Dala som to! Ako som prežila kolonoskopiu a na čo vás lekári nepripravia
Asi sa nenájde veľa ľudí, ktorí by sa nehanbili opísať to, čo sa deje pred, počas a po kolonoskopii. Niečo mi však hovorí, že to niekomu pomôže, pretože tú hadicu raz okúsia naživo asi všetci. Však šťastné a dookola vysmiate fotografie úžasných a upravených žien na sociálnych sieťach život nikomu nezachránia. Najmä, ako uviedlo teraz.sk, najviac mužov na svete ochorie na rakovinu hrubého čreva a konečníka na Slovensku. Nezaostávajú za nimi ani ženy.
“Máme najvyšší výskyt tohto ochorenia, čo sa týka celého sveta v mužskej populácii. Otázka je prečo? Nikto nevie tento fenomén vysvetliť,” hovorí Tomáš Šálek, klinický onkológ a primár z Národného onkologického ústavu v Bratislave. Na 100.000 obyvateľov pripadá na Slovensku vyše 61 prípadov rakoviny u mužov a viac ako 29 u žien.
Neuveriteľný strach
Neskutočne som sa kolonoskopie bála aj ja. A tak som ju aj ja odkladala až na poslednú chvíľu. Aj ja som neverila všetkým tým rečiam, prečo sa jej nemám báť. O dôstojnosť som bola ochotná prísť až potom, ako sa u mňa objavili prvé problémy. Dovtedy som všetky ponuky na „rande“ s hadicou odmietala a bála sa ho ako čert kríža. Až prišla chvíľa, keď inej cesty už nebolo.
Gastroenterológ sa ma na kolonoskopiu pýtal pri každej návšteve a úmerne s vekom ma aj začal akože nenápadne strašiť. Vskutku som ho za to začala celkom slušne nenávidieť. Nielenže mi pripomínal môj vek, ale ešte ma aj začal strašiť viac, ako som zniesla. Nepomohla ani ponuka, že mi toto nechutné vyšetrenie môže urobiť aj jeho kolega, ktorého som v živote nevidela.
Odmietala som všetko, keďže som aj ako zdravotnícka novinárka „mala tú česť“ vidieť kolonoskopiu kedysi v 90-tych rokoch na vlastné oči. Ďakujem, neprosím! Raz som sa aj ako pacientka v čakárni ocitla pred dverami, spoza ktorých žalostne od bolesti kričalo mladé dievča. Neuveriteľne trpela. Vtedy som si povedala, že toto lekárom nikdy nedovolím. Nielenže prídete o posledné zvyšky dôstojnosti, ešte od bolesti prejdete nezvratnou katarziou, ktorá vás poznačí na celý život. Hovorila som si pred desaťročiami v čakárni, kým žieňa veľmi bolestivo kričalo na celú nemocnicu od bolesti.
Roky utekali
Roky však utekali a zrazu som sa v ambulancii ocitla s papiermi v ruke a termínom na kolonoskopiu. Čakala ma o tri mesiace pre môj strach. Keď mi lekár dal termín o mesiac, pocítila som mdloby, tak som sa radšej vyhovorila a dohodla na neskoršom termíne. Nebolo jediného dňa, kedy by som na hadicu v zadku nemyslela. Objavili sa aj nočné mory. Čím sa termín približoval, tým som bola podráždenejšia a čoraz častejšie som bola rozhodnutá si niečo vymyslieť a termín zrušiť. Od zrušenia termínu ma odrádzala otázka, čo keď tam niekde v útrobách mojich čriev naozaj potichu a bezbolestne rastie nádorisko, ktorý mi nedovolí vidieť ako vyrastá moja vnučka? Čo keď už neuvidím svoju dcéru v zahraničí? Čo keď iba pre obyčajný strach z neznámeho skomplikujem život milovanému manželovi? Často doma hovorievame, že žijeme ako labute, jedine spolu. Čo keď mu zničím život, lebo som sa „len bála“?
Stres a hlad
Prípravu na kolonoskopiu som odkladala do poslednej chvíle. Do papierov ako na ňu som sa pozrela až deň pred prípravou. Vrecúška s budúcim roztokom na vyprázdnenie, ktoré mi predpísal lekár, som doma schovala tak dôkladne, že som ich týždeň pred kolonoskopiou nevedela nájsť.
Doktora Google som vynechala. Bola som si istá, že urobí všetko preto, aby som termín na poslednú chvíľu zrušila. A tak som týždeň pred zákrokom zobrala návod od lekára a začala ho čítať s takým stiahnutým zadkom, že by mi lekár do neho nevopchal ani vlas, nie to ešte hadicu. Už len tá predstava, že mám večer pred zákrokom vypiť 4 l nejakého hnusného roztoku mi spôsobovala mdloby. To, že štyri dni predtým môžem jesť či piť iba určité potraviny mi neprekážalo. Aj tak som chcela pred vianočnými sviatkami schudnúť. Viem totiž, čo cez ne dokážem pojesť a koľko mesiacov to potom cez rok zhadzujem, ak vôbec.
Prvé čo som v zozname zakázaných látok a jedla hľadala bola káva a cigarety. FUUU, nikde ani písmenko o mojom rannom rituále na balkóne, ktorý ma ako jediný dokáže ráno postaviť na nohy. To je dobrý základ, povedala som si a čítala ďalej. Môžem biele pečivo. Smola, som celiatička, ale zasa bez pečiva už žijem viac ako 15 rokov, takže pohoda, to zvládnem. Cestoviny, OK, tie nemusím ani bezlepkové. Ryža, vajcia, mäso? Komu by sa chcelo variť samému pre seba, keďže manželovi nosí uvarené jedlo nutričný terapeut?! Zaujali ma mliečne výrobky, nápoje, čaj a káva. Zoznam nevhodného pred zákrokom som vynechala. Bol na mňa príliš komplikovaný, takže som si štyri dni pred zákrokom kúpila 3 kg bieleho poctivého farmárskeho jogurtu, uvarila zemiaky, nakúpila plátky syru k televízoru miesto orechov, zaliala litre kávy a mätovej vody a vyrazila do boja.
Za štyri dni som schudla 2 kg. Bolo to trápenie, ale šťastnou ma každý deň urobila váha. Už to len po zákroku udržať. Pri živote ma držala aj predstava pečeného kuraťa s ryžou so zaváranými marhuľami a litrom bezlepkového piva. Ako dezert poctivé bezlepkové lokše s husacou masťou z Grobu. Toto som si predstavovala pri každej lyžici bieleho jogurtu, ktorý už doživotne nechcem vidieť.
Tento prístup budem doživotne považovať za najsprávnejší ako som si len mohla vymyslieť. Syr, jogurt, varené zemiaky, káva a cigareta boli totiž zárukou, že nemôžem urobiť žiadnu chybu, na ktorú by počas kolonoskopie prišli a ja by som toto peklo musela absolvovať znova. Bola som rozhodnutá: Teraz alebo nikdy! Na sále ma zdravotnícky personál pochválil, že vidieť, že som si na tom dala záležať. Deň pred zákrokom som od obeda už nemohla nič, iba 4 l roztoku-pekla v tekutom stave, pre ktorý som mala zaliezť domov, nikde už nevychádzať a aj doma sa zdržiavať v čo najväčšej blízkosti toalety.
Deň pred zákrokom som naozaj od obeda už pila len vodu a fajčila. Však som išla ku gastroenterológovia, nie k pľúcnemu! Ospravedlňovala som si svoje rozhodnutie, zasiahnuť lekárom do mojich životných tradícii odtiaľ- potiaľ.
Doživotne nezabudnem
Asi to závisí od roztoku, ale z jeho popisu som si vybrala možnosť vypiť 4 l naraz po 10 minútach. Nevedela som si predstaviť inú možnosť, druhú polovicu vypiť medzi 4 – 5 ráno. Nielen pre skoré vstávanie, ale hlavne som netušila čo to so mnou urobí. Predstava, že ma po ceste do nemocnice preženie ma desila. A urobila som dobre.
Zapálila som si poslednú cigaretu a piť som začala o 17-tej večer. 2 až 3 dcl som vypila každých desať minút podľa časového nastavenia a upozornenia na kuchynskej rúre. Grepová či aká to bola príchuť bola znesiteľná. Prvé dva litre boli v pohode. Dokonca som našla odvahu a zapálila som si znova. Nič sa nadialo. Telo sa tvárilo ako vždy. Dokonca som prestala cítiť had, čo po dňoch diéty bol celkom dobrý pocit.
Počas tretieho litru sa však strhli udalosti, ktoré dostali veľmi rýchly spád. Stačilo na to pár zaškŕkaní v žalúdku a od toalety som sa asi tri hodiny pohla len na pár metrov. Pri pití štvrtého litru som mala pocit, že to sa už ani dopiť v časovom intervale nedá, vždy som bola totiž postavená pred životné rozhodnutie: piť alebo utekať na toaletu. Bolo to hrozné. A do toho pocit, že vám roztrhne všetky črevá a brucho. O opuchu mozgu z prílišného prijímania tekutín som kedysi načítala veľa a tak sa dostavil aj strach, že toto snáď nemôžem v zdraví prežiť. Posledný liter som už pila so zatvorenými očami. Pomohlo mi to psychicky, nepozerať pritom do pohára, koľko mi ešte chýba. Pomohlo mi to.
Dajte si povedať
V pokynoch k príprave hrubého čreva na kolonoskopiu píšu, že si predtým máte poriadne nakrémovať konečník. Možno to poznáte z detstva, vlk vie poriadne bolieť. Ja som to neurobila, vsadila som na detský vlhký krémový toaletný papier. Spotrebovala som celé dva balíky. Nepomohlo. Mala som si radšej nechať poradiť podľa pokynov pre pacientov. Chyba, ktorú pri ďalšej preventívnej kolonoskopii už neurobím.
Asi tri hodiny po dopití celého štvorlitrového roztoku nastalo peklo, počas ktorého som mala pocit, že som prišla o posledné známky ženskosti a dôstojnosti. Moje telo reagovalo odporom.
Rozbolela ma hlava, chytila som zimnicu a manžela som radšej upozornila, že keď po 150x nevyjdem z toalety, asi som tam odpadla. Cítila som sa naozaj zle. Netušila som kedy sa to záchodové trápenie skončí a či vôbec budem schopná noc pred zákrokom aspoň ako tak spať a či na toalete nestrávim celú noc.
Ručne šitý a úplne nový najkvalitnejší matrac aký sme na trhu zohnali som pre túto noc vynechala a ľahla si na sedačke, ktorú čoskoro vymeníme za novú. Odvahu uložiť sa na noc som získala až potom, ako som si pod seba natiahla igelit a množstvo diek, ktoré sa v prípade nehody dajú jednoducho vyprať. Nechutné? Ani nie, je to len divný pocit, lebo po pár hodinách z vás už aj tak vyteká len číra voda už len s vôňou grepu, teda podľa zvolenej príchute medicínskeho roztoku na vyčistenie čriev. Bez podložiek sa na noc určite neukladajte!
Po neuveriteľnej noci som sa zobudila ráno taká vyčerpaná a smädná, že som si povedala, že takto zdemolovaná na operačnom sále nebudem už aj tak cítiť nič. Naozaj som sa cítila ako totálny dezolát. Bola som taká vyčerpaná a odvodnená, až ma zalieval pot. Manžel vedel, že mi musí byť naozaj zle, keď mi na balkóne nechutila už ani ranná cigareta.
Pred odchodom z domu som bola na toalete iba raz. Ďalšie hodiny som už žiadne nutkanie nepociťovala a totálne zdemolovaná som si sadla pred operačný sál a predstavovala si ako už je po všetkom. Pri živote ma držala myšlienka na pečené kura.
Na operačke
Sestričky boli milé a obrovskú radosť mi urobili aj jednorazové zdravotnícke bermudy, pre ktoré som sa na sále necítila ako nedôstojný odpad. Strašne som sa bála. Neverila som jedinému slovíčku o tom, že zbytočne. Mala som pocit, že ma klame celý svet. Trom natiahnutým injekciám s analgetikami som začala veriť až po zavedení kanyly, do ktorej napumpovali prvý obsah striekačky a ja som mala zrazu pocit, že sa začínam vznášať.
Chudáka gastroenterológa som však stále nenávidela, lebo som všetko vnímala a pritom som ho žiadala, že na zákrok pôjdem len vtedy ak ma uspia. Chudák, nesľúbil mi to ani raz, len ja som stále dúfala, že mu strach nedovolí, aby ma neuspal. Vedel celé mesiace ako sa hadice bojím a neznášam, ak ma niekto oberá o ľudskú dôstojnosť. A keď sa zjavil s troma mladými medikmi s otázkou, či by mi to prekážalo, neverila som vlastným očiam a ušiam. Využila som to, že len vtedy, ak ma uspí. Potom nech si so mnou robí čo chce.
Hnusák, zasa ma len chlácholil, že sa bojím zbytočne, ale že toto mi sľúbiť nemôže. Jedine to, že ak by ma niečo čo i len trochu zabolelo, do žíl mi streknú ďalší oblbovák. Páčil sa mi, zbytočne ma neklamal. Ak budem mať zlé vyýsledky aspoň viem, že mi nebude dávať zbytočnú šancu. Neznášam, keď mi niekto klame alebo dáva falošnú nádej. A tak som so študentami súhlasila. Však raz možno budú pomáhať mne, tak na kom sa majú učiť ak ich každý odmietne? Doktorko vedel, že som rozumná. Na zákrok sme boli objednaní piati. Medici boli iba pri mne. 😊
Nevadí, počas celého zákroku som tak mala rovno aj kurz anglického jazyka. Študenti medicíny boli totiž z ďalekého východu a tak sa celá moja kolonoskopia odohrávala v angličtine. Bolo sympatické počuť, že aj všetky štyri sestričky plynulo hovorili anglicky.
Ani neviem kedy a ako
Ani neviem, kedy som vďaka hadici mala tú česť vidieť svoje vlastné hrubé črevo na obrazovke. Vnímala som úplne všetko. Celý čas som sa pozerala na obrazovku a amatérskym okom študovala, kde nájde ten odporný nádor. Bola som na seba hrdá, pretože som ani netušila, ako môže byť moje vyprázdnené črevo krásne ružové. Nebolo tam vôbec nič, len krásna ružová pokožka či čo to je. Dôkaz toho, že som to deň predtým s čistením aj diétou zvládla. Vraj takto čisté črevo už dlho nevideli. Horšie by to bolo s pľúcami, ráno som si ešte zapálila, zažartovala som anglicky počas zákroku.
Necítila som žiadnu bolesť, sem tam trochu tlak, ale naozaj len trochu. Z troch analgetík som vyčerpala iba jedno. Fakt. Celý čas som sa zabávala kinom vlastného čreva, oči som zatvorila asi len na päť sekúnd, keď na mňa prišli driemoty. Na každý pohyb hadice ma lekár upozornil dopredu, ja som však fakt nič zásadné necítila. Pýtala som sa samej seba, prečo som sa toho tak veľmi bála a tým sa ohrozovala. Čo keď mi tam pre strach a nekonečné odkladanie mohli niečo nájsť? Veď to bolo také zbytočné! Som hlúpa, nadávala som si v duchu.
So sympaťákom na izbe
Celé to trvalo asi dvadsať minút a v jednorazových bermudách som si stále pripadala ako žena. Bolo to pre mňa hneď druhé najdôležitejšie po výsledkoch kolonoskopie. Čakala som na ne vo vedľajšej miestnosti asi tri hodiny, kým lekár kolonoskopoval ďalších a napísal záverečnú správu. Zavolala som kolegyni, priateľke a manželovi, že je po všetkom a že som OK. Že to také hrozné vôbec nebolo a že oveľa horšie bolo to vyprázdňovanie včera. Zhodli sme sa aj s mladým mužom na vedľajšej posteli, ktorého priviezli po mne. Ešte aj po zákroku a v tých bermudách to bol sympaťák.
Po celý čas ma monitorovali ako vždy po čomkoľvek, keď sa ma v nemocnici lekár čo i len dotkne. Vždy mi totiž klesne celoživotne nízky tak, že iného by hodilo o zem. Ja si tak svojich 60/40 musím vždy len odtrpieť a hlavne vždy vysvetľovať personálu nech sa neboja, nech ma pustia ako ostatných, že to ja tak vždy. Že môj rekord je po veľkej operácii 57/33. Ale že inak pohoda, že to prejde hneď potom, ako si dám konečne svoju kávu a cigaretu.
Prečo toto všetko píšem?
Pre jediný dôvod. Aby ste sa prestali kolonoskopie báť tak ako ja. Keby sa môj strach dal niekde na OH zmerať, určite by som bola niekoľkonásobnou olympijskou víťazkou. A pritom úplne zbytočne. Už dávno totiž prešli tie časy, keď pacienti pri kolonoskopii naozaj bolestivo trpeli. Máme to šťastie, že žijeme už v 21. storočí a neexistuje jediný dôvod, prečo by sme toto život zachraňujúce vyšetrenie mali odkladať. Keď prežijete to vypitie roztoku a vyčistenie, priamo kolonoskopia je už len prechádzka rúžovou záhradou, ktorá ma za normálnych okolností najbližšie čaká až o 10 rokov. A dúfam, že to tak aj ostane.
Samozrejme, že priebeh kolonoskopie vždy závisí aj od celkového zdravotného stavu pacienta, zaoblenosti a priechodnosti čriev a tiež predchádzajúcich operácií, ktoré môžu spôsobiť zrasty. Aj tak sa naozaj nemáte čoho báť. Bola som hlúpa, že som to až doteraz toľko odkladala, keďže to mohlo skončiť úplne opačne. Dnes som mala ešte šťastie, že všetko skončilo negatívne…
Zákrok som mala o 9,20 hod a z nemocnice ma prepustili iba v sprievode blízkeho o 13,00 hod. Samého vás totiž pre silné analgetiká ani nepustia. S manželom sme sa zastavili rovno na pumpe na kapučíno a cigaretku. Už dávno som si ich tak nevychutnala. Chvíľu sme v blízkosti toalety pre istotu ešte počkali, však ma trochu napumpovali vzduchom aj vodou, ale nič sa nedialo. Doma ma už čakalo pečené kura s ryžou, zaváranými marhuľami a pivo. Zjedla som to takmer celé sama. Naposledy som pivo od smädu vypila asi pred 15 rokmi. A nedialo sa už vôbec nič. Žiadne fackanie dverami od toalety. A potom už iba spala, spala a spala. Po troch mesiacoch konečne bez nočných mor. Šťastná, že to mám za sebou, aby som do budúcnosti vedela, že sa vôbec nemusím ničoho báť. Rovnako ako vy. Bojte sa radšej štatistiky, podľa ktorej v ochorení na rakovinu hrubého čreva vedie Slovensko svetový rebríček. Z celého srdca vám držím palce k negatívnym výsledkom!
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)