Školili ju bývalí agenti CIA. Bankárka, ktorá miluje riziko

Mesačník Forbes ju zaradil medzi 20 najvplyvnejších žien Slovenska. Zuzana Žemlová pôsobila dlhé roky v nadnárodných bankových domoch, dnes je jediná žena v predstavenstve Poštovej banky. Zodpovedá za oblasť riadenia rizík. Poznáme sa z golfu, o ktorom sa hovorí, že tak ako sa správa človek na ihrisku, taký je aj v živote. Vysokú manažérku na ihrisku všetci poznajú ako nenápadnú Zuzku,  ktorá vo flajte nikdy nespôsobí napätie, ani keď sa jej nedarí. Ako výbornú hráčku, ktorú na rozdiel od niektorých, netreba pri hre kontrolovať, pretože nepodvádza. Zuzana vyhrala aj turnaj Pink Ladies 2017 v golfovom klube Pressburg v Dunakiliti. Jednou z cien bol aj rozhovor v DALITO.SK, ktoré sa stalo partnerom turnaja, jediného svojho druhu na Slovensku.    

Keď som ti volala, bolo už pol siedmej večer a mala si míting. Bežne pracuješ tak neskoro?

Dosť často. Je to niekedy potrebné, ale aj moje rozhodnutie posunúť si pracovný deň. Bývam v lokalite, kde je veľký rozdiel či idem z domu o ôsmej alebo deviatej ráno a či idem domov  o šiestej alebo ešte neskôr. Takže mám trochu neskorší pracovný deň. Má to svoje výhody, pretože potom keď všetci odídu domov, tak viem ešte urobiť veľmi veľa vecí.

A čo na to hovoria podriadení? Neboja sa z práce odísť skôr ako ich šéf? Prípadne, voláš im potom?

Snažím sa rešpektovať súkromie kolegov a nechať im voľné víkendy a večery. Tí, ktorí sú tu po večeroch so mnou, sú podobne „postihnutí“ ako ja. (úsmev)

Japonsko je známe enormným nasadením v práci. Nikto tam z firmy neodchádza skôr ako jeho nadriadený, že by to bola pre neho hanba …

To by sa tu muselo strašne veľa ľudí hanbiť, ale nie kvôli nim, ale kvôli mne. (smiech)

Si členka predstavenstva banky pre rizikové operácie. Znie to priam hrozivo …

Od začiatku svojej bankovej kariéry, vždy som chcela robiť v riziku. Práve tam je tá skutočná banka. No, a čo sa týka pozície v predstavenstve a manažmente, na to si človek zvykne. Ale naozaj, niekedy sa zamyslím, že akú mám zodpovednosť špeciálne v našej banke, ktorá je čisto slovenská … Nemáme nad sebou rakúsky či český, americký a neviem aký holding. Takže v predstavenstve sme naozaj poslední zodpovední akcionárovi a to je situácia, z ktorej sa niekedy až človeku chĺpky zježia, ale to je to správne. Musíme si to uvedomovať, že to nie je len tak. Veď tu nie je len akcionár, ale všetci vkladatelia a ľudia, ktorí majú vkladné knižky pre vnúčikov a podobne. Takže áno, zodpovednosť máme veľkú a musíme sa tak aj správať.

Keď o tom hovoríš, úplne žiariš. V čom tkvie tá krása práce rizika a číslach?

Čísla sú jedna vec, druhá vec je to rozhodovanie sa, ktoré musí človek stavať nielen na číslach. Samotné čísla sú len číslami bez príbehov. Takže tie skutočné kreditné rozhodnutia sú vždy kombináciou čísel a príbehu a je jedno, či sa bavíme o hypotéke mladým rodičom alebo o 100 miliónovom úvere nejakej firme.

Aký to je pocit pre teba, keď banka, ktorá zarába na požičiavaní, požičia 100 miliónov eur. 

Zvykneš si (smiech) .

Toľko ľudí si na Slovensku požičia 100 miliónov?

Nie veľa (smiech), ale zasa v bankovníctve som už nejakých 25 rokov, takže ono sa to samozrejme časom nazbiera.

Pamätáš si na svoju prvú veľkú odsúhlasenú rizikovú transakciu?

Na začiatku to nebolo tak hrozne veľa peňazí, pretože špeciálne v riziku je dôležité, že kompetenciu si budujeme postupne. Nie je správne, keď človek bez skúseností by mal rozhodovať o veľkých sumách. Takže tí veľkí risk manažéri sú najprv malí risk manažéri a potom väčší, väčší, väčší … Človek si to ani nevšimne a zrazu podpisuje milióny a už mu to ani nepríde. Samozrejme, že treba o tom rozmýšľať a človek to nerobí
s ľahkosťou, ale časom mu to prestane byť také divné. (úsmev)

Úspešný podnikateľ Šimon Šicko pre DALITO povedal, že keď začnete podnikať, robte veľa chýb, aby vás posúvali. U teba si to neviem celkom predstaviť .

Preto musí rizikový manažér začínať v malom. Pretože je to veľká pravda, že chyby robia aj risk manažéri. Keď životnú chybu spravia, ešte kým sú malí manažéri a nestojí to ešte tak veľa peňazí, vlastne mali šťastie, lebo sa to naučili na malých prípadoch. Určite je to ťažká situácia, keď je človek vystavený chybe, ktorá stojí stovky miliónov. Našťastie som v takej zložitej situácii nikdy nebola, ale tie svoje chybičky mám za sebou aj ja a veľmi dobre si ich pamätám!

Aké?

No je to o tom, že žiaden riziko manažér nie je neomylný. Niekedy sa jednoducho podpíšete pod vec, ktorá nakoniec nedopadne dobre.

Ako by si sa rozhodla napríklad pri začínajúcom podnikateľovi, ktorý do firmy vložil svoje zarobené peniaze. Potreboval by však požičať 50 tisíc, lebo z požičaných „krv netečie.“

Požičiavanie je o dôvere. Ako keď sa rozhodneš niekomu požičať peniaze a ty mu veríš, že ti ich vráti. Kto takto nevníma požičiavanie peňazí banky, skôr alebo neskôr sa popáli.
S peniažkami naozaj musíme nakladať akoby boli naše vlastné. Vo financovaní firiem sú pravidlá, ktoré sú dané históriou a skúsenosťami jednotlivých odvetví. V niektorých situáciách je oveľa pravdepodobnejšie, že úver splácať nebudeš. Veľmi dôležité je, že v prípade, ak sa podnikanie nepodarí, aby aj podnikateľ bol motivovaný spolupracovať s bankou a snažiť sa problémy vyriešiť. To je to, čo sa volá kapitál. Kapitál, ktorý chceme my bankári, aby naši klienti mali vo svojom podnikaní, aby aj v prípade, že sa nedarí mali motiváciu zachrániť si aj svoje peniažky, lebo tie bankové sú len tie bankové …

Ľudia vraj dokážu vymyslieť aj nemožné, aby banku oklamali. Veď ak mi banka zoberie firmu, o nič neprídem.

Toto je veľká téma. Poviem úprimne, že keď som začínala robiť bankovníctvo v 90-tych rokoch, tak pomerne dlho fungovali veci tak, že keď sa firme prestalo dariť, tak ešte dlho trvalo obdobie, keď majitelia spolupracovali s bankou. Snažili sa z tých problémov spoločne dostať. Potom sa to niekedy, asi 10 rokov dozadu, tak zvláštne začalo preklápať, že nebolo ani tak úplne dôležité, či tá firma má fatálne problémy alebo nemá, ale skôr charakter tých majiteľov. Presne toto hľadisko, som v problémoch, nájdem nejaké riešenie… ale však to neboli moje peniaze. Už aj takéto správanie by sa malo nazvať úverový podvod. To nie je len ten prípad, že si človek požičia s úmyslom to nevrátiť. Máme aj také a veľa. Samozrejme, je taká doba, ale aj snaha nejakým spôsobom sa vyhnúť svojim povinnostiam a zneužiť systém. Možno si človek povie, že je to iba proti etike, ale ja sa nehanbím toto nazvať, že je to kriminálne správanie. S úmyslom poškodiť druhú stranu a naša legislatíva, bohužiaľ, ponúka veľmi veľa možností, ako sa dá vyhnúť plneniu si povinností. Existujú dokonca štruktúry, ktoré žijú z toho, že napomáhajú takýmto schémam a na tom si postavili svoju existenciu. Je to veľmi smutné. Je to taká kríza morálky v podnikaní, preto je pre nás veľmi dôležitý, pri rozhodovaní či požičať alebo nie, aj charakter žiadateľa.

To ho pošlete k psychológovi??

My máme internet (úsmev)… Na internete nájde človek strááášne veľa vecí. Tiež v rôznych registroch a externých zdrojoch. Samozrejme, niekto je už natoľko sofistikovaný , že sa vie skryť aj pred verejnými informáciami, veď taká je doba, ale informácie lietajú vo vzduchu všade okolo nás, tak sa ich len treba naučiť chytať. (úsmev)

Ide banka napríklad aj na facebook?

Samozrejme. (úsmev) Samozrejme, nie každý žiadateľ o hypotéku alebo spotrebný úver je celý lustrovaný, ale FB je určite v odôvodnených prípadoch dobrý zdroj minimálne pre pocit z klienta. Čísla a objektívne fakty sú jedna vec, ale pri úverovom rozhodnutí vždy rozhoduje aj brucho, nielen hlava!

Majú banky vlastných vyšetrovateľov klientov, či dokonca zamestnancov? Vraj hlavne zahraničné firmy sú tým známe.

Volám ich “scary”. Neprišli vyšetrovať, ale školiť prevenciu podvodov. V minulosti som dokonca zažila aj bývalých agentov CIA. Rozprávali nám o bankových operáciách, o ktorých by sa dali písať knihy. Keď človek robí pre takéto medzinárodné firmy, tak si niekedy myslí, že načo mi to tu hovoria, veď my sme tu malé Slovensko, ale v konečnom dôsledku vždy príde ten čas, keď si človek spomenie – Ááá, to mi vtedy hovorili!

Snaha o bankový podvod je špecifikum celosvetové alebo slovenské?

Je to všeobecný trend dnešnej doby, že ľudia sa snažia hľadať skratky a lákavé a jednoduché riešenie. Ktokoľvek dnes vidí lákavý lesk celebrít, nechá sa zlákať a urobí životnú somarinu. Druhá vec je, že konkurencia v bankovom svete je dnes brutálna. Banky majú veľký nadbytok likvidity, ktorý sa snažia umiestniť do úverov, takže niekedy aj tie cestičky sú jednoduchšie.

Ľudia sú naučení si požičiavať. Nenaučili ich to práve banky?

V reklamách to dokonca skúšajú aj cez deti. Akoby požičiavanie mala byť normálna vec… Pritom v roku 2008 to spôsobilo krízu. Je chybou hovoriť, že za niečo môžu či nemôžu banky. To, ako sa správajú banky je iba obrazom toho, kam sa vyvíja ľudstvo ako také. V čase, keď boli škandály okolo Lehman Brothers a nastala banková kríza, v tom istom čase sa dial aj Enron a nebol bankou, ale veľkou energetickou spoločnosťou. To sú lákadlá sveta a systém nastavený tak, že určité veci sa môžu alebo nemôžu diať.

Ako si vtedy spávala ako riziková bankárka, keď si si večer ľahla a ráno sa zobudila do iného sveta?

(úsmev) Budeš sa diviť. Vtedy som robila v tej veľkej americkej medzinárodnej banke. … A tým, že sme boli veľmi zosieťovaní a mali sme intenzívnu komunikáciu s našimi manažérmi po celom svete tak, to naše vnímanie bolo oveľa intenzívnejšie. Na Slovensku všetko rástlo, fungovalo, z nášho pohľadu nič nehrozilo, až nás to niekedy otravovalo čo na nás nakladala naša matka. Všetky tie kontroly, aj keď všetko rástlo. Bola som vtedy z toho na nervy. Strašne sa mi to vtedy nepáčilo celé, že kam ideme, kam stále rastieme, veď to do nekonečna nemôže byť, že stále viac a viac a viac zarábať a rýchlejšie rásť firma … Potom to jedného dňa prasklo a mne sa paradoxne veľmi uľavilo! Som si uvedomila, že sa to celé nejako vrátilo späť na poriadok. Mne sa jednoducho nepáčilo to, čo sa dialo pred tým.

Je rozdiel robiť v banke u nadnárodnej firmy a v slovenskej?

Predstav si, že bývaš u rodičov a máš tam maminu špajzu. Ale strašne chceš byť vo svojom. Si mladá, svet gombička a so všetkým si sama poradíš. Neuvedomíš si, že kým bývaš s rodičmi a večer nenakúpiš, máš k dispozícii maminu špajzu a mama navarí, mama pofúka. Potom sa odsťahuješ a si odkázaná sama na seba. Musíš aj na ten nákup a musíš aj trochu variť, lebo rožky a treska ti každý deň nechutia. Ale ako sa to robí? Zoberieš kuchársku knihu, vyskúšaš, pomýliš sa, vyskúšaš znova, to je tá absencia toho, kto ťa drží za ruku. Lebo to je, nielen že na teba nakladajú a chcú od teba výkon, to je to, keď ti rodičia kontrolujú vysvedčenie. Zrazu si na svojom rozpočte, musíš si vedieť zaplatiť aj to nájomné, lebo ťa vysťahujú. Musíš myslieť na zadné dvierka.

Aký je to pocit, že sa jedného dňa vidíš v tlači medzi 20 ženami Slovenska?

(Smiech) Absolútne prekvapenie, pretože som o tom vôbec netušila. Niekto mi povedal, že gratulujem a ja, že čo, kde? Aký je to pocit? Čo ja viem … (úsmev) No nemusela som byť úplne posledná. (smiech)

Ľudia ťa z golfu poznajú ako osobu, s ktorou si radi zahrajú, pretože je príjemná, nestresuješ spoluhráčov a ani nepodvádzaš. Hovorí sa, že človek tak ako sa správa na golfe, taký je aj v živote.

Golf je svojím spôsobom taká malá mentálna záchrana a to ty dobre vieš, že keď má človek v hlave nie guľaté veci, tak potom aj tie loptičky sa správajú, že nie sú guľaté a robia čudné veci. Golf som začala hrať v čase, keď som bola naozaj pod veľkým profesionálnym tlakom, práve v čase, keď sa zbierala finančná kríza. Pamätám sa, že v máji som o šiestej položila ceruzku v práci a za 20 minút som bola na ihrisku. Na prvej jamke som mala ešte tie hlúposti v hlave, ale hra ťa dotlačí k tomu, že hlavu vypneš, lebo golf je práve o hlave. Je to veľké duševné oslobodenie. Napríklad pri plávaní je to iné. Dokážem pri ňom vyriešiť veci, ktoré nedokážem v práci. Ale golf nič nerieši, golf hlavu vypína.

O ženách sa hovorí, že sa do vysokých funkcií nehrnú napriek tomu, že možnosti majú.

Je to aj o mentalite. Mám známych, ktorí nežijú na Slovensku, ale vo Francúzsku, USA, Rakúsku či inde. Oveľa prirodzenejšie pre nich je, keď pracuje muž aj žena, že muž sa aktívne zapája do domácnosti. U nás je stále tradícia, že toto sú ženské a toto sú mužské práce. Toto je tá mentálna bariéra, ktorá im nie úplne pomáha. Páči sa mi úvaha, ktorú som čítala, ako si dnes mladé matky samé sťažujú život okolo detičiek. Majú milión informácií a tlakov, že majú kojiť najlepšie do prvej triedy, do toho majú dobre vyzerať, do toho upratanú domácnosť a ešte vyrábať košíky z ružových nitiek s gombíčkami lebo to robia tie dokonalé ženy .. Bože, to sú také hlúposti! Úplne s tou psychologičkou súhlasím. Veď ja keď som mala malé dieťa som si užívala, že mám malé dieťa a nič iné som neriešila. Raz som mala jednu o niekoľko úrovní vyššiu šéfku z Walesu. Veľmi sme si ju vážili a zároveň ju mali radi. Bola veľmi príjemná a normálna, napriek tomu, že bola veľmi, veľmi, veľmi vysoká manažérka v globálnych štruktúrach. Pýtali sme sa jej, Leslie,  máš aj deti, aj muža aj prácu, ako to celé zvládaš? Ona vtedy povedala takú vec, ktorú si pamätám dodnes. „Vieš, žena v biznise je ako žonglér s guľami v cirkuse. Tie gule sú manžel, deti, práca, rodičia, priatelia, domácnosť, ja sama a ty sa ich všetky snaží držať vo vzduchu. Keď je toho už naozaj veľa, tak tá prvá guľa čo padne na zem je spravidla tá JA SAMA. Ale, to je strašná chyba, lebo popadajú potom všetky ostatné a na to treba vždy myslieť“. Toto si vždy hovorím, aj keď samozrejme nie vždy to takto ide zariadiť. Keď si to ženy uvedomia, tak im to môže veľmi pomôcť.

Má Zuzana Žemlová ešte vôbec nejaké pracovné výzvy? Viac už v celom rozhovore
vo videu.

Môže vás zaujať:

Šimon Šicko: „Majte ciele, robte chyby, pracujte tvrdo a stojte nohami na zemi.”