celej Bratislave.
Na prvý pohľad si dosiahla všetko, je to tak?
Ako sa to vezme. Mám tri roky pred 50-kou, neumieram. Život mi však ukazuje, že ako sa budem v budúcnosti cítiť, záleží len na mne. Iba ja si určujem ciele a iba ja poviem, keď budem skutočne stará, nepotrebujem, aby mi to niekto určoval. Za najväčší úspech nepovažujem ani jeden z tých pracovných, mojim najväčším úspechom sú moji synovia, dvaja ľudskí ľudia, na ktorých som hrdá.
Nebojíš sa, že starneš a už bude cesta späť ťažšia a ťažšia? Na Slovensku akoby sa podporovali len mladí a ľudia v strednom veku majú problém zamestnať sa.
Starnutia sa nebojím, tak, ako som sa tešila na 40-ku, teším sa aj na 50-ku, 60-ku, som strašne zvedavá, čo prinesie vek, ako budem vnímať život, vždy som zvedavá, čo bude ďalej a vždy sa skôr teším, ako bojím. Možno aj preto som potom viac sklamaná ? Zažila som to aj ja samozrejme, priam ma fascinovalo, aká tenká je hranica medzi mladosťou a starobou, je to zhruba tak 6 rokov. Ak niekto premiérovo porodí v 38-mych, je to mladica, ale v 42-och už je niekto iný starena, ktorú treba vyhodiť. Zaujímalo by ma, podľa akých kritérií sa toto berie, pretože ešte minulý rok som si zahrala prvú hádzanársku ligu, moja 70-ročná mama ma trénovala a po korone ďalej učila svojich tretiakov, a to bez problémov. Tak ako to teda je? Nemali by sa ľudia posudzovať podľa výkonnosti? Sú na mieste otázky o veku? Je normálne, aby sa 60-ročný chlap s plešinou, alebo šedivými vlasmi toleroval na obraze, lebo veď šediny sú sexy, ale tie isté šediny u ženy sú znakom, že je na odpal? Kto nevidí moje papiere, neháda mi často ani 40, takže o výzore to nie je. Keď si predstavím, že by som sa mala neustále kontrolovať a meniť, aby som zakryla svoj vek, tak to teda ďakujem. Je normálne mať v 47-mych šedivé vlasy (hoci si ich poctivo farbím), je normálne mať v 47-mych nejaké kilo navyše, nechcem tu písať nejaké klišé, ale za tým všetkým sa skrýva príbeh a skúsenosť, ktorá by sa mala hodnotiť ako plus, u nás je to ale mínus.
Ako reagovali firmy, keď si im zaslala „prekvalifikovaný“ životopis?
Chcela som odísť z fachu, úplne. Zistila som ale, že na väčšinu pozícií, o ktoré som mala záujem, som mala vyššie vzdelanie ako sa vyžadovalo, alebo by som ho mala vyššie, ako môj priamy nadriadený, čiže nevýhodou okrem skúseností aj vysoká škola? Chápem, že to môže byť problém pri povolaniach, kde sa vysokoškolské vzdelanie vyžaduje, ale aký je problém, že má človek vysokú školu, ak sa hlási na pozíciu, ktorá ju nevyžaduje? Zistila som, že bez známostí tu človek nezoženie prácu ani v obchode, a to ma dosť demotivovalo.
Čo podľa teba a tvojich vlastných skúseností teda dnes rozhoduje?
Rozhoduje príčetnosť ľudí, zodpovedných za výber zamestnancov, rozhodujú známosti a často zaváži aj negatívny posudok, respektíve zákulisné reči.
Dostala si sa aj do situácie zúfalstva a bezmocnosti?
Samozrejme. Nebolo to zúfalstvo, bol to hnev, sklamanie, a bezmocnosť, že v tejto krajine rozhoduje o ľuďoch niekto, kto im profesionálne, ani ľudsky nesiaha po členky, pretože môže. Že je tu človek vydaný na milosť a nemilosť a nie je podstatná kvalita, ale všetko ostatné.
Nehanbíš sa to priznať, to nebýva zvykom v dnešnej dobe, lebo In sú len silní a priebojní…
Nepovažujem sa za slabú, ani nepriebojnú, vedieť si priznať veci je znakom sily, nie slabosti. Nepotrebujem sa hrať na niekoho iného, nemám problém opýtať sa, keď niečo neviem, ani priznať, že neviem všetko. Hanba je tváriť sa, že vieš, a potom urobiť blbú chybu.
Vieš si pripustiť už aj možnosť, že sa nikdy nevrátiš k práci svojho života?
Samozrejme. Robila som v minulosti čašníčku, aj recepčnú v hoteli. Dokážem si predstaviť, že sa vrátim k odboru, ktorý som vyštudovala a otvorím si súkromnú terapeutickú prax, že budem písať, a keby som raz náhodou vyhrala nejaký jackpot, tak si kúpim vlastné kvetinárstvo a maličký domček s veľkou záhradou, kde by som mohla tráviť väčšinu času na čerstvom vzduchu, pod holým nebom. Základom prežitia je nezblázniť sa. Ono, keď človek na niečom veľmi lipne, takmer s istotou to stratí. Život ho prinúti odpútať sa, ako keď závislému vezmete objekt jeho závislosti. Zrazu zistíte, že svet je väčší a bohatší, ako nejaká športová redakcia nejakej televízie. Netreba sa báť zmien. Ako hovorieval kolega Ivan Niňaj – Najdôležitejšie v živote je neposrať sa. Tak sa tým riadim.
Ako ste prežívali vyjadrenia premiéra o „štekajúcich psoch za plotom“? Pýtal sa na to tvoj syn?
Starší syn je už dospelý a študuje v Holandsku. Nechápal, čo mali tieto reči na adresu Slovákov, žijúcich v zahraničí, znamenať. Bol znechutený. Zodpovedne zrušil cestu domov v apríli, hoci od minulého leta doma nebol, riadil sa pokynmi, dodržiaval opatrenia, hoci v Holandsku rúška neboli povinné. Všetci si mysleli, že šaliem, lebo syn. Mňa ale naštval prístup premiéra a ostatných krajanov voči zahraničným Slovákom, tie reči niekoho, kto v živote nebol ďalej ako 30 kilometrov od rodnej viesky, o nenažratých, bohatých a neviem akých zahraničných, ktorým je zrazu dobré aj Slovensko! Ľudia, preboha, veď oni sú tu doma! Väčšina odišla kvôli tomu, že doma nebola schopná dôstojne žiť, prípadne športovci, ktorí vám všetkým robia tú najlepšiu reklamu a tento štát na nich roky kašle. Slovenská empatia sa prejavila v plnej kráse, veď predsa chápem len tie situácie, ktoré som prežil, ostatné ma nezaujíma, to je jedno, že niekoho nepoznám, hneď mám za priehrštie návodov, ako by mal žiť a čo by mal robiť. A pán premiér, ktorému boli štekajúci psi za plotom dobrí pred voľbami, z nich urobil nepriateľa krajiny číslo jeden. Doteraz som z toho znechutená, opäť raz sa mi potvrdilo, že najväčším nepriateľom Slováka je Slovák, nemusíme sa báť niekoho zvonku (čo s takou obľubou robíme), my sa zničíme navzájom aj sami.
Aj vďaka spravodajstvu máš prehľad z celého sveta, kde by si dnes najradšej žila? Bolo by to Slovensko?
Vždy som chcela žiť v Španielsku, ako 15 ročná som sa sama španielčinu učila, milujem teplo, veľa slnka a slnečných ľudí. Teraz je to samozrejme Holandsko.
Prečo? Kvôli synovi, ktorého si dodnes nevidela, lebo mu hrozila nezvládnutá štátna karanténe?
Boli sme za synom v októbri a Holandsko je naozaj krásne. Na môj vkus by tam mohlo byť teplejšie, ale prežila by som. ? Najviac ma uchvátila tá zmes ľudí, rozmanitosť a fakt, že nikto nikoho nerieši. Syn má každého spolužiaka z inej krajiny, každý môže do skupiny priniesť niečo nové, niečo svoje, a ostatní sa môžu učiť niečo nové, a skúšať, čo im vyhovuje. Veď ako inak mladý človek zistí, čo mu vyhovuje, ak nebude skúšať a nebude si budovať vlastný svet? Kde je napísané, že mladí musia otrocky kopírovať životný štýl svojich predkov, keď na svete je toľko miest, ľudí a možností? Táto generácia je naša nádej, sú šikovní, sebavedomí, a hlavne cítia, že je potrebné konečne niečo meniť. Verím, že to práve oni zmenia, veľmi si to prajem.
Bola si voliť? Chodíš pravidelne?
Ešte som nevynechala žiadne voľby. Vnímam ich nielen ako povinnosť, ale ako právo vyjadriť svoj názor a odovzdať svoj hlas ľuďom, ktorí sú môjmu názoru najbližší. Človek, ktorý sa vzdal svojho práva voliť, by mal potom mlčať. Argumenty typu „veď čo by som zmenil?“, alebo „jeden hlas nič nezmôže“, neberiem, pretože ak si to takto povie 20 tisíc ľudí, je to 20 tisíc hlasov a to je celkom dosť, nie?
Vyhrala zmena. Ako si si tú zmenu predstavovala ty? Žiješ ju a tvoje deti teraz?
Veľmi som sa tešila, že vyhrala zmena. Ale takto som si ju nepredstavovala. Zľahčovanie plagiátorstva, dvojaký meter na rovnaké situácie a klasicky „naši“ ľudia. Opäť vyhráva „správny“ svetonázor a stranícka príslušnosť nad kompetenciou a kvalitou. Kto si dovolí niečo kritizovať, stáva sa Personou non grata a je obvinený, že chce návrat Smeru. Základom rovnováhy v každej krajine je pomer práv a povinností, v tejto krajine, mám pocit, že istá skupina má len práva a druhá len povinnosti, čo sa zákonite musí prejaviť nerovnováhou a frustráciou tých, ktorí poctivo ťahajú a majú z toho ho…holé nič. Náboženskí fanatici na vysokých pozíciách, vkrádajúci sa, už ani nie sofistikovane, ale celkom priamo, do spální ľudí, do materníc žien a svedomia tých, ktorí ho aspoň majú. Pýtam sa, čo to má znamenať? Prečo sa cítim ponížená rétorikou človeka, ktorý by mal byť premiérom všetkých Slovákov? Aj dôchodcov, aj psov, štekajúcich spoza hraníc, aj žien, ktoré netúžia byť gazdinkami, či celý život rodiť deti. Dovoľme ľuďom, aby boli šťastní podľa vlastného uváženia, ak si vlastné šťastie nepostavia na nešťastí iných.
Čo by si priala všetkým v tvojom veku a pri tých skúsenostiach a možno prežívajú aj v týchto ťažkých časoch to čo ty?
Prajem všetkým hlavne veľa zdravia. Otec hovorieva, že v živote záleží len na troch veciach – zdraví, rodine a čistom svedomí. Tieto tri veci ak človek má, nič viac nepotrebuje. A čím som staršia, tým viac prichádzam na to, že má pravdu. Prajem všetkým, aby sa zbavili strachu, aby neprestávali snívať, nikdy, vek v tomto nehrá žiadnu rolu. Prajem všetkým, aby sa zo zlej skúsenosti poučili a odniesli si z nej niečo dobré. A prajem nám všetkým, aby sme sa snažili byť každý deň lepší vo všetkom, čo robíme a najmä vo vzťahoch. Ako hovorí môj otec: „Neboj sa, dcérka, raz aj nad tvojim domčekom musí vyjsť slniečko.“ Určite vyjde, tak sa prestaňme konečne báť!
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)