Novinár, komunikátor, výtvarník Boris Chmel: „Všetko tu už raz bolo.”
Boris Chmel vyše 20 rokov pracoval v médiách, v oblasti komunikácie aj PR. Trikrát získal ocenenie Hovorca roka, pričom verejnosť si ho asi najviac zapamätala ako hovorcu Operačného strediska záchrannej zdravotnej služby. Dnes pôsobí ako riaditeľ pre vonkajšie vzťahy v stávkovej spoločnosti, pretože ako hovorí, len získavaním nových skúseností rastiete. Hoci neštudoval výtvarné umenie, vždy keď si potrebuje „prečistiť“ hlavu, maľuje. „Raz mi ľudia možno prídu na to, že netvorím pre nich, ale pre seba, aby som sa nezbláznil,“ priznal sa začiatkom februára v Prahe na vernisáži svojej jedenástej výstavy, ktorú nazval Rovnováha.
Hoci neštudoval žurnalistiku, dlhé roky pôsobil v médiách. A hoci neštudoval výtvarné umenie, mnohí ho poznajú len cez jeho obrazy. Novinárčina aj maľba majú v jeho ponímaní spoločné jedno – je to cesta, ktorou sa Boris Chmel rozhodol komunikovať so svetom.
Študoval si estetiku a históriu, čo je jeden z tých odborov – nech mi jeho absolventi odpustia – ktorý keď si dieťa vyberie, tak rodič ustrnie, že čo s tým preboha raz bude robiť? Ako sa uživí? Prečo si si ho vybral a aké si mal predstavy o svojej budúcnosti po štúdiu?
Už v mladom veku som bol humanitne zameraný a nevedel som si predstaviť niečo iné. Určite nie lekára ani právnika, na to som nemal povahu. Vybral som si cestu, ktorá bola pomerne jednoduchá, a to bola estetika s históriou. I keď málokto o mne vie, že som chcel pôvodne študovať maľbu. Toto bola voľba číslo dva.
Na maľbu ťa nevzali, alebo si to ani neskúsil?
Vo štvrtom ročníku na gymnáziu som chodil k akademickým maliarom na prípravné kurzy, aby som sa pripravil na prijímačky, ale potom ma táto myšlienka nejako opustila. Od detstva som maľoval ako samouk, mama mi kúpila prvé olejové farby, keď som mal asi 10 rokov. Ale neskôr som si povedal, že radšej budem učiť, ako maľovať. Takže som šiel na estetiku s históriou s tým, že budem stredoškolský, prípadne aj vysokoškolský učiteľ, ak by ma to ťahalo zostať na vysokej škole.
Aj si niekedy naozaj učil?
Vo štvrtom ročníku počas štúdia na vysokej škole v rámci povinnej praxe. A to ma vtedy utvrdilo, že touto cestou ďalej nepôjdem. Dovtedy som si myslel, že by to mohlo ísť. Ale počas praxe, keď som vyučoval na gymnáziu v 90. rokoch, som pochopil, že toto nie je cesta pre mňa.
Prečo?
Asi to neviem vysvetliť jednou vetou… No vtedy žiaci boli trošku iní ako dnes, viac vnímavejší, ale zistil som, že to posolstvo odovzdávať vedomosti ďalej takýmto spôsobom nie je pre mňa to pravé a najmä komunikáciu s ľuďmi si predstavujem inak. Aj preto som začal hľadať cestu komunikácie ako formu mojej obživy. Hľadal som ako komunikovať s okolím, so svetom, iným spôsobom ako cez učiteľstvo.
Takže keď si skončil školu namieril si si to rovno do médií?
Najskôr som začal robiť v menšej PR agentúre. V 90. rokoch sa tieto agentúry len rozbiehali, vtedy tam všetci robili naozaj všetko. Ale už v tom čase som dopisoval do Hospodárskych novín a Hospodárskeho denníka a keďže som študoval estetiku, písal som do kultúrnych rubrík. Pri týchto médiách to znie asi zvláštne, ale naozaj tam boli aj kultúrne rubriky, hoci na malom priestore. A postupne som z PR agentúry prešiel do médií. Po roku alebo dvoch som našiel inzerát v denníku Sme, že hľadajú redaktorov, tak som sa prihlásil a čuduj sa svete, zobrali ma. Ďalších 20 rokov som sa potácal v mediálnom priestore.
Keď si začal písať do kultúrnej rubriky, bol tam trošku aj vplyv tvojho otca, Rudolfa Chmela, ktorý bol bývalým ministrom kultúry, literárnym vedcom aj šéfredaktorom časopisu Slovenské pohľady? Rozhodol si sa vtedy vybrať v jeho stupajach?
Určite tam bol vplyv otca, ale aj mamy, pretože mama bola v tom čase riaditeľkou Mestského kultúrneho strediska, čiže aj vďaka nej som chodieval na rôzne divadelné predstavenia a výstavy. Otec, ako literárny kritik, ma zase zásoboval knihami. Mal som to šťastie, že som vyrastal v domácnosti, kde bola jedna obrovská knižnica plná kníh a spodok knižnice tvorili veľké umelecké knihy, ktorými som sa prelúskaval od detstva. Možno aj tam je spúšťač toho všetkého.
A celý ten čas, keď si robil v médiách, si zároveň aj maľoval?
Malo to rôzne fázy. Do dvadsiatich rokov som maľoval, používal som olejové farby. Na vysokej škole však prišli do popredia iné veci a iný spôsob života, najmä zábava, všetko bolo voľnejšie. Ale maľovanie som si nechal ako hobby, niekde schované v zadnom mozgu, a vravel som si: „Aspoň občas sa k tomu vráť.“ Tak som si zhruba raz do roka niečo namaľoval. Naplno som sa k maľovaniu vrátil až po 20 rokoch, to už som v mediálnej sfére získal veľa skúsenosti, robil som novinára, moderátora, hovorcu, PR. Zlom nastal, keď moja žena otehotnela a povedal som si, že sa trošku upokojím. Takže pred ôsmimi rokmi som si po dlhom čase zase kúpil plátno a farby, až som sa znovu nakopol a teraz raz do týždňa vyprodukujem nejaký obraz.
Kedy to stíhaš?
Po večeroch.
Prepáč túto „ženskú“ otázku, ale… Bavili sme sa s kamoškou, že mať doma dve malé deti a muža v manažérskej pozícii, ktorý sa po práci večer zavrie, že ide maľovať, tak ho asi trošku nakopeme… Tvoja žena toto dáva v pohode?
Snažím sa maľovať večer vo voľnom čase, hoci pri deťoch toho času veľa nie je. Prvé roky to bolo ťažké, lebo vtedy som maľoval doma. Neviem, či si to vieš predstaviť, ale keď máš doma takéto farby a plátna, zaberie to polovicu miestnosti. A podlaha tiež utrpí, pretože aj keď máš na zemi obrusy, nedá sa to všetko pokryť, zvlášť pri niektorých abstraktných témach, keď človek farbami narába všetkým možným, rukami, štetcom, hocičím… Keď som sa pred pár rokmi dopracoval k výstave, dospeli sme k rozhodnutiu, že buď zväčšíme byt alebo si nájdem ateliér. Rozhodol som sa pre ateliér, nasťahoval som si doň všetky obrazy, farby, mám tam svoj tvorivý bordel a navyše je to asi 300 metrov od domu, tak rodina tým až tak netrpí. Hoci, samozrejme, je to na úkor rodiny a ísť tam niekedy večer, to už je náročné nielen pre mňa, ale aj pre mojich synov, ktorí by chceli byť so mnou.
Prvá tvoja výstava bola na Detskej kardiochirurgii na bratislavských Kramároch. Veľmi pekné gesto, keď sa predajom obrazov snažíš aj pomáhať.
Táto výstava bola v roku 2015. Bolo tam vystavených prvých 5 – 6 obrazov na charitatívne účely. A potom som urobil ešte jednu menšiu aukciu obrazov vo svojej réžii a výťažok išiel na dobročinné účely do neziskovej organizácie Plamienok. No prvá seriózna výstava, kde som prezentoval 30 obrazov, bola pred tromi rokmi a odvtedy som ich mal 11. Posledná je teraz v Prahe v Galérii pod Palmovkou, čo je súčasť divadla. Mám rád takéto prepojenie viacerých druhov umenia, keď návštevníci divadla, ktorí idú za umeleckým zážitkom, majú možnosť vidieť aj obrazy. Prepojenie divadla a výtvarného umenia je naozaj krásne.
Keď si prvýkrát robil výstavy, nemal si „hemungy“, teda isté zábrany až obavy, že nie si maliar a čo si o tom pomyslia študovaní uznávaní výtvarníci?
„Hemung“ mám stále aj pri tejto 11 výstave. Bol som prekvapený, že tam prišlo pomerne veľa ľudí a zaznamenal som viacero pozitívnych ohlasov. Obavy sú tam vždy. Obrazy som začal maľovať pre seba. Asi po roku, keď som to ukázal nejakým známym, povedali mi, zverejňuj to. A ja na to: „Čo bláznite, veď to sú moje intímne veci, ktoré dostávam takto zo seba…“ Ale čoraz viac ľudí ma presviedčalo, nech do toho idem, tak som začal obrazy zverejňovať cez sociálne siete, neskôr som si urobil vlastnú webovú stránku, no stále je to pre mňa také zvláštne. Človek môže v práci niečo urobiť, podarí sa mu to alebo aj nie, vždy sa to dá napraviť, ale pri takejto tvorbe idete s kožou na trh. Tieto veci idú z vás až od kosti a ukazovať iným, čo mám vo vnútri, vo mne spočiatku vzbudzovalo strach, ktorý som musel prekonať. Lebo na plátnach sú emócie, ktoré sú moje vnútorné, a dostávať ich navonok tak, aby to ľudia nevnímali zle, na to som chvíľu zbieral odvahu. A pri každej výstave mám také „hemungy“, že sa pýtam, prečo tí ľudia, preboha, prišli, veď toto sú len moje vnútorné poryvy, ktoré dostávam zo seba, aby som sa nezbláznil.
Čiže do obrazov vždy vkladáš svoje emócie?
Poslednú výstavu som nazval Rovnováha, lebo tam som sa priznal, že robím pre seba, aby som sa nezbláznil. A raz mi ľudia možno na to prídu, že netvorím pre nich, aby sa im to páčilo, ale pre seba, aby som sa dokázal vyrovnať s každodenným stresom, napätím aj radosťou, ktorú človek zažíva. Áno, sú to moje pocity, ktoré mi pomáhajú zachovať si zdravú myseľ v dnešnom svete. A dúfam, že sa mi to darí.
Kedy máš väčšiu chuť tvoriť, keď si dole alebo keď sa ti darí? Alebo je to naozaj o tom, že najlepšie diela vznikajú v časoch depresie, keď je človek úplne na dne?
U mňa to takto nefunguje. Hoci pravda je, že keď mám depku, potrebujem sa z toho vymaľovať. Väčšinou tak vznikajú moje abstraktné obrazy, kde sa zachytí aj nejaká myšlienka. Ale väčšinou to zo mňa ide inak. Dokonca si nemusím, ako množstvo umelcov a výtvarníkov, dať ani 2 deci vínka, aby som mal väčšiu obrazotvornosť alebo nápady. Mne sa lepšie maľuje s čistou hlavou. Najskôr je tam nejaká myšlienka, niečo zažijem, vynorí sa nejaký pocit, začína mi to dávať konkrétne farby a tvary. Trvá to istý čas, kým predstava alebo emócia buble v hlave, až potom sa dostanem k samotnému maľovaniu. Keď už stojím pred plátnom, ide to raz-dva a vtedy často strácam prehľad o čase.
Takže niekedy odchádzaš z ateliéru až nad ránom?
Ani nie, lebo to už by som doma asi naozaj nemohol ani zaštrngotať kľúčmi. Ale keď idem do ateliéru cez víkend, odchádzam po pár hodinách úplne vyčerpaný, ale spokojný.
Nestretol si sa s odsúdením umelcov, ktorí vyštudovali výtvarnú tvorbu, že im tak trošku ujedáš z chlebíka? Pretože predsa len uživiť sa dnes výtvarným umením je dosť ťažké.
Toto im naozaj nezávidím. Keby som sa mal živiť len výtvarným umením, asi by tam chýbala ľahkosť pri maľovaní a možno by som sa dostal až do nejakého kŕča. Našťastie, nie som odkázaný sa týmto živiť, čo je veľká výhoda… Nestretol som sa s negatívnymi ohlasmi. Poznám aj akademických maliarov a nič také som od nich nezaznamenal. Navyše, ja stále hovorím, že toto je moja radosť, moje hobby. A možno aj preto ma to napĺňa a baví. Keby to bolo niečo existenčné, asi je to iné.
Čiže uživiť by sa tým veľmi nedalo?
Predpokladám, že najznámejší slovenskí maliari sa vedia uživiť aj v dnešných časoch, ale určite to nie je jednoduchá cesta.
Obrazy predávaš viac v galérii alebo cez sociálne siete?
Je to jedna k jednej. Možno keď sú výstavy, tak sa publikum rozšíri, lebo na vernisáž vždy príde niekto iný, kým na sociálnych sieťach mám stabilný okruh ľudí, ktorí obrazy kupujú. Sociálne siete sú dnes výhoda. Používam viacero a vďaka tomu ma spoznali galérie aj mimo Slovenska. Napríklad som teraz v kontakte s jednou galériou v New Yorku a v Madride, kde hľadáme nejaké formy prezentácie mojich obrazov. Aj to je pre mňa motivácia.
Počas svojej kariéry si vystriedal pomerne dosť rôznych pracovných pozícií. Je v tebe potreba zmeny?
Je pravda, že tých pozícií bolo viac, ale za posledných 20 rokov som sa pohyboval iba v jednom mediálnom priestore a tam som si prešiel všetkými pozíciami, od regionálneho redaktora, cez politického, moderátora, editora, dokonca aj šéfredaktora. Áno, bolo to vo viacerých médiách, ale stále to bola tá istá novinárska brandža. Neskôr som pracoval ako šéf komunikácie, hovorca, ale opäť je to len druhá strana novinárskej branže. Až teraz som skúsil niečo iné, som v manažérskej funkcii, pretože som si povedal, že už mám na to vek a treba to skúsiť, kým zdravie slúži.
Ale predsa, sú ľudia, ktorí sedia 20 rokov na jednej stoličke, a sú spokojní. Ty potrebuješ zmeny v živote, rád prijímaš výzvy, alebo čo ťa ťahá k zmene práce?
Mám možno šťastie v tom, že výzvy sa objavili vždy samé. Ani som možno až tak netúžil po zmene, ale v danom momente sa vždy niečo udialo v zamestnaní a prišla ďalšia výzva. Tak som neváhal. Prešiel som naozaj viac pozícií, ale len z jedného zamestnania som dostal výpoveď, z ostatných som dával výpoveď ja na základe vlastného popudu a ďalšej ponuky, ktorú som mal. Nebolo to o tom, že musím striedať robotu, rád by som zostal niekde veľmi dlho, ale človek cíti v komunikačnej brandži, že sa potrebuje hýbať. Pretože len tým rastie a získava nové skúsenosti. Myslím, že tých skúseností som získal toľko, že až a teraz ich dokážem využívať, verím, že v tomto mojom poslednom povolaní.
Ústredným motívom tvojich obrazov je často kruh…
…kruh alebo možno bublina, moja vlastná, v ktorej žijem. Ale aj kruh ako symbol niečoho, čo nemá začiatok ani koniec. Niečo také na zamyslenie, kde to vlastne žijeme, čo má aký význam. Je to pre mňa symbol, ktorý mi zároveň pomáha v živote, dáva ľahkosť, aj ma to núti k niečomu sa zamyslieť.
Zamýšľaš sa aj nad tým, že život je tiež večný kruh, že sa nám v ňom opakujú tie isté témy a tiež história sa vždy opakuje…?
Určite áno. A tým, že som históriu aj študoval, tak viem, že presne tak to je. A nech robíme, čo robíme, všetko tu už raz bolo.
Maľujú aj tvoji synovia?
Starší 6-ročný maľuje už celkom slušne, toho to chytilo viac. No mladší 3-ročný to už tiež skúša. Majú v izbe vystavené svoje plátna a musím povedať, že niektoré sú dobré.
Takže ti raz možno budú konkurovať?
Bol by som rád, keby ich to držalo a mali by niečo, čo im rozširuje obzory a dáva nejaký zmysel. Keby maľovanie mali ako hobby. V ich veku som ešte nemaľoval, takže majú už lepšiu štartovaciu čiaru ako ja. Verím, že ich to bude baviť.
Rozprávame sa spolu, keď na Ukrajine naplno zúri vojna. Keby si dnes maľoval obraz, bol by v tmavších farbách, alebo si ten typ, že namaľuješ svetlejšiu nádej?
Už mám v hlave niekoľko žlto-modrých obrazov, tak možno by to bolo niečo v tomto duchu. Sú to optimistické farby, lebo treba veriť, že to bude mať celé nejaký normálny koniec.
(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)