Osobné príbehy

Andrea Cocherová: „Neviem, čo sa dá urobiť s tým, aby sa divná skupina s negatívnym nastavením začala zmenšovať.“

Aupark Kto pomôže Ukrajine Andrea Cocherová

Stretli sme sa v obchodom centre v Bratislave, kde s dobrovoľníkmi založili humanitárnu „predajňu“ pre vojnových utečencov z Ukrajiny. Andrea Cocherová ich však inak ako odídenci nenazve. Organizácia a logistika v prevádzke Kto pomôže Ukrajine ma tam priam ohromila. Každý presne vedel čo má robiť, čo od darcov prevziať, kam to uložiť a kam nasmerovať neustále prichádzajúce rodiny. Najmä ženy a deti, ktorým urobila radosť akákoľvek maličkosť. Bez štátnej pomoci tu dobrovoľníci fungujú už týždne a to vďaka štedrosti darcov.  

Sadli sme si na kávu neďaleko detského ihriska. Plnom detí, kde nikto na prvý pohľad nerozozná, či sú to „naše“ alebo „ich“. S Andreou sme sedeli v obchodnom centre rovnako, ako v takom sedávali Ukrajinci aj s rodinami do 24. februára 2022.  

Prečo musí niekto vysvetľovať Ukrajincom, že ich tu máme radi a radi im pomôžeme? Nech sa nevracajú domov skôr ako je treba a nevšímajú si reakcie takých, ktorí im závidia ešte aj vojnu?


Samozrejme, že aj ja zachytávam rôzne negatívne nálady voči Ukrajincom, aj keď sa tomu snažím vyhýbať. Realitu aj nevôle poznám, ale nemusím v nej úplne žiť pretože mám to privilégium, že sa pohybujem v prostredí, kde je presne opačná a pozitívna. Aj od Ukrajincov, s ktorými prichádzame do kontaktu v samotnom Auparku, kde máme aj veľa ukrajinských dobrovoľníkov. Je ich do 70 a takmer všetci sú to odídenci. Našťastie nemám zatiaľ od nich takú spätnú väzbu, že by ich ľudia nemali radi.

Zažila som, keď sa chcela Ukrajinka vrátiť domov skôr ako skončí vojna, lebo má pocit, že ľudia v Česku a na Slovensku ich prestávajú mať radi. Poznám aj pani, ktorú v meste zastavili a vynadali jej, že k nám prišla využívať humanitárnu podporu…

Chcem stále veriť tomu, že aj Ukrajinci sa dostanú do komunity a prostredia, kde dostávajú pozitívnu spätnú väzbu. Naozaj sú v spoločnosti však aj krikľúni, ktorí nielen kričia, ale vyslovene im robia zle. Naopak, zasa je u nás veľa ľudí, ktorí robia maximum preto, aby im pomohli. Ja fakt neviem, čo sa dá urobiť s tým, aby sa divná skupina s negatívnym nastavením začala zmenšovať. Toto je naozaj obrovský výzva pre spoločnosť. Veľmi by som chcela mať na to nejakú odpoveď, či radu, ale zatiaľ ju nemám.


Naozaj si myslíš, že sa s hlasnou pokrivenosťou dá ešte niečo robiť? Kto dnes Ukrajincom pomáha, ten na šírenie zla nemá čas.

Veľmi dôležitú úlohu v tomto môžu zohrať médiá, ktoré môžu stále viac a viac upozorňovať na pozitívne veci. Ukazovať aj druhú stranu mince. Možno aj v komunikácii s Ukrajincami viac upriamovať pozornosť na príklady, ako im radi pomôžeme. Verím, že aj tá pani z Ukrajiny zažila u nás aj pozitívnu skúsenosť. Už len to, že odídencov  v danej krajine prijali. Už len to, že dostala u nás štatút odídenca a informácie aj od štátu kde akú podporu môže dostať. Všetko toto sa deje a je už na to aj dostatok informačných kanálov. Možno aj na to upriamovať ich pozornosť, že aha, pozrite sa, nie ste tu v tom sami, lebo jednoducho nie sú.

Prečo ich nevoláš vojnoví utečenci?

Viem, že sú vojnoví utečenci. Ale mrazí ma pri tom. Slovo odídenci dáva nádej.

Už je asi načase jasne vysvetliť, akí sú to ľudia, ktorí u nás pre vojnu hľadajú pomoc aj keď prídu na drahom aute, ktoré si mnohí Slováci či Česi nemôžu dovoliť…

Odpoveď na to je veľmi jednoduchá. Otázkou je, či niekto tú odpoveď aj reálne chce počuť. Aj ja som bola konfrontovaná s takými ľuďmi. Každému som položila otázku, keby ste dnes museli zo dňa na deň utekať pred vojnou, tak vy by ste to vaše osobné auto nechali doma? Čo by ste robili? Pešo by ste utekali v najotrhanejších teplákoch, alebo by ste si so sebou zobrali najobľúbenejšie a najlepšie veci, lebo však to sa netýka len drahých áut. Problém je dnes pre niekoho už aj to, že sú pekne oblečení, upravení, že ženy sú namaľované a majú aj pekne upravené nechty… Tak aj toto už niektorých ľudí dráždi, lebo pre nich to znamená, že nepotrebujú pomoc… Samozrejme, že utekali a utekajú ľudia z rôznych sociálnych vrstiev a každý potrebuje inú pomoc. Jednoducho nemôžeme robiť priamu úmeru v tom, že za to, že niekto prišiel na drahom aute tak to znamená, že taký nepotrebuje pomoc.

Ľudia sa vedia na túto tému nesmierne rozčuľovať a súdiť…

Áno. Minule sa jedna pani strašne rozčuľovala, že tu nejakí ľudia vystúpili z drahého auta, urobili si obrovský nákup v elektronike a potom sa išli postaviť do rady na potraviny zadarmo. Hovorím jej, a vy ste konkrétne tohto človeka videli, že vystúpil z takého auta a vy ste to všetko konkrétne videli? Jasne, že miesto odpovede na mňa vychrlila nejakú nôšku všeličoho iného a že ona sa so mnou o tom baviť nebude.

Tuším sa viac „pobúrených“ spoluobčanov pýtaš ako reaguješ…

Asi to tak bude. Najčastejšie sa pýtam, že vy si naozaj myslíte, že Ukrajinci, ktorí nie sú odkázaní na pomoc, tak sa postavia do radu na potraviny? Vy si to naozaj myslíte, že tam bude stáť tri hodiny, aby si mohol zobrať bezplatne malú tašku jedla? Rad na humanitárnu pomoc bol jasným dôkazom toho, že tam stoja ľudia, ktorí to naozaj potrebujú.

Česká televízia odvysiela rozhovor s ukrajinskou rodinou s troma deťmi. Mama sa ospravedlňovala, že im je nesmierne trápne stáť v cudzej krajine na základné potraviny, lebo sa vedeli celý život postarať sami o seba. Nikdy nič nepýtali. Pracovali celý život a nič im nechýbalo. Veľmi ďakovali za pomoc a vlastne sa ospravedlňovali za niečo, za čo ani nemohli.

Na to ani nemám čo povedať. Presne takto to je. Keď sa s ľuďmi rozprávam používam taký výraz, že ľudia ako my. A to sa mi zdá, že je veľmi dôležité pochopiť. Veľmi by som si priala, aby sa nám podarilo, možno aj vďaka nášmu rozhovoru, nejakým spôsobom scitlivieť negatívnych ľudí, aby sa vedeli na to pozrieť očami, že napríklad my tu teraz spolu sedíme a poobzeráme sa okolo seba. A povieme si, že tí Ukrajinci a Ukrajinky, o ktorých sa teraz rozprávame, pred dvoma mesiacmi takto isto sedeli niekde  v obchodnom centre. Rovnako boli na káve, takto isto videli okolo seba spokojné deti ako sa hrajú. To, čo tu dnes my dve práve teraz zažívame, takto to vyzeralo aj na Ukrajine pred dvoma mesiacmi. Takto sa na to pozerajme a takto si to porovnávajme. Kde sme my teraz, čo v tomto momente žijeme a povedzme si, že pred dvoma mesiacmi žili Ukrajinci presne rovnako. A čo sa im deje teraz? Však to je hrozné! To je strašné! Raz, keď sa to skončí, teším sa na deň, ako pôjdem do Kyjeva a budem tam sedieť rovnako ako teraz s tebou, ale dnes s dobrovoľníčkou Máriou. Niekde v obchodnom centre na káve.

Možno si mnohí ľudia ani neuvedomujú, že Ukrajina patrí medzi krajiny s najnižšími cenami v Európe. Pre Ukrajincov je však aj tak šialene drahá. Za priemerný plat zaplatíte v meste len nájomné a ešte vám bude aj chýbať.

Ako som povedala, utekajú rôzne sociálne skupiny a stále môže byť istá skupina ľudí, ktorá finančný problém nemá. Nevieme ich rozlíšiť, ale verte, takí na potraviny a drogériu u nás nečakajú. Slováci aj Česi by si mali uvedomiť, že každý jeden Ukrajinec dnes žije v obrovskej neistote. Ľudia, ktorí aj majú nejaké úspory dnes nevedia, či sa budú môcť o dva mesiace vrátiť domov alebo až o päť. Naozaj sa im zrútil celý svet a žijú v obrovskej neistote z budúcnosti. Fakt netušia, ako dlho z úspor budú musieť vyžiť, ani či sa im podarí nájsť nejakú prácu. Pre mňa je pochopiteľné, že každý z nich sa snaží šetriť najviac ako sa len dá. Takže ak k nám prídu aj Ukrajinci, na podľa Slováka drahom aute, v predajni sme tu aj pre nich.

Individuálne pomáhajú aj  ľudia aj firmy. Podľa niekoho by mali pomáhať v prvom rade vlastným spoluobčanom.

Vnímam aj to, že aj na Slovensku nie je situácia dobrá a že u nás žije 600 tisíc ľudí na hranici chudoby a ak sa im žilo ťažko doteraz, tak sa im bude po zdražovaní ešte ťažšie. Súhlasím, že štát musí riešiť aj toto, ale v súvislosti z vojnou na Ukrajine a odídencami, to jednoducho teraz nie je buď alebo. Jednoducho to nie je o tom, že teraz nepomôžme Ukrajincom, lebo tu máme vlastných. Musíme pomôcť jedným aj druhým.

Tento týždeň začala vláda vyplácať vojnovým utečencom aj dávky v hmotnej núdzi. Je možné, že to zdvihne ešte väčšiu vlnu nevôle krikľúňov.

Môže sa to stať. Je dobré pozrieť sa na sumy, ktoré dávky v hmotnej núdzi predstavujú. Predstaviť si, čo sa za to dá kúpiť. A opäť – to platí nielen v prípade  Ukrajincov, ale aj Slovákov. Dávky v hmotnej núdzi sú zúfalo nízke a v súčasnej ekonomickej situácii ešte citeľnejšie.

Ukrajinci sami hovoria, že dnes už o pomoc žiadajú naozaj najchudobnejší, lebo takí, čo sa vedeli o seba celý život postarať sú už z krajiny preč od vypuknutia vojny.

Tiež som o tom počula, ale priznám sa, že to neviem takto posúdiť napriek tomu, že do našej humanitárnej „predajne“ chodia odídenci dodnes. Podľa čoho to budeme posudzovať? Zasa podľa oblečenia? Títo mali lepšie a títo horšie? Nemáme žiadne vonkajšie znaky, ktoré by nám toto potvrdzovali. Viem, že v princípe všetci ľudia, ktorí k nám prídu a my ich voláme, že to sú naši zákazníci, tak takmer bez výnimky sú pokojní, tichí, plachí, vystrašení a toto platí od prvého dňa dodnes. Nevidíme v tom žiadny rozdiel. V konečnom dôsledku sú veľmi vďační, že dostali nejakú pomoc.

Ak by si to mala vyjadriť jedným slovom, akí sú?

Stratení. Mnohí sú tu krátko, mnohí prišli na prvé miesto pomoci práve do Auparku a potrebujú sa zorientovať. Aj v tomto fantastickú úlohu zohrávajú práve ukrajinskí dobrovoľníci, ktorí sa už sami manažujú. Sú naozaj úžasní. Je to až dojímavé sledovať, ako ich dokážu pekne nasmerovať. Keď odídenci prídu, pekne sa s nimi porozprávajú, vysvetlia im čo musia urobiť, kde sa zaregistrovať, potom prídete sem, dostanete presné inštrukcie ako to v obchode funguje… Naša Mária z Ukrajiny všetkým hovorí, že nech naši zákazníci prichádzajú v akomkoľvek nastavení, lebo áno, niektorí chodia možno aj mrzutejší alebo nervóznejší a my to úplne chápeme a máme k tomu rešpekt, ale ona hovorí, presne to je naša úloha, aby sme aj takých vedeli upokojiť, a aby od nás odchádzali s úsmevom.

To sa naozaj dá, keď si predstavím, v akom rozpoložení ľudia z Ukrajiny prichádzajú?

Samozrejme. To sa naozaj deje. Ukrajinskí dobrovoľníci im naozaj všetko pokojne vysvetlia. Napríklad, my si neuvedomujeme, ako oni nepoznajú naše potraviny a dokonca väčšina z nich nepozná ani latinku. Takže si ani nevedia prečítať, čo to vlastne za potravinu je. Ukrajinskí dobrovoľníci im všetko vysvetlia. Napríklad, toto je taká omáčka, môžete ju použiť tak a tak, toto je konzerva vhodná na to a na to. Oni napríklad nepoznali morcadellu. Stále nám v predajni ostávala, až kým im nevysvetlili čo to je a ako sa dá použiť. Až potom nám  začala miznúť.

Neviem si predstaviť, ako veľmi stratení sa tu musia cítiť Ukrajinci s potravinovými alergiami a intoleranciami. Napríklad taký celiatik, ktorému nenávratne poškodí organizmus už jedno dietetické pochybenie.

Máš pravdu. Našťastie ľudia nosia aj potraviny pre alergikov, napríklad aj pre diabetikov. Zoznam pre nich pravidelne dopĺňame. Najčastejšie ich nosia práve ľudia, ktorí majú tieto zdravotné problémy, takže majú  na to aj väčšiu vnímavosť. Všetky dietetické potraviny máme na predajni označené v ukrajinčine. Presne si môžu prečítať, ktorá potravina je na akú alergiu.

Nebojíš sa, že vojna na Ukrajine sa obmedzí na jej východ krajiny, ľudia si časom na ňu zvyknú a pomaly prestaneme vojnovým utečencom pomáhať? Nesuplujete štát už pridlho? Aj zdražovanie je citeľné a mnohí si už nemôžu dovoliť pomáhať aj keby veľmi chceli…

Od vypuknutia vojny sa o tom s ľuďmi, ktorí sa angažujú v pomoci Ukrajincom, veľa rozprávame. Je nám jasné, že vlna solidarity bude postupne slabnúť. Aj to už čiastočne cítime, ale je to pochopiteľné. Ale stále tá solidarita je a je citeľná. Ak aj bude postupne ochabovať v zmysle materiálnej pomoci, tak je to v poriadku, lebo o to viac bude musieť nastúpiť štát a musieť túto úlohu prebrať. A aj by ju mal a aj ju postupne preberá. Zároveň si myslím, že o to viac by sa potom mali našinci zamerať na pomoc s integráciou.

Už sa to deje?

Áno. Bude to stále častejšie. U mnohých ľudí sa možno pomoc len preklopí do inej formy. Dúfam, že to tak bude.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *