Ako som prestala rozumieť Slovákom

ilustračné foto: Dalito.sk
LUCIA TOMEČKOVÁ -

Od kamaráta som dostala pozvánku na otvorenie výstavy na Slovensku. „Do SR už chodíme len ak pracovne naozaj musíme. Stále menej tam ľuďom rozumieme, takže sa tam už necítime dobre a zbytočne sa tam nezdržujeme,“ odpísala som mu. „No vieš, ja som už tiež veľa času mimo. Presunul som sa na Marbellu,“ odpísal.

Ďalší známy sa presťahoval do Francúzska, ďalej podniká na Slovensku. Kamarát do Španielska, ďalej podniká na Slovensku. Kamarátka do Chorvátska, pracuje však na Slovensku, iný právnik do Talianska, ďalej pracovne dochádza na Slovensko… Nikto z nás nezmenil adresy pre peniaze, ale pre atmosféru v spoločnosti, ktorú už nedokážeme uniesť. Pre hodnoty, ktoré nám doma tak nesmierne chýbajú. Napríklad obyčajný úprimný úsmev na ulici, či pozdrav pri vstupe do obchodu…

Každý z nás má už aj skúsenosti so životom za hranicami a každý z nás už má veľký problém s návratom domov. Z mesiaca na mesiac sa ťažšie vieme zaradiť do slovenskej spoločnosti aj pre procesy v inštitúciách a bizantnú kultúru, ktorá vytvára pre nás už neprijateľnú atmosféru pre život. Od vzájomnej nedôvery v inštitúcie až po medziľudské vzťahy. A tak sa ako „ľudia zo Západu“ stávame pre väčšinu nepochopenými až čudnými.

Nie som sociologička, ale cítim ako sa mi vzďaľuje rodná zem. Nevedela som prečo. Chybu som hľadala v sebe. Odpoveď, prečo ľuďom čoraz menej rozumiem som hľadala dlho. Našla som ju až v rozhovore Braňa Dobšinského so sociológom Michalom Vašečkom pre Aktuality.sk. Aj sociológ totiž žije a pracuje minimálne v dvoch krajinách.

Trápim sa stále menej

Konečne som sa prestala trápiť a obviňovať, že chyba je vo mne. Ďalej sa však snažím neprestať doma milovať ľudí. Lebo aj tam žijú takí, ktorým nestačia len základné pudy z 19. storočia. Aj tak sa stále viac uťahujem do seba a ďakujem sama sebe, že mám po boku človeka, s ktorým dokážem dožiť aj osamote.  

Ak totiž nežijete len v slovenskej xenofóbnej bubline, a do vyspelého sveta necestujete len na dovolenky či služobné cesty, stále viac vám doma na Slovensku zviera žalúdok. Viac ako ktokoľvek iný totiž cítite, ako sa Slovensko vzďaľuje múdrym krajinám. Ľuďom, ktorí dúfali a verili. Roky vám utekajú a vy v srdci cítite väčšiu a väčšiu bolesť. Z patologických vzťahov a zvrátenosti v spoločnosti, vrátane cirkvi.

Stratená krajina

Krajina plná ľudí stratených v informáciách a názoroch každého na všetko, kde veda a fakty už nestíhajú. Polarizovaná spoločnosť do nevídaných rozmerov pre protestné nastavenie voči autoritám všetkého druhu. Súdržnosť už hľadáte iba vo vlastných bublinách, ktoré však postupne praskajú.  

Ingerencia voči štátu nadobudla už ukrutné rozmery a z krajiny vyháňa múdrych a múdrejších. Veď v antiexpertnom hnutí dnes už nájdete aj lekárov a inak vzdelaných ľudí. A to navodzuje pud sebazáchovy a vystrašenosť tých, ktorí sú ešte stále pri zmysloch.

Obyčajnosť rozmýšľania zabíja rozum. Hľadáme ho za hranicami, pretože u nás už vyhrávajú takí, ktorí za úspech považujú vyvolanie názorového chaosu. Ľudia akoby totálne prestali chápať, že existuje aj tretia možnosť, ktorá múdru spoločnosť posúva do doby modernej. Názor remeselníka s vysokou školou života predsa nemôže mať rovnakú váhu ako vzdelaného človeka s výsledkami. Žiaľ, na Slovensku je to presne naopak. Antiexpertné  ťaženie vyháňa múdrych za hranice a mladí by mali spozornieť. Lebo táto amatérska a rozpadnutá spoločnosť bude raz vplývať na ich deti. Úbožiaci budú ovplyvňovať ich budúcnosť, či si to niekto prizná alebo nie.

Sociológ už roky upozorňuje, že slovenská spoločnosť je prešpikovaná takou nedôverou, že to už ohrozuje jej samotnú reprodukciu. Všetky prieskumy (barometre EÚ), ukázali, že miera vzájomnej nedôvery na Slovensku je jedna z najvyšších v únii. Dokonca, v niektorých parametroch je najvyššia.

Viac ako 30 rokov nám demokracia ponúka šancu na kvalitnejší život. Ponúka modernizáciu nielen technickú, ale aj mentálnu. Ale na Slovensku akoby sme si vlastné dediny a mestá hermeticky oplotili, pritom svet už lieta na dovolenky do vesmíru. Vymýšľame vodíkové autá, ale xenofóbne sa držíme vlastného nenávistného plota. Keď im preskočím plot a nastavím zrkadlo spoza hraníc vidím, ako sa začnú ošívať a cítiť sa nepríjemne.

Dokola odmietame všetko múdre. Výchovnú facku stále vnímame ako prirodzenú, a šírenie nenávisti a súdenie v kostoloch zasa väčšina označuje ako vieru. Nič sa nemení ani po vražde dvoch mladých ľudí na Zámockej. Že sa trnavský biskup ospravedlnil? To fakt? To naozaj väčšine stačí? Pane Bože (ak existuješ), však ty to musíš vidieť, aký hnus a nenávisť šíria tvoji posluhovači (služobníci). Ty si fakt taký nenávistný?

Za hranice bez návratu

20% najmúdrejších odchádza študovať do zahraničia a už sa nechce vrátiť. Za nimi balia skúsení, ktorí nechcú, aby ich deti ovplyvňovala zatŕpnutá slovenská spoločnosť. Aj starší, ktorí už chcú iba dožiť v pokoji a na úrovni 21. storočia. Únik mozgov za posledné roky je taký obrovský, že to nezachránia už ani opačné lastovičky.

Skúsenosťami 50-tnikov už opovrhujeme, ale ich peniaze drancujeme. Kvalita života na Slovensku, v inej ako materiálnej dimenzii, je na dne. Ako veľmi zaostáva vedia tí, ktorí žijú aj v iných múdrych spoločnostiach. Kvalita života totiž nie je len o peniazoch.

Kvalita života ako ju nechápeme

Vo vyspelom svete je totiž kvalita života vnímaná úplne inak. Cez otvorenosť inštitúcií, vzájomné vzťahy medzi ľuďmi, elementárnu slušnosť, ale aj zdravotnú starostlivosť, školstvo, vedu a výskum a celkovú snahu systému pomôcť.

Ľudia odchádzajú zo Slovenska aj za tolerantnejšími spoločnosťami. Veď Slovensko v obrovskom prieskume EÚ o diskriminácii jednotlivých skupín zaskočilo aj rešpektovaného sociológa. Výsledkom prieskumu je, že drvivá väčšina Slovákov v podstate diskrimináciu nevidí u žiadnej skupiny. „A to je obrovský problém. To znamená, že Slováci sú aj málo citliví na naše vzájomné vzťahy. Akoby žili podľa toho, že keď to nevidíme, tak to neexistuje. Akoby sme skutočnými Európanmi boli len pri klimatických zmenách. To je jediná téma, pri ktorej nezaostávame za inými vyspelými krajinami. Paradoxne, Slováci skôr reagujú na témy, ktoré ich kvalitu nezmenia, napríklad pri interrupciách. Na druhej strane žalostný stav školstva neriešia,“ zauvažoval Michal Vašečka.

Absolútna priemernosť

Akoby školy na Slovensku boli len skladiskom detí, keď sú ich rodičia v práci. Možno nás aj trápi stav zdravotníctva, ale nikdy nevolíme podľa toho, čo nás v skutočnosti trápi. A celá spoločnosť sa teší, ak tieto rezorty dosiahnu aspoň štandard.

 „Excelentnosť na Slovensku nedosahujeme takmer nikde. A keď náhodou aj áno, tak obyvatelia to už ani nevidia. Väčšina populácie už ani nie je schopná vidieť, že niekto je naozaj excelentný. Z relatívneho podpriemeru sa tešíme ak dosiahneme štandard,“ povedal v relácii Nahlas s Braňom Dobšinským sociológ Vašečka. Ako príklad uviedol nové záchody v sade Janka Kráľa. Štandard vo svete, ktorý mesto veľkolepo ohlasovalo aj keď to je už svetový štandard.  

A tak ľudia, ktorí na Slovensku žiadajú excelentnosť sú buď podivíni alebo podozriví a väčšina im už nerozumie. Ani vtedy, keď hovoríte o tom, ako vonku so známosťami nepochodíte. Slováci si ani len nevedia predstaviť, že niekde niečo niekto vybaví bez známosti. Nechápu, že ak prídete za hranice, všetko je to len o vašich schopnostiach. Nevedia si ani len predstaviť, že tam nemáte ani komu zavolať, okrem toho, že ani nemusíte.  

Príšerný klientelizmus

Prečo teda slušné spoločnosti fungujú dobre a nie je to len o kvalite života po materiálnej stránke? Lebo si vzájomne dôverujú. Medzi ľuďmi tam chýba odcudzenie, všade cítite otvorenosť a ochotu dodržiavať nielen pravidlá, ale aj odporúčania. Jednoducho, ľudia tam dôverujú tomu, že uspejú na základe svojich schopností, nie známostí. Áno, každá spoločnosť na svete je do istej miery klientelistická. Miera na Slovensku je však príšerne vysoká.

„Ak s tým niečo neurobíme, krajina bude na tom rovnako či ešte horšie aj o 60 rokov. Možno budeme relatívne bohatí, ale kvalita života bude aj tak na Slovensku veľmi nízka a tak sa tu stále bude ľuďom veľmi zle žiť,“ myslí si Vašečka.

Aj dôvera v nezmysly na sociálnych sieťach je naozaj oveľa väčšia ako v iných krajinách. Aj vo Švédsku či Nórsku sa počas pandémie či vojny na Ukrajine snažili uchytiť konšpirátori, nemali však šancu. V múdrych spoločnostiach sú voči konšpiráciám rezistentní.  Na Slovensku žnú úspech ako počas Zlatej horúčky v 19. storočí na Klondiku.

Žijeme jednoduchý príbeh

Slovensko má aj po viac ako 30 rokoch demokracie mimoriadne manipulovateľnú spoločnosť.

Veď takmer polovica obyvateľov verí, že tento svet manipulujú nejaké ekonomické elity, ktoré to s ním nemyslia dobre. Cez 50% ľudí verí, že existuje židovské sprisahanie. Vyskytuje sa to všade vo svete, ale v iných krajinách sú tieto percentá oveľa nižšie. To môže byť aj výsledok memorovania učiva na školách, kde dodnes absentuje výučba kritického myslenia,“ upozornil Vašečka. Mladí ľudia dnes nemajú už ani základné informácie o fungovaní štátu a nedokážu si spojiť už ani súvislosti. Zato „nezištné“ prezentovanie na sociálnych sieťach zvládame bravúrne.  

Akoby väčšina Slovákov chcela žiť len jednoduchý príbeh. Problém je však v tom, že svet prestal byť jednoduchý. Svet je už taký zložitý, že ešte aj tí, ktorí ho skúmajú a denne analyzujú, tak mu rozumejú stále menej, pretože svet je stále zložitejší. A presne v tomto svete sa akoby väčšina Slovákov úplne stratila a už sa evidentne ani nikdy nenájde.

„Mám dlhodobú dobrú a zlú správu o Slovensku. Slovensko sa veľmi ťažko ovláda ako štát. Na jednej strane je veľký problém nastaviť pomery štandardnej liberálnej (tolerantnej) demokracie, ako ju poznáme v západnej Európe, ale zároveň je veľmi ťažké urobiť poctivý autoritársky režim. Na Slovensku zatiaľ nešlo ani jedno a ani druhé. Vždy to skončilo v šedej. Ani úplne tragicky a ani úplne dobre. Ak sa to opäť stane, krajina opäť nepôjde dopredu a maximum možného bude dosahovanie štandardov. Teda, to čo bude inde úplným štandardom, my sa na Slovensku budeme tešiť z toho čo sme dosiahli a budeme otvárať záchody v mestských parkoch, ktoré sú vo svete úplne bežné,“ povedal rešpektovaný sociológ Michal Vašečka.

Rozklad štátu a nepochopenie

Veľmi prežívam rozklad môjho štátu. Domoviny spoločenstva, kde som 47 rokov žila plná nádejí. Prežitými skúsenosťami za hranicami sa však totálne rozplynuli. Dnes mi je už navždy jasné, že každým rokom budem doma rozumieť menšiemu a menšiemu počtu ľudí. A vlastne ani za to nemôžu. Lebo Slovensko tak šialene rýchlo stagnuje a ostatní ešte rýchlejšie stúpajú, že si to ani nestíhajú všímať, nieto ešte žiť.

Intelektuálny potenciál Slovenska bude utekať ďalej. Všetci, ktorí sa neboja skúsiť žiť nanovo, bez kontaktov a známostí. A bez podozrievania a nedôvery, že netúžiš po ničom inom, iba normálne žiť. Teda tolerantne, slobodne, ale zodpovedne bez ohľadu na finančné zásoby.

Po piatich rokoch života aj za hranicami rozumiem doma stále menšiemu počtu ľudí. Dnes už však odpoveď prečo nezisťujem. Jednoducho je to tak, lebo na Slovensku je to inak. Darmo si to nepriznáte, že finančne máme stále viac, ale stále viac v múdrosti zaostávame. Mentálne.

P.S.: Naozaj cítim s menšinou, ktorá ma/nás chápe aj keď ešte žije stále na Slovensku. Inak v ČT asi 2 týždne dozadu zaznelo: „Vážení, vráťte si hodinky o 10 rokov späť, cestujeme na Slovensko.“

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu