Názory a Komentáre

Príbehy zo záhrady: Zachránená aj keď „blbá“

príbehy zo záhrady

Brigádujem. Od marca 2020. Lebo kým sa celý svet pre pandémiu sťahoval domov, ja som už potrebovala z domu vypadnúť. Trojročného home officu som už mala po krk. Mala som šťastie. Môjho novinárskeho životopisu sa majitelia záhradníctva nezľakli a dali mi aj šancu „zarobiť si na kávu“. Dalito sa rozbiehalo len s ťažkosťami a odmietla som ho financovať z platu manžela.

Okrem toho, atmosféru záhradníctva milujem. Veď som dieťa lesných inžinierov, maturitu na gymnáziu som robila aj z poľnohospodárstva a prvú brigádu v pätnástich rokoch som absolvovala v záhrade na Bratislavskom hrade. K tomu, práca v záhrade na mňa popri novinárčine pôsobí ako psychiatrický stacionár, kde totálne vypnem hlavu. Milujem debaty nielen s kolegami-odborníkmi, ale aj zákazníkmi. O všetkom a často si pritom oprášim aj cudzie jazyky. Spoznávam ľudí z celého sveta. Od Austrálie až po Ameriku.

Studnica charakterov

Tiež si v záhradnom, inak veľmi peknom oblečení, precvičím aj vlastné silné ego, ktoré z času na čas dostane aj poriadne zabrať. Nie preto, že by boli zákazníci nepríjemní, naopak, spoznávam tam množstvo mimoriadne milých ľudí . Ale aj do záhrady prídu z času na čas aj takí, ktorí sa už ráno zobudia a rozmýšľajú  komu pokazia deň. Nahnevaní na celý svet si počkajú na posledných päť minút pre záverečnou, prídu do záhrady a len „prudia“.  Smejem sa, že je to pre mňa najlepší koučing  a tréning psychiky a komunikácie, aký si len môžem vymyslieť a ešte mi za to aj platia. Alebo najlepší fitness, ktorý inak neznášam, ale tento záhradný, s okolo 15 tisíc krokmi za deň, mimo inej manuálnej práce, je najlepšou platenou posilkou na svete. Zároveň, v záhradníctve často nájdem aj množstvo novinárskej inšpirácie. Je pre mňa studnicou námetov aj charakterov.


Zachráňte škrečka

Napríklad včera. Kráčala oproti mne sympatická žena. Mala však nesmierne, naozaj nesmierne smutný výraz. Taký ten pohľad vyhladovaného škrečka, oči až po zem prosili do diaľky tak, až som mala pocit, že mám okamžite volať 112. V rukách držala veľký krík, jeho pôvod bol už nejasný. Vlastne krík už rastlinu ničím nepripomínal.

„Prosím vás, veľmi pekne, pomôžte mi! Musíte mi pomôcť! Prosím! Do večera  musím zohnať presne takýto stromček, či čo to je… Viete, dostala som zadarmo ubytovanie s tým, že jedinou mojou úlohou bolo polievať tento kvetináč. Sakra, a ja som si naň spomenula až dnes, keď príde pani majiteľka! Prosím! Musíte ma zachrániť! Potrebujem zohnať presne takýto krík! Najlepšie taký, aby si majiteľka nehnuteľnosti vôbec nevšimla, že nie je pôvodný!“ oslovila ma bezradná žena.

„Veľmi sa ospravedlňujem, ale ja som tu len za peknú a vtipnú, nie za múdru. Ja tu len brigádujem. Ale nebojte sa, skúsime to vyriešiť,“ povedala som zúfalej pani.


„Zuzka, mám tu jednu pani, ktorú doslova treba zachrániť. Prosím, posielam ti ju dole, aby ste jej jej nejako pomohli a zachránili ju,“ ozvala som sa do vysielačky kolegyni, ktorá vyštudovala vysokú školu a o kvetoch a rastlinách vie naozaj všetko.

Zachránená aj keď „blbá“

Zákazníčka s pohľadom zúfalého škrečka prešla o terasu nižšie. Blížila sa ku kolegyni s vystretými rukami, aby jasne ukázala, ako sa dá zdevastovať rastlina na nepoznanie. Záhradná odborníčka veru mala čo robiť, aby zistila, o aký druh sa nešťastná pani nedokázala postarať.

Bolo mi pani ľúto. Vysvitlo totiž, že ide o nejaký vzácny druh rhododendronu opadavého. Mala však šťastie v nešťastí. V záhradníctve mali dva posledné kusy a ešte aj v 50% zľave. Krásne, len o niečo väčšie. „Nevadí, ja domácu presvedčím, že som sa o krík starala tak príkladne, že takto nádherne podrástol,“ do očí zákazníčky sa konečne vrátila radosť zo života. „A ten druhý kúpim tiež, aby som nezabudla, aká som bola blbá!“ konečne sa zasmiala a rozradostene sa rozbehla k pokladniam.

Milujem to tam

Normálne mi spravila skvelý deň. Vlastne taký skvelý deň v záhrade mám vždy, keď sa oblečiem do záhradného trička, nahodím letnú kvetovanú sukňu, na hlavu si položím slamený klobúk a do rúk zoberiem nožnice. Alebo aj najdlhšiu hadicu na svete, vďaka ktorej sa moje hompáľajúce svalstvo na rukách vracia do „predplesovej“ kondície.

A zasa sa mi potvrdilo, že ak človek naozaj chce, vyrieši takmer všetko. A ak je aj zle, vždy môže byť ešte aj lepšie.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *