Stĺpčeky

Slovensko hľadá 70% aj solidárnych

Mám priateľku. Zostala v mojej úzkej postcovidovej bubline priateľov. Bojuje s vážnou diagnózou. Keby som jej mohla zniesť z neba vakcínu proti covid, ktorou by ju mohli zaočkovať, zniesla by som. Ale zatiaľ taká neexistuje. Napríklad ani pre tehotné maminy.

Milovaní okolo nej sa samozrejme aj vzhľadom na jej krehkosť nechajú zaočkovať. Ona sa však nemôže. Čo by za to dala, keby mohla. Ale nemôže. A tak kdesi v hĺbke duše dúfa, že ľudia budú múdri aj solidárni a nechajú sa zaočkovať, lebo jej môže pomôcť len kolektívna imunita. Stále verí. Ona neukazuje „véčko“ slobody, lebo pre ňu vakcína nie je o slobode, ale tom, aby ju covid nezabil.

Veľmi by som jej priala spoločnosť, ktorá presne vie čo je to nefalšovaná solidarita k najzraniteľnejším. Na začiatku pandémie sme šili rúška o dušu, lebo neboli a celá krajina hovorila o solidarite. Dnes už o nej nehovorí, nešije ani rúška. Dnes máme už všetko, čo na boj s Covid-19 potrebujeme, dokonca už aj vakcíny. Len tá solidarita sa vytratila. A bola to vôbec solidarita aj vtedy, keď všetci šili rúška alebo sme len zo začiatku nevedeli čo doma, prípadne to bol pud sebazáchovy: zachráň sa kto môžeš?


Pravá solidarita je o podporovaní sa navzájom. O vzájomnosti, svornosti a družnosti. Dokáže Slovensko, že je naozaj solidárne aj s najzraniteľnejšími, ktorí sa nemôžu dať zaočkovať a sú odkázaní len na kolektívnu imunitu? Dokáže 70% obyvateľov krajiny, že naozaj patria do vyspelej a zodpovednej spoločnosti? Veľmi by som si to priala. Nielen za priateľku, ale všetkých, ktorých osud máme my všetci, ktorí sa môžeme dať zaočkovať, vo svojich rukách.  

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *