Umenie nechať odísť   

Dalito.sk/ilustračné foto: pixabay.com - Pixource

V živote sme raz hore a raz dole. Potom hore, dole, hore… a tak to ide celý život. Teda aspoň môj. Raz som bola vďaka svojim chybám z naivity tak dole a tak dlho, že ma už jedna priateľka, ktorá ma mala naozaj rada, nemohla počúvať a zo svojho života ma nechala na čas odísť. Dnes sa jej už nečudujem, vlastne čudujem, že ma tak dlho mohla počúvať.  

Problém, ktorý som si spôsobovala sama som totiž roky neriešila, len prehlbovala. Keď som sa s ňou stretla alebo telefonovala, točila som stále dokola do isté. Ona ma počúvala, radila, snažila sa mi pomôcť ako vedela. Aj tak som robila opak a poriadne dlho.

Až mi jedného dňa povedala, že sa jej mám ozvať až potom, keď si všetko vyriešim, že to už nemôže počúvať. Dodnes si pamätám miesto a približný čas, kedy mi to do telefónu povedala. A to ubehlo už viac ako 20 rokov.

V prvom momente som to nechápala, potom som si na čas našla inú “obeť”, ktorá mi pritakávala. Dnes však už viem, že pre mňa urobila to najlepšie čo mohla. Prinútila ma zamyslieť sa nad sebou, priznať si, že má pravdu a konečne po rokoch problémy aj reálne riešiť.

Aj som jej potom poďakovala, aj sme sa ešte dlho stretávali, aj keď sa naše cesty časom rozišli, dodnes som jej vďačná za to, že ma vtedy na čas nechala odísť. Že mi len nepritakávala a nehovorila to, čo som chcela počuť, čo sa mi páčilo. Vďaka jej umeniu, nechať ma odísť zo svojho života, mi otvorila oči. Vďaka nej som si priznala chyby a úplne prehodila priority, ktoré ma ovplyvňujú dodnes.

Život ma naučil, že do problémov sa môžeme dostať kedykoľvek, veľmi ľahko a rýchlo. Častejšie však vďaka vlastným chybám a rozhodnutiam, ktoré však musím napraviť a nie sa v nich roky hrabať. Ak sa dnes niekto v mojom okolí dostane do podobnej situácie, snažím sa mu pomôcť ako viem. Môžem si to dovoliť napísať, lebo to tak jednoducho je. Všetko však má svoje hranice. Keď už celé mesiace či roky počúvam dookola to isté a vidím, že dotyčná osoba sa nikde neposúva a začne byť ešte podráždená, keď s ňou vo všetkom nesúhlasím, začnem cúvať.

Nemôžem zachrániť celý svet. Môžem podať pomocnú ruku a môžem ju podávať aj celé týždne, mesiace a roky. Ak to však trvá už príliš dlho a z takýchto „rozpráv“ už odchádzam úplne vysatá z energie, vždy si spomeniem na priateľku, ktorá pre mňa v živote urobila to najlepšie čo mohla, nechala ma zo svojho života odísť. „Zavolaj mi, keď si svoje problémy, ktoré si spôsobuješ sama, vyriešiš.“

Pár dní dozadu som to urobila ja. Nechala som ju odísť. Možno jej to pomôže, ako to pomohlo mne. Necítim žiadnu emóciu, ani zlú a ani dobrú. Len obrovskú úľavu. Umenie nechať niekoho zo svojho života odísť je podľa mňa dôležité. Umenie, ktoré mne osobne kedysi zachránilo budúcnosť.

A život ma naučil aj toto, nikdy nevyriešite svoje problémy v okruhu ľudí, ktorí ich majú rovnaké alebo podobné ako vy. Nikdy. Len ich budete navzájom prehlbovať a trápne sa navzájom presviedčať, že chyba nie je vo vás. Viem, prijať vo vlastnej hlave pravdu voči sebe samému je veľmi ťažké, ale keď som ju prijala ja, začali sa mi diať úžasné veci. Hovorievam, že v Klube zlomených alebo zúfalých sŕdc nikdy nehľadaj pravdu, tam nájdeš len “porozumenie”. A to je podľa mojich skúseností veľmi málo pre to, aby sa mohli začať diať práve tie úžasné veci.

https://www.dalito.sk/doba-ked-pohladnica-vyvola-paniku/