Vraj som príliš driečna, ale silná

Kým väčšina doma za posledné mesiace pribrala na váhe toľko, že by jeho preventívne odbery asi vyrazili pozitívnymi hodnotami  dekel skúmaviek, ja som schudla 5 kg. Manžel mi povedal, že začína mať o mňa strach a vždy keď môže ma skontroluje, kedy som naposledy jedla. Rozumej spala a postavila sa od počítača.

Patrím totiž medzi tých, ktorí sa v ťažkých životných situáciách nedokážu obklopiť jedlom a starosti zajedať. Naopak, mne sa stiahne žalúdok, do ktorého ako tak dokážem dostať maximálne kávu a lieky, ktoré pre môj zdravotný stav ZŤP musím brať už doživotne. Keď ma ráno skontroluje, či som raňajkovala odpoviem, áno, mojich 10 ranných liekov, ktoré aj tak musím brať nalačno.

Chvíľu sa mi ho aj darilo klamať, že stará váha zle váži, až kým domov nepriniesol novú.

Je to ťažká doba pre všetkých, aj pre pracujúcich. Kto so mnou pracoval vie, že patrím medzi extrémne pracovitých ľudí. Nie, nie je to workoholizmus, vždy som totiž robila iba to, čo ma bavilo, takže práca bola vždy mojim koníčkom. Ale dobre, od marca je to už fakt cez čiaru.  

Aby som sa za počítačom z toho množstva informácií z dvoch, aj viac krajín, ale aj komentárov (musím ich čítať, aby som cez Dalito nešírila nenávisť a pohŕdanie voči komukoľvek) nezbláznila, nastúpila som počas pandémie aj do pomyslenej prvej línie na brigádu.

Vyskúšala som si aj to asi najhoršie mimo nemocníc. Upozorňovanie zákazníkov, že nedodržiavajú hygienické opatrenia, aj dezinfekciu asi toho najrizikovejšieho a najochytanejšieho, čo vás v bežnom živote môže vôbec postretnúť, nákupných košíkov. Áno, bála som sa a boli aj minúty, keď mi bolo do plaču. Ale zvládla som aj to.

Ľudia sú rôzni aj v Českej republike, bola ich však drvivá menšina. Minimálne percento, ktoré však aj tak dokázalo totálne raniť. Vďaka tomu som sa však opäť veľa naučila o sebe aj druhých. A dnes ma už takí, ktorí šíria zlo po internete z domu, spoza svojich záclon a možno ešte aj doma v rúškach, nemôžu nijako raniť. Vlastne ani osloviť. Lebo jednoducho takí, mi po mojej odvahe „vyjsť tam von medzi koronu“ už dnes jednoducho…

Odporučila by som to každému jednému, všetkým, ktorí majú úprimnú snahu na sebe pracovať, rozširovať si obzory a spoznať život aj z iného pohľadu. Veľmi to obohacuje.

Boli situácie, kedy som sa musela prekonať tak, ako nikdy v živote. Vďaka novej skúsenosti už viem, že nikdy a keď napíšem nikdy, tak nikdy, nikdy nepoložím už v obchode niečo len tak po ceste ku pokladni, lebo som si to cestou rozmyslela. Vždy to už vrátim tam, odkiaľ som to zobrala, lebo dnes viem, že to po mne bude musieť „niekto“ urobiť. A ten človek od rána do večera nabehá celé kilometre len pre to, že mne sa nechcelo urobiť 20  krokov navyše.

Ľudia v obchodných prevádzkach sa nesmierne narobia, nesmierne, ani neviem, ako to tie celé roky zvládajú napríklad aj s chrbátmi. Mne stačia dna dni v týždni, aby som sa nevedela postaviť zo stoličky tri. Napriek tomu, mi to za tú skúsenosť stojí.

Je to síce mimoriadne ťažké, lebo vaša „pravá“ práca vás počká a budete ju potom doháňať cez víkendy alebo po nociach, aj do skorého rána, ale za tú skúsenosť to naozaj stojí. Aspoň mne.

Okrem toho, že nestihnete ani pribrať a za to „fitko“ vám ešte budú aj platiť. Až do nástupu na brigádu som totiž netušila, aké svaly, vonkajšie aj vnútorné,  sa ešte nachádzajú na mojom tele aj v mojom veku.

Okrem toho, že vystúpite aj zo svojej bubliny, nech už je akákoľvek. A spoznáte za hranicami aj ľudí, ktorí sa vás, po tom, čo zistia, že ste Slovenka, spýtajú len tak: „ Vím, co se děje na Slovensku a co asi musíte prožívat, můžu Vám nějak pomoci? “

Vraj som už príliš driečna, ale stále ešte silná…