Názory a Komentáre

Stážisti, absolventi, brigádnici… Pečiatku už len tak nevydávam

stáž Dalito

V spravodajstve RTVS som mala šéfa. Volal sa Igor a mala som ho ľudsky rada napriek tomu, že to bol najťažší introvert, akého som v živote stretla. Ale nebol to ten typ, ktorého keď ráno zbadáte v práci máte pokazený celý deň.

Mal však jednu špecifickú vlastnosť. Vždy, keď do spravodajstva prišiel nejaký stážista alebo absolvent, zaklopal na moje dvere, predstavil mi ho a naložil do auta so slovami: „Zoznámte sa. Lucia Tomečková, ktorá vás môže o práci redaktora spravodajstva naučiť veľa,“ a klipkal pritom očami tak, že som nemala šancu odmietnuť. A tak boli obdobia, keď som okrem kameramana mala v aute naloženého mladého človek každý mesiac, ktorý sa na prvý pohľad vraj chcel učiť.

Raz mi takto naložil aj nejakú študentku z Kanady, ktorá zutekala po prvom dni. Hneď potom, ako som v kancelárii okolo roku 2010 spustila ihličkovú tlačiareň a ona sa tak zľakla, že rovno zutekala. Bola zlatá. Na jej údiv v tvári nikdy nezabudnem. „Ježišu! Čo to je?!“ zhíkla v šoku, lebo v živote o takej tlačiarni nepočula. „Vitaj v našom skanzene!“ zasmiala som sa.  


Bez záujmu

Brigádnikov, stážistov a absolventov, ktorých som vraj mohla niečo naučiť som zažila naozaj veľa. Až príliš. Vyrušovali ma pri myšlienkach a tvorbe reportáže. Nemohla som sa na prácu plne sústrediť. Povedať im, stačí ak sa budete pozerať mi prišlo neseriózne a na vysvetľovanie základných faktov som nemala čas. A tak som celú výrobu rozprávala, vysvetľovala, pýtala sa, odpovedala, reagovala… Najčastejšie som vlastne rozprávala len ja, nepýtali sa totiž na nič. Veľmi ma to rušilo. Ale teda dobre. Verila som, že môžem do redakcie pomôcť získať pracovitého kolegu, ktorý zvýši kvalitu redakcie a nejde mu len o to, aby si to doma nahral (stand up) a potom to ukazoval celému svojmu okoliu.

Už ich nevideli

Naozaj som cítila zodpovednosť za stážistu, absolventa a brigádnika. Chcela som mu ukázať čo najviac. Bola som povestná tým, že v práci idem na 100%. Poctivá žurnalistika je totiž naozaj mimoriadne ťažká a v podmienkach RTVS zvyčajne aj nezaplatená. Vždy som odchádzala medzi poslednými, stážisti sa pýtali domov už o šestnástej napriek tomu, že do strižne bolo ešte ďaleko…

Ani jeden z mladých ľudí, ktorých „som mala na zodpovednosť“ sa už do spravodajstva nevrátil. Neberiem to osobne, pretože si pamätám aj tri grácie po univerzite. V moderných teplákoch, však mali ísť „len“ do parlamentu. Naše nasadenie sledovali dva dni, na tretí deň už neprišli a nikto už o nich nepočul. Vraj sa v redakcii priveľa pracovalo…


Trápenie sa skončilo

Moje trápenie so stážistami a im podobnými ukončilo až moje jasné NIE. Vyhľadala som šéfa Igora a dopredu mu oznámila, že už mám toho dosť. Stále niekoho niečo učiť, pritom vlastne nikto z nich úprimný záujem o túto prácu nemá. Každý sa mi totiž nakoniec priznal, že on len potrebuje doštudovať a ťahá ďalej, najčastejšie za hranice. Môj tón a výraz bol taký jasný, že som už žiadneho mladého do auta nedostala.

Toľko moje skúsenosti zo špecifického pracoviska so stážistami, absolventami či brigádnikmi. Viem, že sú aj takí, ktorí do tejto kategórie nepatria, ale aj na mojej psychobrigáde v záhradníctve môžem takých spočítať na jednej ruke. Dokonca aj v Dalito stačilo väčšine odovzdať polovičnú prácu a vôbec sa za to nehanbili. Túžili hlavne po pečiatke.

Zabudnite na pečiatku

Takže už ani v Dalito neponúkam stáž. Možno inokedy, keď na povrchnosť väčšiny zabudnem. Ďakujem za výnimky, ktorým sa snáď v živote darí. Ani jedna z dvoch budúcich nádejných novinárok však neostala pri žurnalistike.  

Vďaka za každého jedného mladého, ktorému nie je už pri štúdiu jedno, ako raz bude žiť a mňa tak znova a opäť zbytočne neoberajú o čas. Lebo pečiatky za polovičný výkon už nevydávam.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *