Výpoveď ako trauma. Zdanlivý úspech je návykový
V súkromnej firme som kedysi mala kolegu, ktorý dostal výpoveď a potom sa po firme prechádzal s pištoľou za opaskom. Príjemné to nebolo. Na trhu súkromného sektoru si urobil také meno, že ho už nikto nezamestnal a pre jeho budúcnosť bolo jedinou možnosťou vopchať sa do priazne akýchkoľvek politikov. Bol úspešný, zachránila ho štátna trafika a ešte viac… Nech sa mu darí.
Psychológ Marek Navrátil prirovnal výpoveď k smrti príbuzného. Upozornil, že výpoveď v práci patrí medzi desať životných udalostí s najvyšším stresovým potenciálom. Podobne ako úmrtie v rodine, rozvod, alebo zranenie. Je to trauma, s ktorou sa nie všetci dokážu vysporiadať na úrovni, dokonca ani finančne zahojení najvyšší manažéri. Pri nich najviac trpí ego.
Uviedol, že s koncom pracovného pomeru sa končí aj naša profesionálna identita. A spoločne s ňou umiera i brand zamestnávateľa v nás. Značka, na ktorú sme často boli veľmi hrdí. Z milovanej firmy sa stáva firma nenávidená. Však „ma vyhodili a ešte aj v období môjho najlepšieho verejného uznania“.
Odísť so cťou
Aj dnes môžeme byť svedkami toho, keď vysoký manažér/ka, častokrát na základe lajkov či verejného uznania, sa nedokážu vyrovnať s tým, že súkromný majiteľ má na výsledky ich práce iný názor. Väčšina odchádza potichu, na úrovni, niekto s cirkusom, že sa o ňom dozvie aj ten, koho to vôbec nezaujíma. Súkromnej firme to uškodí, aj keď verejnosť pozná len jednu stranu dôvodu. Aj keď zaskočení, avšak múdri manažéri/ky neopojení úspechom a slávou odchádzajú potichu, aj keď takmer na minútu a okamžite.
Verejné nariekanie manažérov súkromných firiem je podliezaním latky. Neviem si z dlhoročných skúseností predstaviť, že by seriózna súkromná firma takého manažéra/ku niekedy ešte zamestnala.
Aj to, ako opustíme „pozíciu snov“ rozhoduje o našej budúcnosti. Či na úrovni a profesionálne, alebo s verejným nariekaním „ako mi ublížili“. V naozaj serióznych súkromných spoločnostiach a firmách takýto nešťastníci pri odchode podpisujú aj mlčanlivosť. Veď nie sú platení zo štátneho rozpočtu, teda peňazí daňových poplatníkov. Ale nadávať verejne na súkromnú firmu, lebo však ma „všetci uznávali a takmer každý deň som predsa niekde prednášal/la, lebo si ma ľudia vážili a mám aj množstvo ocenení…“
Ako droga
Súkromné firmy nezaujíma počet spoločenských ocenení, ani výstupov v médiách (tie až po výpovedi dotyčného). Súkromnú spoločnosť zaujímajú len výsledky vo fiškálnych tabuľkách, často už štvrťročných.
Byť stredobodom pozornosti je ako droga. Úspech je návykový. Na druhej strane však nepustia firemné dáta a tabuľky. A potom je už len na každom, ako sa s týmto faktom dokážeme vyrovnať a priznať si, pochybil/a som. Lebo výsledky súkromnej firmy jednoducho nepustia.
Výpoveď nás zraňuje. Je to veľké zranenie nášho ega. Strácame pozíciu v pracovnom kolektíve, sebaúctu. „Pochopíme to, až keď začnú naši spolupracovníci na chodbe uhýbať našim pohľadom. A my ich. S výpoveďou nastupuje hanba, že sme to nechali dôjsť tak ďaleko. Strácame sebavedomie a do času, než sa nám v novej práci začne dariť, to s nami nebude žiadna sláva. Vo všetkých ohľadoch a smeroch. Nedobrovoľný odchod zo zamestnania nás ale aj mobilizuje. Už nemusíme premýšľať, či a ako dlho ešte chceme v tejto práci ostať. Nemusíme odkladať vylepšenie na našom životopise a “rozhúpať sa”. Konečne začíname konať,“ vysvetlil psychológ Marek Navrátil. A záleží len na každom „vyhodenom“, ako to bude vyzerať aj na verejnosti.
(Ak sa vám tento komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)