Osobné príbehy

Olympioničku a bývalú plavkyňu Katarínu Listopadovú živí v Nórsku právo zo Slovenska: „Vždy som mala obavy, čo si raz budem písať do životopisu.“

Katarína Listopadová

Katarína Listopadová (28) bola jednou z našich najúspešnejších plavkýň. Má tri individuálne slovenské rekordy v dlhom bazéne a dva v krátkom, zúčastnila sa olympiády v Londýne aj v Riu de Janeiro. Preto mnohých prekvapilo, keď v roku 2018 vo veku 25 rokov ohlásila koniec profesionálnej kariéry. Dnes žije v Nórsku a venuje sa právu. Exkluzívne pre Dalito prezradila, že v januári očakáva svoje prvé dieťatko. Ako hovorí, všetko, čím je v živote, má vďaka športu. Napriek tomu za rozhodnutím skončiť s plávaním si stojí a nič by na ňom nemenila. Dnes už myslí na úplne iné veci. Aj o tom, prečo sú v tejto severskej krajine vzdelaní bývalí športovci vyhľadávaným personálnym artiklom.

Profesionálne plávanie ste zanechali ako 25-ročná. Nikdy ste to neoľutovali?  Prípadne ešte nutkanie na comeback?

Vôbec nie. Ani na sekundu. To rozhodnutie neprišlo náhle, zvažovala som ho dlho a intenzívne. Bolo to skutočne dobre premyslené. A keď som ho už urobila, viac som nepozerala na to, že by som sa vrátila späť.


Keď ste sa lúčili s kariérou plavkyne, hovorili ste, že plávanie a šport ako taký vás už psychicky vyčerpávali. Bol to nejaký druh vyhorenia?

Teraz s odstupom času by som možno povedala, že aj áno. Ale skôr tam bolo to, že už som nič z toho nemala, nedostávala sa mi spätná väzba, chýbal pocit uspokojenia. Už ma to nenapĺňalo. Mala som pocit, že všetka energia, ktorú som vkladala do plávania, je zbytočná. Výsledky boli síce fajn, ale nebolo to už to, po čom moje srdce pišťalo.

Myslíte si, že keby vás niekto v tom čase nejako psychicky podporil, možno nejaký kouč, že by ste to ešte potiahli?


Na mojom rozhodnutí by sa nič nezmenilo. Bola som s ním úplne vyrovnaná, zmierená. Nebolo to tak, že by som nevedela, do čoho idem.

Čo vám teda dala do života športová kariéra?

Veľmi veľa. V podstate všetko, čím v živote som, mám vďaka športu. Vytrvalosť, ktorá mi pomáha pri zdolávaní prekážok, tiež cieľavedomosť, priebojnosť… Všetky tieto vlastnosti sa mi teraz zídu v bežnom živote. A všetky som získala vďaka tomu, že som tak dlho športovala.

Čo vám plávanie vzalo?

Ťažko povedať, nikdy som to nevnímala tak, že šport mi niečo berie. Ale možno len to, že som nezažila také tie typické tínedžerské veci, ako sú výlety so spolužiakmi, párty. Ale nikdy mi to nechýbalo, pretože som mala kolektív priateľov v športe, ktorí mi to stopercentne vynahradili.

Hovorí sa , že plavci trpia syndrómom kachličky, keď stále plávajú v bazéne a nevidia nič iné, len jeho vykachličkované dno. Pocítili ste to niekedy? Či nebodaj mali ste občas až nenávisť k bazénu?

Nie, hoci keď som pred tromi rokmi s plávaním skončila, vôbec som nemala chuť ísť si zaplávať. Chvíľu to trvalo, kým som zase zašla do bazéna. Teraz už chodievam plávať viac menej pravidelne. Nepovedala by som, že som takým syndrómom, ale uznávam, že je to trošku na mozog, lebo človek je úplne sám so svojimi myšlienkami a jediným obrazom sú naozaj len tie kachličky. Dosť to pretvorí vaše myslenie.

Čo vtedy pomáha? Niektorí si vraj púšťajú hudbu do uší cez špeciálny walkman.

Chvíľu som premýšľala, že to skúsim aj ja, ale tréner povedal, že potrebuje, aby sme ho počúvali. Ale keď sme mávali sety, ktoré trvali dlhšie, že človek sa medzitým nestihol ani s niekým porozprávať, tak som si väčšinou opakovala nejaké učivo zo školy. Proste snažila som sa nejako využiť ten čas. Alebo som si spievala.

Vo vode?

Ale len v hlave, nie nahlas! Našťastie, pre ostatných. (smiech)

Váš život bol naplnený športom od šiestich rokov, mali ste dvojfázové tréningy, súťaže, majstrovstvá, olympiády a zrazu koniec.  Čo nastalo potom, keď to všetko ustalo?

Bolo to také prechodné obdobie. Človek si chvíľu hľadá svoju identitu, pretože moja identita dovtedy bola športovec. Musela som znovu objaviť, kto vlastne som. Výhoda bola, že keď som sa rozhodla skončiť, ešte som študovala na vysokej škole a mala som pred sebou magisterské štátnice. Čiže nemala som čas len tak sedieť a plakať sama nad sebou, že čo teraz budem robiť. V škole som toho mala tak veľa, že som nestíhala premýšľať nad tým, že časť zo mňa sa akoby strácala. A keď som následne skončila školu, hneď som sa presťahovala do Nórska. Prišli nové podnety a nebolo kedy upadnúť do pošportovej depresie,  čo sa športovcom stáva pomerne často.

Pred skončením kariéry ste žili v Rakúsku, kde ste našli lepšie podmienky na trénovanie. Ľudia by možno očakávali, že keď skoncujete s plávaním, presťahujete sa tam. Vy ste však odišli do Nórska. Prečo?

To je jednoduché, našla som si priateľa Nóra. A keďže on nemal predstavu, že by žil na Slovensku, a vlastne ani ja, tak som sa po skončení školy presťahovala za ním do Nórska. To už sme boli nejaký čas spolu, určite to nebolo nejaké unáhlené rozhodnutie. Keď sme sa dali dokopy, ešte som športovala a študovala, vtedy nemalo zmysel sťahovať sa do Nórska, ale potom to prišlo. Nebolo to však tak, že by to bola moja vysnívaná krajina a že by som vždy túžila tam žiť. Skôr naopak. Nikdy by som nepovedala, že sa usadím práve v Nórsku. Ale ako sa hovorí, človek mieni, pánboh mení…

Ako ste sa dali dokopy teraz už s vaším snúbencom?

Bol športovec ako ja, robil kajak. A jeden čas mal slovenského trénera, ktorý žil v Nórsku a práve to bol fakt, ktorý nás zviedol dokopy. Kvôli tomu sme sa raz na sústredení v Španielsku začali spolu rozprávať, no a skončilo sa to tým, že som v Nórsku.

Aké boli vaše prvé mesiace v Nórsku? Na Slovensku ste študovali právo, mohli ste sa uplatniť  s takouto slovenskou vysokou školou?

Prvý rok keď som prišla, bolo pre mňa najjednoduchšie nájsť si prácu v tom, čo som robila a vedela celý život, teda plávanie. Začala som trénovať malé deti. Výhodou bolo aj to, že išlo o štvorročné detičky, ktoré majú aj jazyk na takej úrovni, že sa to dalo zvládnuť. Rozumela som ja im aj ony mne. Celý rok som pracovala s deťmi,  vďaka čomu som sa naučila aj veľmi dobre po nórsky. A potom som si už našla prácu v jednej poisťovacej spoločnosti a tam robím na právnom oddelení. Som spokojná a práca ma baví, hoci je to náročné. Čiže áno, dá sa uplatniť v Nórsku aj so slovenskou vysokou školou práva, len to určite chce trošku viac práce ako by som musela vynaložiť na Slovensku. Lebo doma by som mohla hneď pracovať ako koncipient a postupne si vybudovať kariéru, tu to bolo trošku ťažšie, ale už je to na dobrej ceste. Najdôležitejšie je naučiť sa jazyk, je jedno do akej krajiny sa človek presťahuje. Domáci sa potom na vás inak pozerajú. Z vlastnej skúsenosti viem, že akonáhle sa niekto dozvedel o tom, že viem aj plynule po nórsky, nielen po anglicky, tak sa ľady pohli a mali obrovský záujem sa o mne dozvedieť čo najviac.

Nóri však v pohode zobrali vaše štúdium práva ako adekvátne tomu nórskemu?

Áno. Musela som im poslať všetky možné dokumenty z vysokej školy, diplomy, výsledky… Majú na to špeciálny úrad, ktorý sa venuje práve uznávaniu  cudzích vysokých škôl. Trvalo to síce dosť dlho, kým mi od nich došlo nejaké vyjadrenie, no potom napísali, že moja vysoká škola je rovnoprávna s vysokou školou v Nórsku. Čiže môj magisterský titul z práva uznali za rovnocenný s nórskym. A práve táto vec mi ďalej otvorila dvere do sveta práva, kam som chcela vždy ísť. 

Určite aj tu vám pomohla znalosť nórčiny.

To áno, znalosť jazyka je dôležitá. Keďže som mala priateľa Nóra a bola som za ním párkrát v Nórsku, začala som sa nórčinu učiť už v Bratislave. Keď som sa totiž stretla s Larsovou rodinou, povedala som si, že by som veľmi rada bola jej ozajstnou súčasťou, keď sa spolu rozprávajú. Síce všetci vedia dobre po anglicky, ale je to predsa len iné. Vždy sa museli akoby mne prispôsobovať. Vtedy som si povedala, že sa začnem učiť ich jazyk, venovala som tomu čas, peniaze aj energiu a absolvovala som nejaké dva kurzy doma a potom ešte jeden v Nórsku.

Je nórčina ťažká?

Dosť. Ale zase nie je nemožné sa ju naučiť. Podľa mňa keď sa jej venujete každý deň a stretávate sa s tým jazykom, tak za 3 mesiace sa dá nórčina vedieť na hovorovej úrovni a za rok sa viete naučiť rozprávať na profesionálnej úrovni.

Keď niekto odíde do cudziny, na Slovensku majú ľudia často predstavu, že si výrazne polepšil,  má lepšie možnosti, viac peňazí, celkovo sa mu žije ľahšie… Prezraďte, aký bol váš prvý rok v Nórsku? Mali ste pocit, že ste si výrazne polepšili a váš život je zrazu úžasný?

Neviem, veľmi sa mi to tak nezdalo. Viem, že na Slovensku si ľudia občas myslia, že v zahraničí vám padajú pečené holuby, ale nie je to tak. No na druhej strane nemôžem si ani sťažovať. Keď človek chce a nájde si prácu, tak si zarobí celkom slušne. Ale aj výdavky sú tu oveľa vyššie. Mala som šťastie, že som mala hneď prácu a zarobila som si tak, že na bežný život mi to stačilo. Chvíľu som si musela zvykať na to, že si zrazu platím všetko sama, pretože to bola pre mňa nová skúsenosť. Predtým som športovala, čiastočne mi pomáhali rodičia a zrazu som si všetko z platu platila len ja.

Nóri sú ale známi vysokými daňami aj drahými potravinami. Asi nie je jednoduché začať tam žiť.

Nie, jednoduché to naozaj nie je. Aj keď má človek dobrú prácu, na začiatok musíte mať úspory. Aj ja som spočiatku žila aj z peňazí, ktoré som si odkladala počas rokov, keď som plávala. Ceny sú tu naozaj neporovnateľné. Keď prídem teraz domov na Slovensko a vidím ceny potravín v supermarkete, úplne sa vytešujem,  pretože v porovnaní s Nórskom sú naozaj nízke. Samozrejme, na Slovensku sú iné platy.

Pomohlo vám v začiatkoch aj to, že ste v životopise mohli uviesť, že ste boli účastníčka olympiády? Predsa len je to veľká prestíž.

Určite áno. Pravdu povediac, keď som plávala, vždy som mala obavu, čo si ja vlastne raz budem písať do životopisu. Všetci moji spolužiaci mali rôzne študijné pobyty v zahraničí, pracovné skúsenosti, a ja nič. To bol môj najväčší stres. Preto som si životopis zostavila tak, aby bolo vidno, na čo som využila svoj voľný čas. A malo to efekt. Nóri majú veľmi radi šport, tréning a aktívny životný štýl. Každý pracovný pohovor, čo som absolvovala, sa nakoniec zvrtol na plávanie, olympiádu alebo len na bežný tréning. Zamestnávatelia v Nórsku obľubujú športovo naladených ľudí, nakoľko takýto človek je v dobrej fyzickej aj psychickej forme a je tým pádom menej chorý, pracuje efektívne.

Katarína Listopadová v Norsku
Katarína Listopadová počas obľúbenej turistiky v Nórsku aj s milovaným psom/foto: archív KL

Úžasné je aj to, že ste vyštudovali vysokú školu. Športovci často štúdium zanechajú, lebo sa chcú naplno venovať len športu, čo potom po skončení športovej kariéry mnohí ľutujú. Viedol vás niekto k tomu, aby ste študovali, alebo sama ste to tak mali v hlave nastavené?

Bolo to tak pol na pol, ale vždy sú to v prvom rade rodičia, ktorí človeka vedú k štúdiu. Nebolo to, že by ma nútili, ale skôr tými správnymi názormi mi ukazovali cestu. No aj sama som vedela, že chcem vyštudovať vysokú školu, nech by to bolo popri športe akokoľvek náročné. Rodiča ale vždy stáli za mojimi rozhodnutiami, minimálne tým príkladom, akí sú. Vzdelanie bolo u nás na prvom mieste.

Na prvom mieste znamená, že ešte pred športom?

Asi áno. Nikdy som nechcela mať šport na prvom mieste práve preto, že som sa obávala, čo budem robiť, keď skončím. Nad tým som rozmýšľala asi od 15tich rokov. To bola jedna z vecí, ktorá ma viedla aj k tomu, že som sa rozhodla skončiť. Už som nechcela dlhšie naťahovať čas bez pracovnej skúsenosti.

Ako ste už spomenuli, váš snúbenec Lars je tiež športovec. Je to výhoda, keď sú doma dvaja športovci?

Podľa mňa áno. Keď sú dvaja, ktorí majú rovnaké záujmy, je to vždy jednoduchšie. Lars sa tiež teraz rozhoduje, že už končí so športovou kariérou a výhodou je, že viem veľmi dobre pochopiť , ako sa cíti. Viem, čo ho čaká, že je to veľká zmena v živote, ktorá je aj o identite. Takže podľa mňa je fajn, keď sú doma dvaja športovci. Ale určite to nie je podmienka úspešného vzťahu.

Katarína Listopadová s priateľom Larsom
Katarína s priateľom Larsom, nórskym kajakárom/foto: archív KL

Vy ste sa zúčastnili dvoch olympiád, vášmu partnerovi to nevyšlo ani raz. Môže byť toto problémom vo vzťahu?

Našťastie nie. Mal veľkú túžbu dostať sa na olympiádu, tento rok to skúšal poslednýkrát, žiaľ, nevyšlo to. Nemá to vplyv na náš vzťah. Sem-tam ho zo žartu podpichnem, ale on to tak neberie. Zároveň je veľmi pyšný, že ja som sa dvakrát na olympiádu dostala. Kým ja nikde nehovorím dokonca ani to, že som vrcholovo športovala, on to o mne hneď každému vytára.

Kultúra vzťahov je v Nórsku trošku iná než u nás. Je tam bežné, že ľudia vystriedajú aj troch-štyroch životných partnerov, rozvodovosť je veľká.  Nemali ste z toho obavy?

Ani nie, ale napríklad moja mamina mi spomínala práve tú vysokú rozvodovosť, tak som sa možno nad tým chvíľu aj zamýšľala. Uvidíme. Možno o pár rokov vám poviem, ako to s nami dopadlo. Ale určite je to iná kultúra a veľa vecí je iných, než sme zvyknutí na Slovensku. Ani neviem, prečo sa Nóri tak často rozvádzajú, či preto, že majú viac možností a ľudia sa menej odsudzujú za takéto veci, ktovie. Zatiaľ z toho obavu nemám. Ani nemám pocit, že na Slovensku sú vzťahy pevnejšie alebo dlhšie trvajúce.

V čom sú Nóri ešte výrazne odlišní od nás?

Podľa mňa úplne vo všetkom. Na prvý pohľad sú veľmi chladní a to vám povie každý cudzinec, ktorý sa presťahoval do Nórska. Nóri si držia veľký odstup od nových ľudí a obzvlášť od prisťahovalcov. Takže to chvíľu trvá, kým nadobudnete naozaj priateľský vzťah. Ale keď sa vám to už podarí, tak pre vás spravia všetko, berú vás ako člena rodiny. Keď si s vami vybudujú priateľský vzťah, už sa nemusíte obávať, že by za vaším chrbtom o vás povedali niečo zlé, ako sa stáva u nás. Tie vzťahy sú potom oveľa pevnejšie a úprimnejšie.

Máte pocit, že tým, že ste cudzinka, musíte viac pracovať, aby ste niečo dokázali?

Áno, mám ten pocit. Hoci možno som s tým pocitom sem už prišla. Ale cítim to tak. Možno je to aj inou kultúrou či tým, že si myslíte, že sa na vás pozerajú ako na niekoho, kto im berie prácu. Neviem to úplne definovať, ale napríklad aj keď som si posielala životopisy pri hľadaní práce, tak som cítila, že s cudzokrajným menom mám automaticky nižšiu šancu. Že keď sa nájdu dvaja rovnakí uchádzači o robotu, alebo dokonca aj keď cudzinec bude mať lepšiu kvalifikáciu ako domáci, tak domáci je vo výhode už len tým, že má nórske meno. Ale na druhej strane Nóri nie sú nespravodliví, ja som prácu v obore a navyše v úplne inom jazyku, získala v priebehu jedného roka. A vzdelanie je tu najdôležitejšie v živote.

Vraj Nóri vnímajú ako hanbu, keď je človek dlhšie nezamestnaný. Je to pravda?

To veru neviem, ale tu v Oslo a okolí je sociálny status veľmi dôležitý. A ten je spojený aj s prácou. Povedať, že nemám prácu a že nič nerobím preto, aby som tú prácu mala, to nie je niečo, s čím sa ľudia pochvália. Skôr naopak. Každý sa rád pochváli svojou prácou a tým, že robí niečo, čo ho baví. 

Keď ste ešte aktívne plávali a keď ste sa potom rozlúčili s plaveckou kariérou, vo viacerých rozhovoroch ste spomenuli, že o pár rokov si chcete založiť rodinu. Ten čas vraj už nastal.

Už je to naozaj celkom blízko. V januári budeme mať bábätko. A bude to dievča, Hanna. Vybrali sme medzinárodné meno, aby nám pasovala aj s priezviskom a tiež aby bolo také, že ani moji rodičia nebudú mať problém ho vysloviť. Preto sme vynechali typické nórske mená. Chcem, aby moje dieťa poznalo aj slovenskú kultúru a vedelo odkiaľ som, je to pre mňa dôležité.  

Premýšľate aj o bilingválnej výchove?

Samozrejme. Nevidím zmysel v tom, aby som hovorila na vlastné dieťa iným jazykom ako svojím. A tiež chcem, aby sa aj starí rodičia vedeli v pohode dorozumieť s vnúčaťom.

Zostanete žiť v Nórsku, alebo uvažujete aj o návrate na Slovensko?

Zatiaľ to nie je v pláne, budeme žiť v Nórsku. Od januára nastupujem na materskú dovolenku, ktorá je tu 49 týždňov s tým, že 16 týždňov je povinných aj pre otca.

Keďže ste trénovali aj deti, premýšľali ste už aj nad tým, že dcérka pôjde vo vašich športových stupajach?

Zhodou okolností sme sa o tom doma už rozprávali, ale tréningy o piatej ráno mi zatiaľ schválené neboli. Vraj na to môžem zabudnúť. Ale možno čas ukáže. Budeme radi, ak ju bude baviť šport, ale podporíme ju rovnako v akýchkoľvek iných záujmoch. Ja aj Lars sme si šport vybrali sami v detstve, nikto nás doňho nenútil. Jediné, čo nás oboch ovplyvnilo pri športe ostať, bolo zázemie vytvorené rodičmi.

Pomáha vám vaša kondička aj teraz v tehotenstve?

Aj áno, hoci už mám pocit, že to nemôžem nazývať kondičkou. Snažím sa to však úplne nevzdať. Chodievam si aj zaplávať a do posilňovne, určite mi to pomáha aj mentálne. Všetko je zatiaľ rovnaké až na to, že sa už zadýchavam pri chôdzi do schodov. Plus, máme doma nemeckého stavača, takže o denné aktivity nie je núdza.

Cítiť z vás veľkú pohodu. Ste teraz spokojná so svojím životom?

Musím si zaklopať, ale som. Je to fajn. Jediné, čo mi chýba je moja rodina, ktorá zostala na Slovensku. Žiaľ, počas pandémie corony bolo náročné sa s nimi stretnúť. Prvé Vianoce som bola úplne bez nich. Takže nie je to absolútne dokonalý život, vždy tam je niečo, čo človeku chýba, ale inak som veľmi spokojná. Snáď sa už teraz bude dať cestovať tak, ako predtým a všetko sa vráti do normálnu.

A spomeniete si ešte občas na tú chvíľu, keď ste v roku 2015 prekonali na mítingu v Grazi národný rekord Martiny Moravcovej na 100 m znak v 25-metrovom bazéne? Malo to obrovský ohlas, keď ste časom 58,89 sekundy tromfli slovenské maximum Moravcovej, čo bolo 1:00,29 minúty z roku 1999. 16 rokov bol ten rekord nepokorený, kým ste neprišli vy… Spomínate si občas na tie pocity, keď sa to stalo?

Fíha… no ak mám pravdu povedať, na tento konkrétny rekord som už tak trochu zabudla… teraz ste mi ho pripomenuli. Ale jasné, že tie pocity po pretekoch, ktoré dopadli dobre, si v spomienkam rada vyvolávam. Hoci po rokoch je už niekedy ťažšie si ich vybaviť. No občas sa nad tým zamyslím, aké to bolo fajn. Ale nemyslím na to s takým pocitom, že by som sa k tomu ešte niekedy vrátila.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)  


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *