Blogy

Spáchala som samovraždu, a nie raz

Každý má na to vlastný dôvod. Dôvod, ktorý tí, ktorí sa o to našťastie nikdy nepokúsili, nikdy nepochopia. NIKDY. A už vôbec nie takí, ktorí to vo svojom okolí zažili. Je to taká intímna situácia, do ktorej, keď sa dostanete, nevpustíte nikoho. Ak to prežijete, nesiete si to ako najintímnejšiu chvíľu života navždy. Života, ktorý sa potom postupne učíte opäť milovať. 

Nikdy som sa samovraždou nevyhrážala, nikdy ju nespomínala. Nikdy. Urobila som to. Je úplne jedno, kedy a prečo.Túto otázku som ešte  počas mojich rokov na škole aj neskôr, dostala od najbližších. Mojich najbližších, nie všetkých som však aj naozaj milovala. Od takých, ktorí sa do role najbližších iba pasovali.

Nikdy som na túto otázku v podstate neodpovedala, ak, tak určite nie pravdu. Vedela som totiž, že ten strach, ten daný strach, v danom okamžiku z pocitu neporozumenia, bezmocnosti a samoty som totiž nevedela opísať ani slovami. Prečo, prečo si zobrala tie lieky?! Prečo?! Dookola sa ma pýtali najmä tí, kvôli ktorým som to vlastne urobila. Pravdu som im nikdy nepovedala. Mala som, ale dnes už nie sú súčasťou môjho života.


Vždy, vždy som to urobila pre to, že som už nevládala, vyčerpaná starosťami, ktoré sa iba kopili a nevedela som ich vyriešiť. Vždy som k liekom pristúpila presvedčená, že už nevládzem, že to už nedám a považovala som to za jediné správne riešenie. Duša ma bolela tak, akoby ma rezali za živa. Aj som nahlas kričala, ale nejako ma nikto nepočúval. Všetci mali svoje starosti. Aj som prestala, nechcela som obťažovať svojimi problémami.  A ľudia, ľudia, ktorí ma mali naozaj radi, mala som pocit, že ich iba sťahujem so sebou.

Nevedel mi pomôcť nikto, ani odborníci, ktorí sa mi tú bolesť snažili zmierniť liekmi, aj keď som nikdy nebola typický pacient na farmaceutickú liečbu. Moje problémy totiž diagnostikovali ešte z rodiny, kde som vyrastala a agresori ich nevyriešili dodnes. Už ako  malé dieťa som sa pozerala a počúvala denné hádky mojich rodičov, ktorí ma aj so súrodencom systematicky dlhé roky psychicky aj fyzicky týrali. Dokonca mi, ešte ako malej, otec teatrálne ukázal, ako sa taká samovražda dá veľmi jednoducho vykonať. K hlave si pred nami priložil guľovnicu, aby sme sa v kuchyni pozerali, ako sa odstrelí kvôli našej mame. Túto „scénku“ s tradičnej slovenskej rodiny mám dodnes pred očami, už viac ako 40 rokov.

Naposledy som sa o samovraždu pokúsila pred viac ako 25 rokmi a verím, že sa už v živote do takej hroznej situácie nedostanem. Priznám sa však, že si na ňu spomeniem vždy, keď som v úzkych, keď  mi je hrozne ťažko, ale chvalabohu, mám to pod kontrolou. Lebo už nie som tak príšerne a bolestivo sama a je pri mne človek, s ktorým všetko vyriešime.

Myslím na to ale vždy, keď si niekto siahne na život. Bože, ako ho chápem… musel strašne trpieť a vôbec to nemusel byť klasický psychiatrický pacient.

Bože, ako takého človeka chápem, bože, ako mu rozumiem, ako presne viem, ako sa mu museli v takej intímnej chvíli triasť ruky, keď napríklad tie lieky, to množstvo liekov, vylupoval z obalov a v ťažkom afekte, možno plači, v sekunde ich zapil vodou a ľahol si do postele. Ja som vždy veľmi plakala.

Pomaličky sa vám upokojí dych a len čakáte, že sa vám začne driemať a že zaspíte. Lebo len po tom v danom momente túžite. Ako pomaličky z vás zrazu začne odchádzať tá bolesť, bolesť duše, ktorá je pre vás neznesiteľnejšia, ako operácia zaživa. Túžite len po jednom, prestať cítiť tú bolesť. Bolesť, ktorú som schovávala, alebo aj neschovávala, len si ju nikto nevšímal, alebo podceňoval. Mne však vždy prišlo tak strašne zle, že som necítila žiadny nástup pokoja a úľavy, naopak, všetko sa ešte zhoršilo. Bolo to hrozné, snaha o uvoľnenie tela a duše z pekla sa zmenila na zúfalú snahu prežiť. Bolo to veľmi dávno, ale vždy, keď si na to spomeniem, dodnes cítim tú pachuť v ústach, liekov. Tú slabosť celého tela po užití liekov, ktoré mi po afekte a ataku akoby nepatrilo.


Som človek, ktorý prežil samovraždy a som za to vďačná. Dnes už viem, že to nikdy neurobím, ale klamala by som samú seba, keby som nenapísala, že si občas na to nespomeniem. Na slovo samovražda. Niekedy je to stotina sekundy, asi to z hlavy nikdy nedostanem, ale mám to už v hlave a hlavne duši dávno upratané.

S údivom však čítam niektoré komentáre ľudí, ktorí reagujú na články o samovraždách, či na rôzne úvahy autorov. Komentáre pod článkami čítam s údivom, najmä tie, ktoré urážajú autora so slovami, že evidentne o samovražde netuší nič, nič podobné určite nezažil ani vo svojom okolí, inak by to nenapísal a bla bla …. Pritom mi autor píše z duše, mne samovrahovi. „Tiež čitatelia“ to napíšu bez akejkoľvek informácií o autoroch, akomkoľvek vedomí a informáciách o nich len pre to, že oni to v okolí vraj zažili a s autorom nesúhlasia. Veď oni vedia! Prd vedia! Nič nezažili! Nič nevedia! Vedia o tom jedno veľké … , práve pre to, že nezažili. Bože, ako sa v tých textoch niektorí ľudia vedia nájsť…

Spáchala som samovraždu a nie raz. Už to nikdy neurobím, ale nezabudnem.  Len som si tieto posledné dni viac uvedomila, akí dokážu byť ľudia príšerne egocentrickí a ako rýchlo sa v niektorých textoch dokážu nájsť. Lebo viete čo? Kto to neurobil a neprežil, netuší zhola nič.

Nemá najmenšiu predstavu, najmenší miligram predstavy, ako sa v takej intímnej chvíli takí ľudia cítia, čo cítia… A nepíšem o psychiatrických pacientoch. Lebo na život si nesiahajú len pacienti, to vám garantujem. Píšem o osamelých v tomto preľudnenom svete, ktorých je evidentne stále viac a viac, viac, viac…

Spáchala som samovraždu, a nie raz. Ja som to zatiaľ v živote DALA, aj keď o tom rozhodli iba úplné náhody. Dávno som už však rozhodnutá DÁVAŤ to ďalej. Lebo som už aj ja milovaná a už necítim tú strašnú bolesť a áno, aj samotu, tú strašnú samotu.

Ticho, ktoré pred samovraždou nikto nepočul



Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *