Príbeh ženy, ktorá cez pandémiu nezatvorila, lebo infekcie zabíjajú jej kolegov denne
Vo vysokom pracovnom tempe ju zastavila až operácia jej vlastnej chrbtice. Za normálnych okolností sa s ňou spojiť je takmer nemožné. Jedine, ak rovno zaklopete na dvere jej ambulancií. Keď prišla pandémia koronavírusu ešte rehabilitovala, cvičila a ako sama povedala „dávala sa dokopy“. Anna Hanzlová je veterinárna lekárka, ktorá sa desaťročia skláňa k svojim pacientom, čo si vybralo aj svoju daň.
Mnohí by čakali, že operácia v čase koronavírusu vyriešila to, že musí opustiť ambulancie a ísť na operáciu. Opak je však pravdou. Prácu jej veterinárnych kliník nijakým spôsobom pandémia neovplyvnila.
„Ak teda zabudnem na to, že v ambulancii lapám po dychu, keď sa snažím v rúšku vysvetľovať majiteľom pacientov ich najbližšiu liečbu,“ milo sa zasmeje veterinárka, ktorá je už po náročnej operácii evidentne z najhoršieho vonku.
„V poľnohospodárstve sa totiž pracuje každý deň, nehľadiac na to či sú Vianoce, Veľká noc, nedeľa alebo pandémia. Cez home office sa o zvieratá starať nedá, takže čo sa týka fariem, fungovali sme v normálnom režime. V ambulancii sme pocítili výkyvy návštevnosti, no skôr tým zvyšujúcim sa smerom. Keďže mnohí boli doma, mali viac času na zvieratá, zároveň aj lepšie dodržiavali predpísanú liečbu aj kontroly. Dokonca, konečne si mnohí uvedomili, že aj zviera potrebuje preventívnu prehliadku,“ rozhovorí sa rešpektovaná odborníčka na svet živočíchov.
Mali plno
„My, ako pracovisko s nonstop pohotovostnou prevádzkou sme zároveň mali podstatne vyššiu návštevnosť akútnych prípadov a úrazov od majiteľov, ktorí nie sú našimi klientami, ale chodia ku kolegom, ktorí z rozličných dôvodov prevádzku svojich ambulancií zatvorili či obmedzili. Takže, ak to zhrniem, počas pandémie naše čakárne nezívali prázdnotou, skôr naopak. Musím podotknúť, že väčšina klientov bola veľmi ústretová, dodržiavali bezpečnostné opatrenia, objednávali sa na presný termín, takže všetko bežalo bez problémov,“ pochvaľuje si Anna Hanzlová časy, keď boli Slováci asi najzodpovednejší od čias druhej svetovej vojny.
Veterinárna lekárka sa vedeckých zistení z celého sveta o tom, že prenášačmi koronavírusu sú aj zvieratá nebála. Nad mojou otázkou sa skôr milo pousmiala, keďže som ani netušila, koľko chorôb denne ju ohrozuje pri jej práci aj už počas normálneho života.
„Ak myslíte, či som sa nebála, že sa nakazím a zomriem (smiech), k tomu len toľko.. denne pracujeme s veľkým množstvom zoonóz, baktériami, vírusmi, plesňami, ktoré sú pre človeka nebezpečné alebo smrteľné. Leptospiróza, dermatofytózy, listerióza, toxoplazmóza, besnota a množstvo ďalších infekcií zabíjajú veterinárov denne po celom svete. Vieme, že si treba dávať pozor, že k práci so zvieratami, veľkými či malými, treba pristupovať opatrne a s rešpektom, že treba dodržiavať hygienické pravidla a chrániť tak seba aj ich. Na jednej farme sme pred viacerými rokmi mali napríklad pandemický vírus chrípky, áno, tej prasačej chrípky, o ktorej sa v médiách toľko rozprávalo. Pri dodržiavaní opatrení sa nikomu nič nestalo. Prasnice sme zaočkovali a fungujeme ďalej. Jednoducho, pred infekciami má mať človek rešpekt, ale nie strach a paniku, to ešte nikdy nepomohlo,“ vysvetlila mi hrozby jej povolania odborníčka, ktorá pri práci s ošípanou patrí na Slovensku medzi to málo, čo ešte máme.
Bála sa oznámiť diagnózu: koronavírus
Panika, ktorú však COVID-19 vyvolal na Slovensku ju ohrozovala inak, alebo skôr jej klientov. Mimoriadne jej sťažovala jej prácu.
„Panika mi veľmi sťažovala komunikáciu s klientami. My koronavírus pomerne bežne diagnostikujeme rýchlotestom u hnačkujúcich šteniat. Je to enteritída, ktorú síce treba liečiť, ale u malých šteniat sa vždy potešíme, že je to len koronavírus, nie parvovírus. Od začiatku pandémie sa situácia trochu zmenila, u niektorých klientov som sa takmer bála povedať presnú diagnózu, či nezpanikária a nevyhodia šteňa za prvým rohom. Lebo vysvetlenie, že je to úplne iný, druhovo špecifický vírus, už väčšinou nepočúvali,“ ani nevedela, či sa má obrazne smiať alebo plakať lekárka, ktorá spomína na časy, ktoré v ambulancii zažila po prvý raz v živote.
Keď som za ňou prišla do ambulancie, najprv som sa musela predrať cez svorku jej psov, ktorí s ňou okrem manžela a detí, pravidelne trávia čas na poliklinike. Až potom som si podala ruku so ženou, ktorá dodnes každé prasiatko privedie na svet s rešpektom k životu.
„Prepáčte, ale moji psy sú tu doma a takto vítajú každého,“ ospravedlnila sa primárka, na ktorú, keď si sadala na stoličku, vyskočil biely pudlík. Pod stolom sa uložila sedemročná Hana, kráľovská pudlica. „Samozrejme, nie všetky moje zvieratá môžem vodiť do práce,“ hovorí na mňa sympatická žena, plná energie, ktorá svoj sen, byť veterinárnou lekárkou si začala plniť pred viac ako 45 rokmi.
Zvieratá v balíku do Bratislavy
Všetko sa to začalo seriálom o bielom japonskom psíkovi Gorovi. Príbehom o nekonečnej láske psa a človeka.
„Rodičia ma nechceli pustiť na strednú poľnohospodársku školu, aj keď som veľmi bojovala. Išla som na gymnázium. Túžili zo mňa mať lekárku. Chcela som však liečiť zvieratá, navyše, počas štúdia veteriny som mohla mať pri sebe svojho psa. V Košiciach som si kúpila prvého nemeckého vlčiaka a neskôr si založila chovateľskú stanicu. Odchovala som 87 šteniec a venovala sa aj kynológii,“ vysvetľuje primárka, ktorá vyrastala so škrečkom, rybičkami, zajacmi a psom, ktorého jej potajme poslal v balíku jej bratranec do Bratislavy.
Keď sa po skončení štúdia zúčastnila na svetovom kongrese mladých veterinárov v Juhoafrickej republike bolo rozhodnuté.
„Chcem ošetrovať veľké zvieratá! Vyhlásila som. Pobehala som po všetkých veterinároch v okolí a prosila ich, aby ma zamestnali. Ale oni nie, že práca na farme nie je pre ženu, že to nevydržím. Strašne som sa naštvala! Povedala som im, však chlapci uvidíte, že budem lepšia ako všetci ostatní. A tak to aj je!“ zasmiala sa s hrdosťou veterinárna lekárka aj ošípaných, z ktorej cítiť, že svoju prácu miluje.
Nie je to len mäso na tanier
Po škole nastúpila na hraničnú veterinárnu inšpekciu a popritom začala prekladať odbornú literatúru z dvoch jazykov. Zatiaľ preložila takmer dvadsať publikácií.
„Samozrejme, že som všetky prasiatka ľúbila! Nikdy nezabudnem, ako som prvý raz vypisovala veterinárne osvedčenie na bitúnok. Keď auto odchádzalo, stála som na dvore a v duchu som prasiatkam mávala. Pred ostatnými zamestnancami, „starými harcovníkmi“ som sa hanbila (smiech). Odvtedy som ich už na bitúnok poslala veľa. Nikdy to však pre mňa nebolo a nie je len mäso, ktoré skončí na tanieri. Mojou snahou je, aby zvieratá prežili kvalitný a čo najpríjemnejší život, a aby sme tak mali aj zdravé potraviny. Úlohu veterinárneho lekára na farme vidím v tom, že dohliada na zdravé a kvalitné potraviny na našom stole. Preto sa musíme starať, aby zvieratám počas života nič nechýbalo.“
Najkrajšie časy prežívala, keď mala šesť chovov prasiat a jeden býkov, ktoré navštevovala s deťmi.
„Deti so mnou chodili všade, veľa im to dalo. Keď Grétka mala dva roky, prvý raz bola pri pôrode. Tak milo vytrieštila oči, odkiaľ to tie prasiatka vyťahujem. (smiech) . Asi bude veterinárka aj ona. Syn je už vysokoškolák na informatike a spravuje nám stránku všetkých troch ambulancii v Cíferi, Špačinciach a Šúrovciach,“ hovorí o deťoch hrdá primárka–mama.
Žiadna dedinská veterinárka na dedine
Spomenula aj to, ako radia klientom a pomáhajú v predajni s potrebami, v ktorej predávajú iba krmivo otestované na vlastných miláčikoch. Nemyslí si, že najväčšia kúpna sila musí byť automaticky len vo veľkých mestách.
„ Veď k nám do ambulancií chodí aj tak veľa Bratislavčanov. Mne sa na dedine veľmi páči. Mnohých pacientov poznám od narodenia, až do ich staroby. Poznám ich majiteľov a viem presne, ktorí z nich mi napríklad o prekrmovaní klame,“ zasmeje sa lekárka, ktorá pozná psov na dedine po mene. Ak si myslíte, že ide o nejakú „veterinárku z dediny“, tak sa veľmi mýlite.
„ No to určite nie! My tu nerobíme na kolene. My sme sa tu naozaj vypracovali na vysokú úroveň diagnostiky aj terapie. Investovali sme veľa nielen do vzdelania, ale aj do najmodernejšieho vybavenia a som na nás hrdá!“
A oprávnene, veď kedysi s manželom začínali s jedným kufríkom so základnými liekmi.
„ Robili sme non-stop. Keď prácu milujete, neriešite to. Nikdy nezabudnem, keď naše šesť ročné deti radili deduškom ako majú kŕmiť sliepky. Bolo to krásne obdobie. Dodnes nám pomáhajú. Samozrejme, museli si byť aj odvážny a najmodernejšie prístroje prefinancovať aj cez úvery. Postupne sme všetko zariaďovali a rozširovali sa a začali zamestnávať ďalších kolegov,“ spomína na začiatky podnikania, ktoré sú vždy ťažké.
„Ani neviem odkiaľ beriem toľko energie. Neoddychujem, ale už sa to budem musieť naučiť. Doteraz som robila aj štrnásť hodín denne, takže ani neviem, ako sa vlastne oddychuje,“ úprimne sa zasmeje Anna Hanzlová, ktorá si oddýchla až „vďaka operácii“.
Kone na klinike
Ako však hovorieva, keď nestíha ku klientovi, klient si nájde ju.
„Raz k nám prišli kone osobne. Sem na kliniku. Bol to zážitok. Mali sme jedinú podmienku, že nám peknú záhradu a parkovisko nepošpinia. (smiech). Špeciálny röntgen je prenosný, takže to nebol problém urobiť pred klinikou na dvore,“ upresňuje špecialistka.
Náš rozhovor preruší mobil. Niekomu sa ospravedlňuje, že zabudla objednať tovar. Aj dcére, ktorej nepripravila veci k babke. „Áno, je to moja chyba,“ ospravedlňuje sa do telefónu.
„Našťastie deti v škôlke som nikdy nezabudla a toto sú len také malichernosti. Nemám problém si priznať chybu,“ zveruje sa matka, ktorej deti vyrástli pri rozbiehaní veterinárnej firmy, ktorú úspešne rozširuje.
„Poľnohospodárstvo na Slovensku upadá. Dnes mám už iba farmy veľkých zvierat, každá má tridsať tisíc kusov ošípaných a dve malé. Bohužiaľ, všetky naše ostatné chovy zatvorili,“ smutne sumarizuje milovníčka veľkých zvierat, ktorá dnes už ošetruje od bielych ježkov, sov, psov, mačiek, až po kone všetko.
Úspech nie je zadarmo
„Najprv sme všetko robili s manželom sami. Ale potom sme začali aj zamestnávať. Zistili sme , že každý sa musí špecializovať na niečo iné. Inak neponúknete najlepšiu veterinárnu starostlivosť,“ zdôraznila.
„Som šťastná, že sme sa nebáli ísť do vecí, do ktorých sa iným nechce. V liečbe sme úspešní. V čom ale zaostávame, je prezentácia. Nestíhame zákroky zverejňovať. Tu sme asi stará škola , lebo všetok čas venujeme pacientom. Niekde každý zákrok nafotia, popíšu a zverejnia. U nás sa z neho iba tešíme,“ zasmeje sa sympatická primárka, z ktorej cítiť nekonečnú lásku k zvieratám.
Aj preto má na rozlúčku s milovaným zvieraťom jednoznačný názor.
„ Viem, že to robí málo kolegov, ale ja osobne poslednú rozlúčku , ak sa to dá, uprednostňujem jednoznačne doma. V kruhu ľudí, ktorí zviera milovali.Dokonca to odporúčam, aby sa zvieratko v poslednom štádiu zbytočne nestresovalo. Ak sa to dá, je to naozaj to najlepšie, čo v posledných chvíľach pre zviera môžeme urobiť. My ich na klinike zachraňujeme a urobíme pre ne maximum. Vždy si poplačem s majiteľom, ktorý sa naozaj snažil a urobil všetko preto, aby zviera zachránil. A jednoducho to nešlo, “ vysvetľuje primárka, ktorá by nikdy zviera neuspala len preto, že sa už niekomu zunovalo, lebo napríklad ochorelo a smrdí.
Nikdy! Bodka!
„Nikdy, nikdy by som niečo také neurobila. Aj preto mi tu občas ostane cica, alebo psík, ktorému už majitelia odmietnu pomôcť a len tak odídu. Nikdy neutratíme zviera, ktorému vieme pomôcť. Nikdy! Bodka! Keď ma o to niekto žiada, vie ma neuveriteľne rozzúriť,“ so zvýšeným hlasom spomína na „tiež chovateľov“.
„ Nikdy nezabudnem na mopsicu Ninu. Bola milá a staručká. Mala ochorenie, ktoré sa u starších súk vyskytuje často a nazýva sa prolaps pošvy. Majitelia ju chceli utratiť. Vraj smrdí. Len tak cez dvere zakričali, že sa volá Nina a odišli. Nakoniec skončila v Belgicku, kde si užila ešte krásny život. Starší manželia mi pravidelne zasielali jej fotografie, ako sa má Ninuška,“ spokojne sa usmeje Anna Hanzlová. Podľa nej, ak toto povolanie robí niekto len pre peniaze, nikdy dobrým veterinárom nebude.
„No sú aj takí kolegovia,“ priznáva skúsená veterinárna lekárka, ktorá vzdeláva aj začínajúcich kolegov. Snaží sa ich pripraviť na to, že to nie je len teplá čistá ambulancia, ale aj dvadsať hodín práce, nočné telefonáty k pôrodom, akútnym stavom či zranených zvieratám či nejaká pandémia koronavírusu je alebo nie.
Aj keď sa snažila pôsobiť silno, videla som na nej, že má ďaleko väčšie srdce, ako si dokáže priznať. Aj to, že pomáha pri chove a veterinárnom ošetrovaní v liečebni pre závislých chlapcov a mužov, som sa nedozvedela náhodou.
Uplakaný rozhovor
Až vtedy, ako som vysmrkala balíček vreckoviek potom, čo náš rozhovor prerušila uplakaná majiteľka hotela pre mačky. Jej majitelia totiž odcestovali do Indie. Zviera nebolo pacientom Anny Hanzlovej. Priťažilo sa mu však natoľko, že sa dostalo až k primárke a ostávalo mu už iba niekoľko veľmi bolestivých dní. Bola streda a majitelia prosili, aby kocúrika udržala pri živote do piatku, aby sa s nim mohli rozlúčiť.
„Pani Zuzka, ja ho môžem udržať pri živote, ale on veľmi trpí, veľmi. Prosím presvedčte ich, aby sme ho mohli uspať. Je to naozaj veľmi zlé, “ presviedčala primárka so slzami v očiach pani.
Kocúrika bolo počuť od bolesti na celú kliniku. Medzitým, ako pripravovala infúziu na zmiernenie bolestí, pani z útulku telefonovala s majiteľom. Kocúrik vyzeral hrozne a jeho bolestivý plač sa mi zarezával do kostí. Primárka ho hladkala, aj keď vedela, že zviera si už jej dotyky od bolesti neuvedomuje. Nepomáhala mu už ani infúzia.
„Keď vidím, že ten človek naozaj zviera miluje a snaží sa urobiť čokoľvek, len aby ho zachránil, urobíme všetko on aj ja a aj tak to nejde, plačem s nimi. Viem, že je to divné, ale plačem,“ povedala na záver nášho stretnutia primárka.
Vtedy som si uvedomila, aké mal kocúrik vlastne šťastie a aj jeho majitelia, že sa dostal práve do rúk žene, ktorá aj keď bola pre neho cudzia, odprevadila ho s najväčšou láskou, akú mu len dokázala dať. Majitelia povolenie na uspanie nakoniec dali.
Naša rozlúčka nemala teda šťastný koniec. Alebo vlastne mala. Opäť som videla, že nie pre všetkých sú na prvom mieste peniaze. Opäť som videla, ako vie veterinárny lekár s láskou odprevadiť zviera, ktoré niekto miloval.
Posledné slová veterinárnej lekárky mačičke boli: „Neboj sa môj zlatý, už ti bude dobre, už ti bude dobre môj zlatý…“