3 odpovede

Keď padal socializmus bola mladá a šťastná vrcholová športovkyňa

Päťnásobná olympionička, bývalá úspešná reprezentačná biatlonistka a v súčasnosti kondičná trénerka VŠC Dukla Banská Bystrica Martina Halinárová Jašicová je známa tým, že si nedáva servítku pred ústa. Nikdy sa nebála prezentovať svoj názor na verejnosti. 17. novembra 1989 si užívala život tínedžerky, ktorá okolo seba nevedela celkom uchopiť to, čo sa dialo na námestiach. Paradoxne, o prácu prišla za prejavený názor až počas demokracie.

Potom, ako otvorene kritizovala pomery v slovenskom biatlone pred rokom 2018, zväz jej v mládežníckej reprezentácií dal stopku. Bola z toho veľmi sklamaná. Z ľudí, ktorí boli, niektorí ešte aj sú a dlho aj budú vo vedení zväzu. Toľko útokov na jej trénerskú prácu, dokonca aj na jej osobu, nečakala.  

foto: archív Martina Halinárová-Jašicová

17. novembra 1989 si mala 16 rokov. Aký to bol pre teba deň?


Bola som práve vtedy študentkou športového gymnázia v Banskej Bystrici.  Väčšina študentov nebola z mesta, takže sme bývali na internáte. Mali sme v podstate tesne pred sezónou, vtedy som robila bežecké lyžovanie a tak náš denný režim bol škola +dva tréningy. Takže taký športový kolotoč.

Ako si to, čo sa dialo okolo teba v novembri, pociťovala a vnímala?

Som husákové dieťa narodené v roku 1973. Bola som skoro dospelé dieťa.  V tej dobe sme mali informácie a správy len zo štátnej televízie a rádia, a novín. Vtedy neexistoval žiadny internet.  Boli sme dosť ďaleko od priameho diania. Praha a Bratislava boli pre nás naozaj veľmi vzdialené mestá a my sme si žili životom na internátnej škole. Mali sme svoj život a program. No zrazu v správach začali dávať ako policajti bili ľudí a to už sme spozorneli. Viete, dievčatá na športovom gymnáziu mali svoj svet. Ale ako vravím, sme spozorneli a to práve v tom čase, keď už sa štrngalo kľúčmi a socializmom zatracovaní ľudia boli na balkónoch. Ja som mala tetu, ktorá mi o totalite rozprávala v pivnici, keď som ju prišla pozrieť a počúvali sme popri jej práci krajčírky v tej pivnici rádio a stanicu Hlas Ameriky. Takže ani Marta Kubišová a vtedy jej všade znejúca pieseň mi neboli až také neznáme. Spomínam si na to, že jej pesničky, ktoré zneli éterom a na námestiach sme mali prišpendlíkované na nástenke pri schodoch a tým, že nebol mobil sme si to odpisovali  do písaniek a učili sa to naspamäť.

Dnes, odstupom času, ako to vnímaš? Ako na teba vplýval socializmus? Uvedomovala si si vôbec v tom veku dieťaťa o čom socializmus naozaj je?

Mne osobne socík neublížil. Ako dieťa som mala pocit, že všetko funguje. Rodičia mali robotu, dostali byt,  chodili sme k babke na dedinu, jasle, škôlka, škola bola povinná, učiteľ, tréner bol autorita, mali sme množstvo krúžkov, preteky…športový  systém fičal na 100%. Tým, že som bola mladučká ako športovec som ešte nevnímala, že ma niekto nechce niekam pustiť do sveta. Škola fungovala, akurát sme mali povinnú ruštinu, ale kto chcel mohol si pribrať aj nemčinu alebo iný jazyk.  Pre mňa osobne sa veľa zmenilo práve po nežnej revolúcii. Začala som vnímať aj to, že veľa ľudí prišlo o prácu, čo dovtedy také niečo neexistovalo. Bola som z malého mestečka, kde každý o všetkom a každom vedel, takže som presne vedela, kto prišiel aj o prácu. Ruština sa zrazu stala „odporným“ jazykom a všetci začali preferovať už len zase angličtinu (smiech) . Slovač mohla do Rakúska a kto nemal dvojkazeťák  nebol cool (smiech). Takto som svet vtedy vnímala ako tínedžerka.


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *