Blogy

Udavačstvo a čo (ne)dokáže miestna moc …

V novembri 1944, po potlačení Povstania, sa aktivizovali v slovenskom vnútrozemí  nemecké tajné služby. Príslušníci Gestapa sa rozliezli po slovenských obciach a mestách, preverovali udania Slovákov na Slovákov (!), zostavovali zoznamy partizánov, židov, komunistov a iných osôb, ktoré považovali za zodpovedné za prípravu Povstania alebo za nepriateľov Ríše.

(Podľa rozprávania Jozefa Čanigu (* 1927), syna vládneho komisára Jozefa Čanigu,  v marci 2007 zaznamenal Peter Kopecký, bývalý poslanec OZ Ivanka pri Dunaji (2002-2008). )

Po sumárnom preverovaní zaistených zväčša uväznili, vyviezli do koncentračných táborov alebo rovno zlikvidovali. (Výnimku tvorili prípady, kedy sa udania ukázali ako vyslovene neodôvodnené alebo ak sporadicky a náhodou nezasiahla okyptená slovenská štátna moc.)


S takými úmyslami dorazilo Gestapo koncom novembra 1944 aj do dedinky Malé Bedzany, v okrese Topoľčany. Traja gestapáci šli rovno do domu môjho starého otca, vládneho komisára vtedajšieho Slovenského štátu a veliteľa miestnej Hlinkovej Gardy (HG), Jozefa Čanigu.

Podľa úsečných viet a zamračených tvári gestapákov šlo zrejme o niečo vážne, preto dal vládny komisár zavolať tlmočníčku, učiteľku miestnej školy.

Hodnotovo najvyšší gestapák prešiel hneď k veci. Vytiahol zoznam, na ktorom figurovalo šesť občanov Malých Bedzian.  Všetci boli komunisti alebo sa ku komunistom hlásili. Väčšina z nich bola otcami chudobných, rozvetvených  rodín.

Vládnemu komisárovi začalo byť horúco. Šípil, o čo asi ide. Skutočnosť však jeho očakávanie prevýšila.

„Títo ľudia – začal gestapák – sú spoluzodpovední za vypuknutie protištátneho sprisahania (= Povstania). Sú na zozname vysoko nebezpečných osôb, ktoré majú byť zaistené. Nám stačí váš podpis, že s ich zaistením súhlasíte. V noci si ich prídeme vyzdvihnúť a odvedieme. Nikto sa nič nedozvie.“

ilustračné foto: pixabay.com – Free Photos

Mlieko a klobása


Vládny komisár zostal chvíľu zarazený, zhlboka sa však nadýchol a napokon povedal: „Prešiel som peklom I. svetovej vojny a Piavy, videl som smrť tak zblízka ako vy … Ľudia, ktorých vám mám vydať v obci žiadnu protištátnu činnosť nevyvíjajú. Predsa nemôžete odo mňa požadovať, aby som nad šiestimi hlavami rodín podpísal vlastne rozsudok smrti.“

Odpoveď gestapákov neuspokojila, vládny komisár si však húdol len svoje. Napokon manželka vládneho komisára postavila na stôl slivovicu, rozvarenú meltu s domácim mliekom, klobásu, chlieb atď.

Diskusia sa začala uberať iným smerom a po dobrej hodine gestapáci napokon sýti, ale neuspokojení odišli. (V obci Ivanka pri Dunaji však v tom istom novembri 1944 len na základe anonymného udania Nemci zastrelili pekárskeho majstra, lebo bol údajne  žid. Kto bol udavač? Ohrdnutá ženská alebo dlžník?)

Vládny komisár Malých Bedzian si myslel, že s pomocou božou sa mu podarilo vyhnúť ťažkému a neľudskému rozhodnutiu. Ďalšie štyri mesiace to aj potvrdzovali, lebo okrem bežných návštev notára či iných úradníkov z okresu k nemu nik nezablúdil.

V marci 1945 sa však  gestapáci objavili znovu. Dvaja boli tí istí, ale tretí bol nový. Bol zo Sudet a hovoril obstojne po česky. (Bolo to v období, keď Gestapo z Brna na základe udania, vysliedilo napríklad v obci Nemčice, vzdialenej cca 6 km od Malých Bedzian, sedemčlennú židovskú rodinu. Celú rodinu, vrátane maloletých detí, na poli medzi Nemčicami a Chrabranmi postrieľali.)

Osvienčim/foto: pixabay.com – Monica Volpin

„Komunisti s vami zatočia“

Gestapáci opäť naliehali, tentoraz oveľa tvrdšie, ba dokonca búrlivejšie, agresívnejšie. Ťažko sa rozpisovať o podrobnostiach. Dajú sa zhrnúť do jednej vety: gestapáci dorážali, vládny komisár odrážal.


Gestapáci videli, že nepochodia. Bez súhlasu hlavy obce sa komunistov odvliecť neodvážili. Vlastne nemali proti nim ani jasné dôkazy, okrem zoznamu z okresného vedenia KSS v Topoľčanoch. (Okresného predsedu KSS v Topoľčanoch, učiteľa Miloša Závodného 30.marca 1945 Nemci zastrelili.) Napokon neochotne rezignovali, ale ešte pred odchodom ich šéf zakuvikal: „Urobili ste veľkú chybu. Vojna asi čoskoro skončí. Komunisti a im podobní  možno prídu k moci aj tu. Tí s vami zatočia. Tí nebudú mať zľutovanie ako vy.“ Slová gestapáka sa naplnili.

Vládneho komisára sa síce neodvážili vyšetrovať, nieto ešte súdiť, lebo bol bezúhonným človekom, príkladným gazdom, podporoval chudobných, bol dlhoročným richtárom už za prvej Československej republiky a jediným kandidátom na vládneho komisára za Slovenského štátu, ba dokonca do roku 1948 bol aj predsedom MNV…

Deň po pražskom prevrate, 26. februára 1948, funkciu predsedu MNV dobrovoľne zložil. Na príchod komunistov k moci však tragicky doplatila v Malých Bedzanoch zámožná rodina Paulenovcov. Celú rodinu Paulenovcov totiž vyviezli do pohraničia. (Jeden zo synov, kňaz po vysviacke, slúžiaci na fare v Šenkviciach, sa napriek tomu zapojil do ilegálnej činnosti a prevádzal rehoľníkov cez rieku Moravu do Rakúska. Bol však odhalený, odsúdený na ťažký žalár v Jáchymove, kde na následky neľudských podmienok v r. 1954 zomrel. Na miestnom kostolíku má od r. 2001 pamätnú tabuľu.)

Bedzianski komunisti, aj keď ich bolo šesť, nemali v sebe ani toľko sily a odvahy ako jeden vládny komisár Slovenského štátu, aby vysťahovaniu spoluobčanov zabránili.

Pamätníci dokonca tvrdia, že celú akciu iniciovali.  Bývalému vládnemu komisárovi navyše rôznymi pákami strpčovali súkromné roľníčenie. Predpisovali mu nereálne kontingenty a vylepovali obrovské, nactiutŕhajúce agitačné letáky na bránu jeho gazdovského dvora.

Dve z jeho šiestich dcér (jedna z nich bola moja mama) dal lumpen proletariát do výroby. Napokon, málo chýbalo, aby boli všetci vyvezení do českého pohraničia… konfiškovaný dobytok po vysťahovalcoch totiž začal pobiehať voľne po okrese, zablúdil až do Topoľčian, spôsoboval pohoršenie a nečistotu; preto bola vysťahovalecká akcia zastavená.

Miestna moc má svoje zákonitosti a vnútorné väzby, díva sa občanom denne do očí a oni jej. Práve preto by mala dokázať občana chrániť od svojvôle za každých okolností, bez ohľadu na stupeň tvrdosti spoločenského zriadenia.

Podľa rozprávania Jozefa Čanigu (* 1927), syna vládneho komisára Jozefa Čanigu,  v marci 2007 zaznamenal Peter Kopecký, bývalý poslanec OZ Ivanka pri Dunaji (2002-2008).

Môže vás zaujať:

Má 89, prežila holokaust aj šikanu komunistov a v 60-ke začala s jogou



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *