P. Hlaváček: Existuje hanebný mier, ku ktorému niektorí tlačia Ukrajinu, ale aj spravodlivá vojna

• Nie je to Putinova vojna proti Ukrajine, ale je to vojna Ruska proti Ukrajine.
• Kremeľskej fertuške je vlastne jedno, či sa im darí alebo nedarí.
• Mnohí utiekli z Ruska,  ale to neznamená, že sú to aj odporcovia ruského autoritárskeho režimu.
• Rusko vojensky aj ekonomicky slabne a stáva sa apendixom čínskeho impéria.
• Ukrajina nám ukázala, že patriotizmus patrí do vybavenia sebavedomého Európana a Európanky.

„Vojna na Ukrajine môže trvať ešte dlho. Rusko ešte nepovedalo posledné slovo aj keď je jeho armáda zdecimovaná,“ povedal český vedec Petr Hlaváček z Filozofického ústavu Akadémie vied ČR. Podľa neho je rok vojny na napadnutej Ukrajine zlomovým momentom a tiež zrkadlom nastaveným Európe, ktorá sa nemôže tváriť, že sa jej táto vojna netýka. Podľa vedca nám Ukrajinci ukazujú, že sú hodnoty, za ktoré  stojí umierať. Je presvedčený, že po roku padli aj mýty o Rusku ako o krajine vojenskej veľmoci.   

Čo nám uplynulí rok prezradil o okupantovi-Rusku a čo o brániacej sa Ukrajine?

Padli najmä mýty až rozprávky o Rusku, ale aj Ukrajine. Na prvom mieste, že Rusko je síce ekonomicky upadajúca veľmoc, ale vojensky je to vraj veľmoc, ktorá pomaly vo svete nemá rovného. Tu sa ukazuje, že Rusko bolo skrátka preceňované a teraz dostáva na Ukrajine na frak. O Ukrajine sa zasa často hovorilo ako o nefunkčnom štáte. Niektorí, dokonca aj českí politici, uvádzali, že je to štát umelý, no a teraz ten štát tvárou v tvár ruskej agresii funguje. Samozrejme, že funguje s podporou celej Európy a Západu. Ukazuje sa tiež jedna veľmi dôležitá vec: Nie je to Putinova vojna proti Ukrajine, ale je to vojna Ruska proti Ukrajine.

Vojna trvá už rok. Pôvodne ju Rusko plánovalo len na pár dní. Kedy nastal zlomový moment a v čom?

Zlomovým momentom je vlastne celý rok vojny. Celý sled udalostí, ktoré často vidíme v priamom prenose. Pravidelne počujeme  o ofenzívach, o masových hroboch, o bombardovaní a vraždení civilistov, a tým je to aj nastavené zrkadlo našej Európe. Vojna prišla do Európy a my sa nemôžeme tváriť, že sa nás netýka. Zároveň si uvedomujeme, že napríklad patriotizmus a obrana hodnôt so zbraňou v ruke nie je len niečo imaginárne, či dokonca toxické, čo by sme mali vytesniť. Naopak, vidíme, že to patrí do vybavenia sebavedomého Európana a Európanky.  Ukrajinci nám ukazujú, že sú hodnoty, za ktoré stojí zato aj umierať.

„Darí“ sa Rusku ešte aj po roku vysvetľovať vojnu a útok na Ukrajinu?

Nie som si celkom istý, či je to úplne správne položená otázka, pretože kremeľskej fertuške je vlastne jedno, či sa im to darí alebo nedarí. Sú tam ruské štátne média a potom rôzni dajme tomu blogeri, často aj z ruskej štátnej infraštruktúry, ktorí jednoducho predkladajú ruskej spoločnosti určité „pravdy“ a ruská spoločnosť je väčšinou masívne poslušná. Či s naratívom, ktorý je predkladaný štátom priamo obyvateľom Rusi ako celok súhlasia alebo nesúhlasia, tak tak to nie je. Ale väčšina z nich naozaj počúva a tieto „pravdy“ vychádzajúce z Kremľa nerozporuje.

Ako ruská vojna na Ukrajine ohrozuje ruský režim?

Zasa by som na to odpovedal možno takou okľukou. No, režim… Ona ohrozuje Putina, ktorý aktuálne stojí v čele Ruska, ako prezident Ruskej federácie, ale Rusko je už stovky rokov stabilné v tom, aký režim tam je. A bolo jedno či sa ten štát volal do roku 1917 Ruské impérium, či potom Sovietsky zväz, či dnes Ruská federácia. Ten režim je tam stabilne autoritársky a občas sa mení v režim totalitný. Či v jeho čele bude stáť Putin či iný diktátor, tak to je otázka. Ale na nejaké demokratické Rusko v najbližšej dobe rozhodne neverím, aj keď mám množstvo ruských priateľov, ktorí stále veria a majú nádej, že sa tomu tak raz stane. (úsmev)

Ako sa menila rétorika ruskej propagandy?

Je tam určitá stabilita, čo sa týka permanentného klamania. Na začiatku stáli predsa tie výroky a výkriky o denacifikácii Ukrajiny, ktorá ohrozuje Rusko. Tento modus sa už úplne neobjavuje, ale skôr sme svedkami toho, že Rusko – teda jeho novinári a hovorcovia jednotlivých ministerstiev i pána prezidenta, teda toho ruského diktátora Putina –  hovoria o vojne so Západom. Akoby to bola proxivojna už nie medzi Ruskom a Ukrajinou, ale medzi Ruskom a Západom na Ukrajine. Našťastie sme pochopili, že bez víťazstva Ukrajiny nie je možné mať bezpečnú Európu a tak sa snažíme Ukrajine pomáhať ako dokážeme. Avšak mali by sme oveľa viac, pretože Ukrajina je naozaj štítom Európy a bráni slobodu a demokraciu nášho civilizačného okruhu.

Ako sa na vojnu pozerajú bežní Rusi? Pribúda už kritických hlasov?

Povedal by som, že nepribúda. Vlastne ani nevieme čo sa v Rusku deje a čo si Rusi naozaj myslia. Nezávisle Centrum pre výskum verejnej mienky Nevada konštatuje, že možno 80% Rusov schvaľuje takzvanú špeciálnu operáciu. Pokojne to však môže byť aj viac, ale či to je o päť percent viac či menej je vlastne v tejto situácii jedno. Pretože občania Ruskej federácie, ktorí nie sú len etnickí Rusi, sú jednoducho voči svojej vláde lojálni. Samozrejme, že kritické hlasy zaznejú od intelektuálov, či cirkvi, ale naozaj ich nie je veľa. Uvedomme si, že iba päť až sedem percent má pas mimo Rusko a má aspoň nejakú predstavu o tom, čo je sloboda, demokracia a normálne fungovanie. No a z nich mnohí utiekli mimo Ruskú federáciu, ale to neznamená, že sú to aj odporcovia ruského autoritárskeho režimu, ktorý reprezentuje Putin a tá je jeho skvadra.

Som veľmi skeptický hovoriť o nejakom odpore voči Putinovému režimu či voči vojne na Ukrajine, ale česť všetkým výnimkám. Mnohí z radov exulantov sa dnes nachádzajú aj v Českej republike. Niektorí zo zakázaných organizáciu napr. Memorial, ktorá verejne hlásala, že ruský režim je fašistický.

Aké informácie púšťajú o vojne obe strany a aké naopak nezverejňujú?

Samozrejme na ruskej aj ukrajinskej strane funguje stratégia stratcom. Je to strategická komunikácia čo povedať a čo nie. Čo je napríklad určené pre domácu verejnosť a čo pre zahraničie. Rusko samozrejme pre svojich občanov vytvára predstavu vojny so Západom a Ukrajina sa snaží zasa menej informovať o niektorých detailoch z fronty, pretože ide o strategické informácie. Aj Rusi sledujú, čo je zverejnené v ukrajinskej televízii a čo hovoria ukrajinskí predstavitelia. Inak povedané, nebojuje sa iba na fronte medzi vojakmi, ale ide aj o informačnú vojnu. Ale znova podotýkam, vieme kto je agresor a vieme kto sa bráni.

Aké ma po roku Rusko postavenie vo svete? Akí mu ostali spojenci?

Tak Rusko sa stalo páriou medzinárodného spoločenstva. Veď OSN svojou valnou väčšinou odmietla ruskú agresiu a Rusko postavila na pranier. Tiež sa ukázalo, kto je skutočný spojenec Ruska. Vlastne to nie je Bielorusko, lebo to už nie je spojenec, to je proste ruský protektorát, kde Lukašenko hrá akúsi úlohu gubernátora. Dokonca aj stredoázijské krajiny, ktoré sa dlho držali ruského orbitu, napr. Kazachstan, tak už s Ruskom nechce mať nič spoločné a dnes už svoju budúcnosť vidí v spolupráci napríklad s Tureckom a Čínou. No a Čína alebo napríklad Irán sú tí akože „úhlavní spojenci“ Ruskej federácie a aj to myslím trochu ironicky. Pretože na jednej strane podporujú (aj tajne) Rusko v jeho vojnovom úsilí, na druhej strane Čína veľmi rada vidí, že Rusko vojensky aj ekonomicky slabne a stáva sa apendixom čínskeho impéria.

Ukrajina vyzerá byť morálne nesmierne silná. Vojna sa však musela podpísať na domácom obyvateľstve. V akom stave je po roku vojny ukrajinská spoločnosť?

Pozrite sa, než vojna začala, aj keď ona v nejakej forme vlastne prebiehala už od roku 2014, len sme si toho nevšimli, tak Ukrajina zažívala niekoľko rokov obrovského rozkvetu. Ukrajinské mestá renovovali, budovali infraštruktúru, nesmierne kvitlo podnikanie, od toho najmenšieho. Kaviarní, kvetinárstiev, kníhkupectiev až po rôzne továrne. A po roku ruskej okupácie ruská armáda zničila veľkú časť novej infraštruktúry a vybombardovala Ukrajinu od východu na západ a od severu na juh. Je to obrovská katastrofa. Na prvom mieste ľudská katastrofa, pretože zo strany Ruska nejde o „normálnu“ vojnu, ale o vojnu genocídnu a teroristickú. Ukrajina je dnes už vlastne zničená, ale má svoju česť a bráni sa. Vzdoruje ruskej okupačnej armáde, avšak napriek všetkému hrdinstvu mužov a žien bojujúcich v ukrajinskej armáde, to bez našej západnej pomoci nemusí dokázať. Bez dodávok zbraní, ale aj humanitárnej pomoci, potravín, i komponentov pre energetickú infraštruktúru. To čo Rusko robí na Ukrajine sú vojnové zločiny a ja len dúfam, že minimálne vládni činitelia a velitelia ruskej armády budú postavení pred nejaký medzinárodný tribunál.  

Myslíte si, že je reálne vyšetriť všetky vojnové zločiny, ktoré napáchali Rusi na Ukrajine?

Ja dúfam, že sa to podarí. Musíme ich dobre pomenovať a zdokumentovať. Po Ukrajine sa pohybujú forenzní antropológovia a vyšetrovatelia aj z krajín Európskej únie. Aj sama Ukrajina sa snaží zdokumentovať čo sa stalo v Buči i Irpini a takých miest a dedín, kde sa našli masové hroby civilistov zavraždených ruskou armádou sú desiatky a desiatky. Otázkou je, či sa podarí zločincov, na čele so zločincom Putinom alebo ruským ministrom zahraničných vecí Lavrovom, postaviť pred medzinárodný tribunál. Ale prvým krokom je naozaj všetko dobre zdokumentovať a to sa na oslobodených územiach deje. No a potom verejne pomenovať a označiť páchateľa a kto je zločinec. A samozrejme nie sú to len Putin, Lavrov a ďalší, ale sú to aj konkrétni vojenskí velitelia ruskej armády. Veď pri tých raketách a delách, okolo ktorých ruskí vojaci tancujú, tam nesedí naklonovaný Putin, ale konkrétni ruskí vojaci. Ja sa vlastne po roku pýtam, ruskí vojaci predsa vedia veľmi dobre čo sa deje a napriek tomu proti Putinovi a jeho gangu nepovstali. To by bol predsa ich úplne legitímny postup. Ale chápem, že tradícia strachu a poslušnosti v Rusku, čo je úplne iná civilizácia ako naša, tam má veľkú podporu a len tak sa toho Rusi nezbavia.

Ukrajina je pre Európsku úniu symbolom krajiny, ktorá povstala zo zeme a nevzdala sa. Ukrajinský prezident nedávno navštívil niektoré európske krajiny a žiadal o ďalšiu pomoc. Dostáva sa Ukrajine silnej podpory aj po roku vojny?

Hovorím o tom aj s ukrajinskými kolegami. Nedávno s bývalým veľvyslancom Ukrajiny v Českej republike, ktorý je dnes námestníkom ministra zahraničných vecí Ukrajiny aj ďalšími kolegami, ktorí sú v domobrane na Ukrajine. Všetci sú vďační, že im Západ pomáha, ale potrebovali by  viac a nielen humanitárnej pomoci, ale hlavne sofistikované zbrane. Najmä lietadlá a tanky, teda techniku, ktorá by im pomohla nielen zadržiavať ruskú ofenzívu, ktorá s prvým výročiu vojny opäť vypukla, ale ide aj o to, aby Ukrajinci vystačili ruských okupantov zo suverénneho územia Ukrajiny vrátane Krymu. A to bez ťažkej techniky nepôjde. Na druhej strane si všimnite, ako sa zmenila rétorika niektorých európskych politikov aj tých najvýznamnejších. Napríklad Nemecko prežíva obrovský prerod, veď ešte nedávno tam viedli diskusie o toxickej maskulinite a že vojna je predsa niečo s čím sme už v Európe skončili. Ale tak, ako môže existovať hanebný mier, a presne k tomu mali niektorí tendenciu Ukrajinu dotlačiť, tak existuje aj spravodlivá vojna.Teda že obeť by sa mala šancu brániť proti agresorovi. A keď už Ursula von der Leyenová, predsedníčka Európskej komisie bežne hovorí o tom, že je potrebné podporovať krajinu alebo dokonca hovorí o tom, že je tam potrebné posielať zbrane,  tak minimálne vidíme, že sa niečo zmenilo. Treba Ukrajine pomáhať viac a ešte lepšie. Verím, že sa to aj stane.

Ukrajina musela počas roka riešiť aj korupčné aféry a prezident prepúšťal svojich ľudí aj na najvyššej úrovni napríklad na ministerstve obrany. Ako veľmi to poškodzuje Ukrajinu v očiach Západu?

Ja si myslím, že aj keď to bolo dosť medializované, že ide o detail. Ukrajina je vo vojne, takže prednostne rieši existenčné a existenciálne otázky. Korupcia, ktorá je vo východnej Európe celkom bežná a je bežná aj v štátoch strednej a západnej Európy je záležitosťou, ktorá sa rieši nejak pomimo. Myslím si, že Ukrajinu to nepoškodzuje v očiach európskej verejnosti, teda aspoň tej rozumnej. Naopak, je to symbol toho, že Ukrajina dokonca aj počas vojenského stavu rieši aj svoje vnútorné interné problémy. Zároveň pri tom riešení stále volá o pomoc. Preto sa celý čas snaží ukrajinský prezident oslovovať úplne konkrétnych svetových lídrov.

Ktoré sú pre vás najsilnejšie momenty už ročnej vojny na Ukrajine?

Tých momentov za ten rok vojny Ruska na Ukrajine bolo a je veľmi veľa. Sú to také obrazy, ktoré sa musia vybaviť každému. Je to rozbombardovaný Mariupol, kde odhadom zahynuli desiatky tisíc civilistov. Sú to malé mestečká v okolí Kyjeva ako Buča a Irpin, kde našli masové hroby. Masové hroby civilistov. Ale je to aj obrovská radosť Ukrajincov, keď sa im podarilo vybojovať späť Cherson. Alebo keď sa im podarilo postúpiť v Charkovskej oblasti alebo na Donbase. Zároveň je tam stále pachuť toho, že to je vojna a vojna nie je nič pekného. Je to strašná vojna. Napríklad zábery z Bachmutu zo zákopov plných bahna a krvi, tak tie nám pripomínajú strašné chvíle prvej a druhej svetovej vojny. Ten obraz je veľmi pestrý. Je to obraz bolesti aj smútku, ale aj obrovskej statočnosti a hrdinstva, ale na ruskej strane len zbabelosti a zločinu.

Je vôbec možné odhadnúť ďalší vývoj vojny na Ukrajine? Je vôbec možné, aby Rusko niekedy prijalo porážku, či Ukrajina pristúpila na to, že by sa nakoniec vzdala niektorých svojich území?

Podľa ukrajinských prieskumov verejnej mienky ukrajinské obyvateľstvo rozhodne nie je naklonené tomu, že by sa Ukrajina mala vzdať svojich území. To čo bolo ukradnuté musí byť aj vrátené, presne tak to v normálnom medzinárodnom spoločenstve chodí a tak máme nastavené pravidlá. A pokiaľ na nich nebudeme trvať, a nielen Ukrajina, ale aj my, či Európska únia, tak sa začne rúcať medzinárodný poriadok. Otázkou je nakoľko je to teraz reálne. Uvedomme si, že Rusko nepovedalo posledné slovo! Jeho armáda je síce v mnohom zdecimovaná, ale stále majú odkiaľ brať a stále u nich prebieha množstvo skrytých mobilizácií a voja nie je stále u konca. Aj moji ukrajinskí priatelia stále upozorňujú na to,  aby sme nezverejňovali dáta a termíny, kedy by mohla vojna na Ukrajine skončiť, ako sme toho boli svedkami v minulom roku. Tá vojna môže trvať ešte veľmi veľmi dlho a bude to skúška nielen pre statočnú Ukrajinu, ale aj pre nás v Európe. Musíme vydržať!

Minister zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky Rastislav Káčer sa v pondelok, 20. februára 2023 v Bruseli, zúčastnil na zasadnutí Rady EÚ pre zahraničné veci. Jednou z hlavných tém rokovania ministeriek a ministrov členských štátov Únie bola aj agresia Ruska proti Ukrajine.

„Nesmieme dopustiť, aby bolo v 21. storočí možné meniť hranice silou. Je to v bytostnom záujme Slovenska, tak ako je v našom záujme aj nezávislá a slobodná Ukrajina. Nielen preto, že ide o nášho suseda, ale predovšetkým preto, že musíme Rusku ukázať, že agresiou a porušovaním medzinárodného práva a Charty OSN si svoje imperiálne ambície nenaplní,“ uviedol v Bruseli minister zahraničných vecí SR Rastislav Káčer.

zdroj: rozhovor Akademie věd ČR

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)