Výtvarníčka prežíva pandémiu v ateliéri. Katka Alexyová-Fígerová dávno vie, že musí mať rezervu, aby prežila
Obrazy Kataríny Alexyovej-Fígerovej visia v Európe, Amerike, Ázii a aj na ostrove Palau. V Bratislave aj v nemeckej automobilke, kde jej umiestnili veľký feliéf s reálnou karosériou luxusného auta. Veľká realizácia pre ženu v mužskom svete áut. Etablovaná a pracovitá umelkyňa s množstvom vytvorených diel v oblasti maľby, sochy a grafiky sa rovnako, ako mnoho iných umelcov, musí v týchto časoch zamýšľať ako ďalej v čase pandémie. Ekonómovia neustále upozorňujú, že najmä na jeseň nás čakajú veľmi ťažké časy. A tak ju z umeleckých predstáv vracajú do reality šeky, ktoré treba zaplatiť, teda boj, o každodenné prežitie.
Už si sa pripravila na to, že umenie bude pravdepodobne to posledné, na čo budú ľudia najbližšie roky myslieť, či do neho investovať?
Na nič také nie som vôbec pripravená. Nepripúšťam si takúto možnosť.
S touto myšlienkou by sa mi ráno ťažko vstávalo do nového dňa. Tvorba je mojím životom v dobrom aj v zlom. Keď je zle, umenie nás má predsa pozdvihnúť na duchu.
Bohatí budú aj ďalej bohatí, stredná vrstva by si možno aj niečo kúpila, ale možno sa aj hanbí opýtať, koľko taký obraz stojí, stretávaš sa s tým?
Často sa zdá, že je to tak. Ale už som dosť skúsená, aby som vedela správne odhadnúť človeka a následne aj potencionálneho kupca. Je to o vzájomných sympatiách a chuti investovať.
Existuje vôbec pri etablovanom umelcovi, že si niekto bežný môže dovoliť kúpiť jeho umenie alebo nemusí byť automaticky na tom o niečo finančne lepšie?
V prvom rade treba mať odhodlanie vlastniť nejaký umelecký predmet, teda obraz, sochu atď. No a potom sa treba trochu rozhliadnuť po trhu s umením na vlastnú päsť, alebo si nechať poradiť od skúsenejších. Ale hlavne, treba kupovať umenie, ktoré vás poteší. Často, najmä bohatí, kupujú umenie iba ako investíciu s možným zhodnotením ich vkladu, alebo že sa patrí vlastniť konkrétneho umelca. Tu je však obrovské riziko, že kúpite falzifikát. Investovať treba do kvalitných súčasných umelcov, aby mohli tvoriť a nie živoriť z občasných príjmov.
Je to z roka na rok ťažšie sa umením uživiť?
Rozhodne, oveľa ťažšie ako keď som začínala. Posledné roky je situácia veľmi zlá. Ľudia súčasné umenie málo kupujú. Keď už, tak staré umenie. Nechápem to. Ak chcú zbierať umenie, tak by mali podporovať súčasných umelcov. Veď prídeš do ateliéru a máš istotu. Samozrejme, predtým si musia o umelcovi všetko zistiť, aj či vystavuje. Lebo ak je na to lenivý, tak šanca, že sa raz presadí, čím zvýši cenu svojich obrazov, je nulová.
No, ale mať doma obraz od slávneho nežijúceho umelca je pre ľudí lákadlom aj investície.
Áno, ale mali by si uvedomiť, že trh s overenými menami je tu už dlho a koľko ten umelec za život namaľoval obrazov? Aj Pabla Picassa musel niekto podporovať, aj on mal obdobie, keď predával málo. Niekto ale za ním prišiel , nejaký mecenáš, povedal si, že to s ním skúsi a vidíš, vyšlo mu to.
Ty bojuješ sama alebo máš mecenáša?
Ja mám priaznivcov môjho umenia. Veľa vystavujem, ale nie príliš, aj tvoriť treba. Ideálne nie pod veľkým tlakom z termínov výstav. Ženy to ale v umeleckom svete ľahké nemajú. Aj tu viac dominujú muži. Skrátka sú súdržnejší . Ja mám ale dobré skúsenosti práve so ženami. Sú mi viac naklonené a mnohé mi fandia už dlhý čas. Som im za to veľmi vďačná.
Ako sa pod tvoj život podpísala pandémia COVID-19, ktorá akoby nemala konca, dokonca naberá zasa na sile?
Konečne som mala pokoj na tvorbu. Všade okolo mňa bolo naraz ticho! Duša ale predsa trpela odlúčením od blízkych. Paradoxné, že? Musela (chcela) som stále pracovať a tak vzniklo viac obrazov aj sôch. Vo veľmi blízkom kolektíve rodiny a rodinného kamaráta som dokonca spravila záhradnú vernisáž. Tú sme následne nafilmovali a vznikol veľmi pekný dokument, ktorý bežal na sociálnych sieťach pod názvom ART TIME Katarina Alexyova Figerova.
Dá sa vôbec pre umelca nejako prežiť pandémia dôstojne?
Áno, dá sa, ale treba k tomu veľkú dávku vnútornej sily a podpory rodiny.
Viem, že niektorí umelci nastúpili počas pandémie na brigády aj z ekonomických dôvodov, bola si nad niečím podobným nútená rozmýšľať?
Nie, rodina ma podržala. Som rada,že ich mám!
Počas pandémie sa ako prví s prosbou o pomoc obrátili práve umelci, najmä herci, čo vyvolalo veľkú vlnu nevôle, ako si to vnímala? Nevraživosť voči hercom, ktorí sa často prezentujú majetkom, dopadla nejako aj na výtvarníkov?
Vieš, herci sú veľmi na očiach verejnosti. Niektorí určite zostali bez príjmov, ale boli to hlavne tí, ktorí nie sú veľmi vychytení. Tí druhí, neviem, či si šetria aj na zlé časy. Ja už dávno viem, že treba mať rezervu.
Pred troma rokmi si mi povedala, že zháňanie mecenášov, ktorí by ťa v tvojom umení podporili ťa posledné roky stojí veľmi veľa energie, pretože žiješ výhradne z umenia. Ako vidíš budúcnosť po koronavíruse?
Som optimistka, inak to skrátka nejde. Mnohí sa možno trochu zastavia, menej budú túžiť iba po nových zážitkoch alebo drahých výletoch. Prídu na to, že aj umenie potrebujú mať okolo seba, pretože robí naše príbytky a záhrady ešte krajšími. A tiež to akosi samozrejme hovorí o obraze úspešného človeka. Všade vo vyspelých kultúrach patrí vlastníctvo umenia k spoločenskému postaveniu a životnému postoju.
Prezradila si mi aj to, že si mala problém s tým, aby ti za tvoje obrazy, ktoré si niekto odviezol aj zaplatil. Nebojíš sa, že to bude ešte horšie?
Samozrejme, aj to sa mi už stalo. Dávam si viac pozor.
Sú ženy diskriminované v umení? A nebude to teraz ešte horšie?
Nie vždy majú rovnaké možnosti ako muži. Jednak sa starajú o rodinu a zázemie a možno nie sú tak priebojné. Ak náhodou áno, tak sú už zase príliš nezávislé a to mužom vadí. Zmena zrejme tak ľahko nenastane. Ale sú aj veľmi úspešné ženy samozrejme.
Aké veľké bolo tvoje trápenie ako výtvarníčky v roku 2008, keď nastala veľká svetová recesia? Naučilo ťa toto obdobie niečo do budúcnosti, čo možno teraz využiješ?
Naučilo ma to viac šetriť a to sa zíde za každých okolností.
Si pripravená aj na to, že nastanú také zlé ekonomické časy, že sa jednoducho budeš musieť živiť inak? Vraj nás čakajú najťažšie časy od 2. svetovej vojny.
Neviem čo iné by som robila. Je to môj život, taký som si ho už dávno vybrala. V dobrom aj zlom.
Pred rokmi si mi povedala, že si nikdy nenamaľovala komerčný obraz len pre to, aby si zaplatila šeky. Nebudeš tento svoj principiálny postoj musieť prehodnotiť?
Možné to je, ale dúfam, že k tomu nejako katastrofálne nedôjde.
Je to pre umelca hanba sa priznať, že to bol nútený urobiť?
Za prácu sa netreba hanbiť , ak ju spravíš najlepšie, ako to je možné v danej chvíli a čase.
Povedala si aj to, že vždy, keď ti bolo najhoršie, vznikli najlepšie veci. Že čím máš väčší problém, tým vieš do obrazu dať viac espritu. Musela si cez domácu karanténu, keď sme všetci ostali doma, asi veľa maľovať, asi to budú skvelé diela…
Presne tak. Bolo a je to ešte stále tak, že práca je najlepší liek na všetky starosti. Mám veľmi plodné obdobie.
Ako si vlastne pandémiu prežívala ty, pokiaľ viem, jedna dcéra žije v Londýne a druhá je lekárka na Slovensku.
Popri maľovaní som veľmi pozorne sledovala situáciu u nás, ale viac asi v Londýne, kde mám druhú dcéru s rodinou. Denne sme si dlho telefonovali a podporovali sa. Tam a ešte aj v Španielsku máme rodinu , tak to bolo chvíľami desivé. Ale teraz sa už teším, že sa po siedmych mesiacoch stretneme.
Ako sa na stenu Vďaky v Danubiane dostalo tvoje meno?
Milujem Danubianu. Dokonca som bola aj pri ukladaní základného kameňa v roku 2000. Nikdy na to nezabudnem. V ten deň bolo zatmenie slnka. Bolo to čarovné ako celé miesto. Keď Danubiane hrozilo, že ju aj pre Kunsthalle zatvoria, bojovala som zo všetkých síl. Nevedela som si ani len predstaviť, že by ju zatvorili. Vždy keď jej to hrozilo, som tam jednoducho utekala a podpisovala petície. Mám z toho dobrý pocit, lebo poznám aj ľudí, ktorí sa zľakli a prestali tam chodiť.
Umelci?
Áno, nemám sa prečo zľaknúť a báť sa! Už som všeličo preskákala. Nebojím sa už ničoho, iba choroby. Ak je na to príležitosť,treba slušne a dôstojne povedať svoj názor na vec. Slušnosť by som ale zdôraznila. Dnes sa nám začala vytrácať.
Tak kam ide slovenské výtvarníctvo podľa teba dnes? Je odrazom aj úrovne slovenskej politiky a tým možností pre slovenských výtvarníkov?
Dnešné umenie a politika nemajú spoločný cieľ. Stále chýba podpora umenia formou percenta z rozpočtu stavieb, ktorá je bežná v zahraničí a fungovala aj u nás v časoch komunizmu. Kam sme sa to teda dostali? Umelci potrebujú na prežitie aj takúto podporu od štátu. V konečnom dôsledku z toho má prospech aj občan, pretože do nových stavieb a verejných priestorov dostanú nové súčasné umenie. Skvalitní sa životné prostredie a človek sa kultivuje vo vnímaní.
Mýlim sa, ak mám pocit, že si viac vážime „zvláštne umenie“ zo zahraničia, ktorému nikto nerozumie a napríklad okolo kopy vysypaných cédečiek chodíme pomaličky po špičkách, že ach, bóže, aké je to veľké umenie? Niekedy mám už na výstavách pocit, že sme ako v rozprávke a nikto nezakričí: „Veď cisár je nahý!“ Jednoducho obdivujeme nič nehovoriace diela bez duše, ktoré nemôžu mať žiadnu hodnotu, lebo ju jednoducho nemajú, len silný marketing…
O tom, čo možno nazvať “umenie“ rozhodujú určití ľudia, tí, ktorí vedú veľké významné aukčné domy v Londýne, Paríži, New Yorku, Tokiu… a iných veľkých metropolách. A keď sa rozhodnú, že kožená bunda v kúte je umelecké dielo, tak to tak je! S tým nič nespravíme. A tu znovu nastupuje potreba kultivovať diváka od ranej mladosti, aby dokázal sám vidieť , čo je ešte umenie a čo proste marketingový ťah. Keď prestaneme vzhliadať k nezmyslom, ktoré nám predkladajú a návštevnosť úbohých expozícií bude mizerná, tak potom snáď….
Alebo, že niekto niečo premieta na stenu, vedľa toho je nejaký, ja neviem smetný kôš, nejako to pomenuje a ešte ho za to aj odmenia, to je naozaj umenie?
Pre mňa určite nie. Vyznávam pravdivé a úprimné umenie.
Kto je Katarína Alexyová-Fígerová
Katarína Alexyová–Fígerová (1963) patrí k strednej generácii súčasného slovenského výtvarného umenia. Jej tvorba obsahuje významovo – sémantické prvky osnované na nefiguratívnych východiskách. Sú to diela, ktorých jazyk je osobitou modifikáciou výtvarnej moderny, informelu, geometrickej abstrakcie, ale aj fantazijného umenia. Svoje obrazy, sochy a grafické listy predstavila na niekoľkých samostatných výstavách doma i v zahraničí. Orientuje sa na maľbu, grafiku, plastiku, airbrush a odevný design. Jej diela visia aj v Správe letiska Bratislava, VÚB Bratislava, Štátnej veterinárnej správe Bratislava, či sú súčasťou súkromných zbierok doma aj v zahraničí.
(Ak vás tento článok zaujal, jeho autorovi alebo redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)