Prechádzala som sa po cintoríne v Nórsku a cítila život
Počas týchto sviatočných dní dušičiek prežívajú obyvatelia južného Nórska prenádhernú jeseň. Severská krajina hrá všetkými farbami. A keď sa do pestrofarebnej prírody oprie ešte stále teplé, aj keď už ostré zimné slnko, je to pocit pre bohov.
V tieto sviatočné dni som túžila zažiť atmosféru nórskeho cintorína. Podvedome som cítila, že na najbližších si v pokoji spomeniem počas prechádzky po vrchole prekrásneho Tanumplatået, kde leží kostol Tanum s hrdzavočervenými strešnými škridlami a bielymi vápencovými stenami. História náhornej plošiny siaha až do doby bronzovej a kostol Tanum je zasa najstaršia zachovaná budova v obci Bærum.
S pokorou k histórii
Mariánsky kostol dokončili približne v roku 1146. Počas stáročí prešiel niekoľkými zmenami, ale ani vo sne mi nenapadlo, že tento historický skvost spolu s cintorínom má do umeleckohistorického dedičstva ešte ďaleko. Kostol je totiž už storočia živo využívaný počas celého týždňa ako miesto osláv a radostí, smútkov i zúfalstiev a všetkého medzi tým.
S pokorou k histórii aj miestu posledného odpočinku som vstúpila do vzácneho areálu, ktorý mi vyrazil dych. Miesto aj posledného odpočinku bolo tak späté s prírodou, že som mala pocit, že tu snáď ľudia nemôžu vedieť ani smútiť.
Ani sviece, ani kvety
Cintorín, park, údolie, prírodné zátišie… miesto bolo vzdialené našej kultúre tak šialene, až to vyrážalo dych. Akoby cintorín, paradoxne, skôr život prinášal ako odvieval. Na prvý pohľad množstvo starých kameňov s menami zosnulých pôsobili archaicky. Až keď som pristúpila bližšie som zistila, že čítam mená zosnulých aj z tohto roku.
Pritom som mala pocit, že posledný kameň do zeme vsunuli pred stáročiami. Akoby tu rozhodovala príroda a nie človek. Takmer nikde nehoreli sviece a už vôbec nie v plastoch, nikde neboli vázy s rezanými kvetmi a už vôbec nie umelé kvety či vence. Nikde veľké hroby až gigantické mramorové pomníky s vytesanými pracovnými úspechmi a akademickými titulmi, akoby na tom záležalo ešte aj po smrti. Veď aj tak sa tam raz všetci stretneme. Niekde zopár slov lásky od príbuzných.
Miesto, ktoré stvorila príroda
Na tomto cintoríne rozhodovala len príroda s úctou k všetkého živému aj mŕtvemu. Občas niekde na kameni anjelik, či vtáčiky túliace sa k sebe. A jeden veľký pomník z prírodného kameňa, pod ním urny s menami. Raj a cintorín zároveň. Len príroda, kamene s malými vresmi či kríčkami, všetko zasadené do pôdy, presne tam, kde raz všetci skončíme. Veď prach si a do prachu sa vrátiš…
Atmosféra obrovského prírodného parku s evidentnou pokorou k životu aj smrti milovaných ma ohromila. Krajšie miesto som v tieto sviatočné dni ešte nikdy nenavštívila.
Cítila som opäť život
Počas pamiatky zosnulých nebudem stáť pri tých, ktorých som milovala. Vďaka cintorínu v Nórsku som ich však cítila. V lone prírody sa mi stačilo poprechádzať, nadýchnuť sa, zatvoriť oči a medzi stromami otočiť tvár do slnka a zaspomínať si. A potom sa na tomto magickom mieste, s neuveriteľnou atmosférou pokory k životu, usmiať na milovaných stojacich vedľa mňa. Som vďačná, že ich mám a že aj počas tohtoročných sviatkov stoja vedľa mňa. Lebo práve vďaka nim dnes naozaj žijem.
Bolo to naozaj magické: Prechádzala som sa po nórskom cintoríne a cítila opäť život.
Luteráni
Nóri sú kresťania približne od roku 1000 a protestanti krátko po tom, ako sa začala reformácia. Evanjelicko – luteránska cirkev Nórska je štátnou cirkvou. Domáci ju volajú skrátene: Cirkev Nórska. Rímskokatolícka cirkev nie je v Nórsku príliš rozšírená, hlási sa k nej asi len 5 % obyvateľov, predovšetkým prisťahovalcov. Takže, takmer všetci v Nórsku sú luteráni.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)