Miloš Šeliga: „Česi vedia, že sú na tom v hokeji zle, my si stále myslíme, veď môže byť aj horšie, pritom sme na tom horšie, ako si dokážeme pripustiť.“
Dalito pripravuje sériu článkov a rozhovorov o hokeji, ktorá vznikla na základe ponuky prezidenta SZĽH Martina Kohúta.
„ Mojím zámerom je vytvoriť iný pohľad na prácu v hokejových kluboch na Slovensku. Osobne veľa cestujem a stretávam sa s ľuďmi, ktorí i skutočne a ťažko pracujú v kluboch a viem, že je to inak, ako sa to môže zdať niekomu za počítačom alebo v bratislavskej kancelárii,“ reagoval prezident SZĽH Martin Kohút s tým, že bude rád, ak objektívne zistenia z jednotlivých klubov vyplávajú na verejnosť. „Bol by som naozaj rád, aby z jednotlivých klubov prevládali pri rozhovoroch pozitívne veci, ale neviem to už teraz ovplyvniť. Snažil som sa o to posledné tri roky. Rozhovory a zistenia budú pre mňa aj spätná väzba,“ uviedol Kohút.
Redakcia už oslovila takmer stovku klubov, postupne spracováva odpovede ich vedení do ankiet a realizuje výjazdy po celom Slovensku. Aj na základe výzvy, s ktorou sa Dalito obrátilo na hokejových funkcionárov, do redakcie napísal hokejový profesionál 10 rokov, tréner Miloš Šeliga. Momentálne sa venuje mládeži v HKM Zvolen. Ako uviedol, záleží mu na tom, aby ľudia od hokeja-funkcionári konečne využili šancu, ktorú predtým nemali, o pomeroch v slovenskom hokeji začali hovoriť funkcionári verejne, otvorene a hlavne, aby sa všetci počúvali. Rovnako, ako v Škandinávii.
Keď ste ma oslovili mailom napísali ste, že pred dvoma rokmi ste pôsobil ako
manažér mládeže v Poprade. Podporovali ste nové vedenie na čele s pánom
Kohútom. Potom ste sa rozhodol radšej odísť do Čiech. Prečo? Čo vás
sklamalo?
V prvom rade som do zahraničia neodišiel kvôli SZĽH. Poprad nemal záujem, aby som tam ďalej pôsobil. Našli si iného človeka, tak som hľadal na Slovensku klub, kam by som šiel. Nenašiel som so ho, odišiel som na Moravu. Vďaka Popradu som sa dostal hlbšie k ľuďom zo SZĽH a zistil som, že hokej nie je o hokeji, ale o všetko inom. To všetko, čo sa v hokeji deje, to je zlé. Aj keď sa ľudia vymenili… Môže mať pán prezident výborné myšlienky, že chce zo SZĽH
urobiť servisnú organizáciu, ale momentálne nie všetci asi vedia, čo to servisná organizácia vlastne je.
Konkrétny príklad?
Teraz som bol na disciplinárke, dával som tam podnety a stále som len počúval, že to musíme podnety dávať len my kluby a písomne. Hovorím im, však som prišiel do Bratislavy, aby som ich podal, aby sa niečo zmenilo. Stále to necítim tak, že SZĽH je naozaj naša servisná organizácia.
Pracovali ste v nadnárodnej firme a popritom ste 10 rokov trénovali mládež. Keď sa v Poprade zmenilo vedenie, tak sa vás spýtali, či by ste to nezobrali na plný úväzok. Presne to bolo v čase, keď SZĽH volilo nového prezidenta, menili sa stanovy na SZĽH.
V Poprade sme len začínali a otváral som aj také veci, ktoré mnohí neradi počujú. Okamžite som narazil na odpor.
Aké napríklad?
Napríklad, v Poprade som po zmene vedenia otvoril transparentný účet a začal poukazovať na problém, že z mládeže unikli peniaze do mužov. Práve financovanie bol najväčší problém. Ľudia, ktorí tie veci robili potom peniaze vrátili späť, ale neviem či to je takto korektné. Nastavili sme to vtedy aspoň takto a dodnes to funguje na transparentnom účte. Ale aj vďaka SZĽH som sa zasa dostal do Švédska a Fínska, kde sme porovnávali výchovu mladých hráčov.
Ale za to, čo sa deje s peniazmi v klube vedenie SZĽH asi nemôže, to je klubová záležitosť.
Áno samozrejme, v kluboch si musí každý upratať sám. Ak nefungujú kluby, nemôže fungovať zväz.
A čo ste zistili vo Fínsku?
To je absolútne o niečom inom ako na Slovensku. Celé to správanie hráčov aj trénerov. A tá kultúra! Celkovo, tam si nikto na diaľnici prikázanú stokilometrovú rýchlosť neodváži prekročiť. Nikto. A ako je to u nás? Čiže, tam niečo tréner povie hráčovi a rešpektuje to on, jeho rodičia a vlastne všetci. Jednoducho vo Fínsku celá spoločnosť, aj hokejová, rešpektuje pravidlá. Oni tie pravidlá nemenia, my sa ich stále snažíme obchádzať podľa toho, ako nám to vyhovuje. Rovnako ako aj v hokeji.
Spolupracovali ste aj so zlatými chlapcami, ktorí mali byť zárukou zmeny?
Áno, vážim si ich dodnes. Tesne pred našim rozhovorom som sa stretol s Mirom Šatanom a mal som z neho pocit, že už má všetkého dosť a najradšej by skončil. Úprimne ho ľutujem, s čím všetkým musí bojovať. Keď sa jednoducho nezačneme spájať pre hokej, tak sa nikde neposunie.
Ale aj vy ste to vzdali a odišli radšej do Českej republiky, prečo?
Hľadal som na Slovensku klub, ktorý má pravidlá, fungoval otvorene a medzinárodne tak, ako som to videl vo Švédsku a Fínsku. Nenašiel som taký. Tak som odišiel.
Ale rovnaké problémy majú aj v Česku…
Áno, to máte pravdu, ale ja hovorím, že rozdiel medzi Slovenskom a Českom je v tom, že Česi vedia, že sú na tom zle a my si stále ešte myslíme, veď môže byť aj horšie. Pritom sme na tom horšie, ako si niekto dokáže pripustiť, či si predstaviť. Takže oni už vedia a reálne sa snažia niečo meniť a my len prešľapujeme na mieste. Niekedy robíme jeden krok dopredu a dva dozadu. Stále sa hašteríme, že to sú nové veci, to sú staré veci….
Nepýtali sa vás Fíni čo to s tým našim hokejom stvárame?
Presne, pýtali sa: Veď pred pár rokmi sme sa my učili od vás a teraz vy sa chcete učiť od nás…
To znamená, že sme zničili fungujúci systém výchovy hokejistov?
My sme im dali myšlienku, akoby to malo fungovať a oni ju hodili do pravidiel a používajú ich dodnes. Jednoducho sú otvorená spoločnosť. Vo Švédsku nám ešte ukazovali aj všetky financie kto čo dostal, na čo použil , ako ich dostávajú, ako získavajú. Doma každý proti sebe nejako bojujeme, zatajujeme a keď sa niekomu podarí urobiť nejaký projekt a získa napríklad peniaze z ministerstva vnútra, radšej všetko tají, lebo čo keď…
Ale potom je to o ľuďoch v hokeji, ich hlavách, charakteroch. Chodím po kluboch a mnohí sa tvária, že im ide o hokej a nie peniaze, ale vyzerá to naopak.
Ak to niekto hovorí, tak klame. Bez peňazí nevychováte žiadneho hokejistu. Ani bez kontaktov, či dokonca politikov. V Škandinávii to však funguje tak, že keď niekto získa nejaký kontakt, tak ho posunie aj ostatným klubom, lebo tam všetci spolupracujú a robia niečo spoločne pre hokej. Viete si to predstaviť na Slovensku?
Vy konkrétne, aké zmeny ste navrhli SZĽH pre zlepšenie situácie?
Napríklad, navrhoval som, aby konečne zrušili mandátnych trénerov, ktorí boli platení priamo zväzom. Robia v kluboch, ale spovedajú sa SZĽH. Dostávali fixný plat okolo 800 eur a boli to živnostníci. Ako mandátny tréner som pracoval rok popri zamestnaní, čím som vlastne porušoval zmluvu. Napríklad v Poprade sme potom najvyšší plat dali trénerovi v prípravke.
Za 800 eur mesačne ste mali dať do hokeja celé srdce?
Presne (smiech), ale aj tak som vždy dával a dávam do hokeja celé srdce. Či som trénoval úplne zadarmo, či teraz. Zväz na jednej strane chcel, aby mali tréneri nejaký príjem, na druhej strane im rovno zakázali si privyrobiť inde. Mne osobne zakazovali robiť vo firme a dokonca pomáhať aj iným klubom, či v iných hokejových projektoch.
Panuje medzi klubmi aj nešportová nevraživosť? Poznám prípady, keď sa kluby vydierajú už pri prestupoch malých detí.
Veľmi dobrú tému ste otvorili. Pred troma rokmi sa menili stanovy SZĽH, vtedy sme licitovali o tom, aké financie musí pri prestupe aj malého hráča zaplatiť jeden klub druhému. Už vtedy som SZĽH povedal, že to fungovať nebude. Dovtedy to bolo tak, že deti vykupovali z klubu ich rodičia. Zákon o športe to zakázal, takže dnes, keď chce hráč prestúpiť, tak by ho mal vyplatiť klub. Žiaden klub vám však žiačika nebude kupovať za 1000-2000 eur.
Takže to zasa ostane na rodičoch?
Presne, napríklad aj my sme vykupovali hráča z Liptovského Mikuláša do Popradu. Vyslovene chcel hrať za Poprad. Vysvetlil som mul, že my ale na prestup nemáme peniaze. Prišiel s rodičmi, zaplatil “sponzorský” dar do klubu a tie peniaze sme posunuli do Liptovského Mikuláša, aby bolo všetko podľa zákona. Ale to je presne to, že rodič je nútený si vykupovať vlastné dieťa-hráča.
Príde mi to zvrátené.
Samozrejme, že je to zvrátené. Toto je československý systém, ktorý nikde inde na svete nefunguje.
Veď sú to iba deti!
Ja som poukazoval aj na to, že všetci tvrdia, že klub má náklady na výchovu dieťaťa. Z časti ich platí rodič, ale klub zasa dostáva štátne peniaze zo zväzu či mesta. Tak som navrhoval, prečo si kluby majú platiť slovenských hráčov navzájom, keď štát rozdelí peniaze klubom a potom klub zaplatí klubu. To je čo?? Veď stále vychovávame slovenských hráčov! Vo Fínsku hráči prechádzali len z klubu do klubu, vytvorili tak prirodzenú konkurenciu, lebo vytvoriť také podmienky, aby klub neopúšťali. Každý klub by mal aj na Slovensku vytvoriť podmienky, aby to dieťa mohlo hokejovo rásť a neutekalo z klubu. V Poprade sme otvorili aj tento princíp a pustili chlapcov do sveta, nikomu sme nebránili, nikomu. Vyslovene sme im povedali, všetko kto chcete, choďte do sveta. Uvediem iný príklad. Základná škola vychová žiaka a žiak ide na strednú, platí výchovné??? Presťahuje sa v piatom ročníku ZŠ do iného mesta, pýta si stará škola niečo?
To je ďalší príklad toho, že ani zmena vo vedení SZĽH a manažérskeho nástupu „zlatej generácie“ nič v pomeroch slovenského hokeja zatiaľ nezmenili?
Momentálne to čo urobili určite nestačí. Fínsky expert sám a nové štadióny slovenský hokej nezachránia, pretože starého psa nenaučíte novým kúskom. Pána Kohúta vnímam ako manažéra. Keď sa na Prohokeji predstavoval klubom rovno povedal, že sa nebude starať do hokeja, že on je manažér. Oslovilo ma to, súhlasil som s ním, mám vlastné skúsenosti z firmy, takže keď povedal, poďme to riadiť ako firmu, páčilo sa mi to. Lenže ak nie sú ľudia v kluboch, ktorí týmto veciam rozumejú, ktorí nikdy predtým neriadili firmu a dlhé roky fungujú tak, že dajte mi peniaze, ja ich prerozdelím… takto to jednoducho nefunguje a na rozvojové projekty môžeme zabudnúť. Vymeniť prezidenta, možno pár ľudí a začať možno nejaké projekty, to je len špička ľadovca. Osobne sa obávam, že ľudsky v tých kluboch zlyhávajú.
Možno by pomohli nejaké centrálne školenia funkcionárov, trénerov…
Teraz sme jedno mali, mali sme sa sebahodnotiť. Ťažké manažérske veci, ktoré som roky musel každý rok obhajovať v bývalej firme, čo som za posledný rok urobil, dokázal a až potom som dostal vyplatené . Veľmi náročné. Teraz niekto príde s myšlienkou, že máme pracovať s hráčmi a učiť ich to tiež. Ja som to skúsil minulý rok v Znojme s českými hráčmi. Boli to gymnazisti, ktorí sa dobre učili. Veď oni mali problém povedať dve súvislé vety! Takže áno, poďme to učiť deti, lenže to nevedia ešte ani niektorí tréneri.
Ale toto SZĽH zmeniť asi nemôže, čo podľa vás teda majú urobiť, aby sa to celé na Slovensku zlepšilo?
Všetci musia začať o tom hovoriť nahlas, počúvať a otvorene sa o tom rozprávať. Presne preto som aj prijal ponuku Zvolena, lebo to tam tak začalo fungovať. Na jednej strate klub stratil svoje pozície v mládežníckom hokeji, ale prišli aj noví ľudia do vedenia s veľkou snahou s tým niečo urobiť. Súhlasili s mojim návrhom rozvíjať mladých hráčov a nepozerať sa len na výsledky. Radšej vypadnime, len nech sa nám hráči zlepšujú.
To znamená, že fungujeme opačne ako vo Fínsku či Švédsku, hráčov nevychovávame a ideme len po výsledkoch?
Presne. Dnes som postúpil s juniorkou, tak sa teším, ale vypadol som s dorastom a som smutný, ale ja som pre obe mužstvá urobil ako tréner maximum. A buď si to pred vedením obhájim alebo neobhájim. Ak si to neobhájim, tak si nájdu nového trénera, ale to je normálne. Ale u nás sú tréneri všetci naučení na to, že ak nebude majster, nepodpíšu so mnou zmluvu, ak vypadnem, tak ma vyhodia a pritom je to všetko za pár eur, niekedy doslova almužnu.
Ale to vyzerá až na generačnú výmenu, tak pre koho to SZĽH stavia tie štadióny, keď si neurobíme poriadky v hlavách? Okrem toho, že niektoré budú stáť tam, kde ani líšky nedávajú dobrú noc, kde ani deti nie sú, lebo ich rodičia prevracajú každé euro.
Súhlasím sa vami. Hovoril som o tom aj s pánom Kohútom, že malé tréningové haly nepovažujem za správny krok. Povedal, že má na to analýzy. Takže do toho nechcem vstupovať. Verím mu. Samozrejme, že štadióny treba stavať, ale tam, kde ich treba. Neviem, možno je to o kontaktoch. Napríklad Liptovský Hrádok, pán Cibák má dobré kontakty so SZĽH, bude stáť tam, ale ono by to presne takto nemalo fungovať. Ako keď automobilku postavili v Nitre miesto Prešova. Čiže sú lokality, kde by sme mali stavať nové haly a pritom už máme štadióny, ktoré zívajú prázdnotou a treba do nich deti. SZĽH by malo zisťovať, prečo sú prázdne tam kde sú, či jednoducho nie sú deti, či je to zlým prístupom klubu či rodičov a stavať ich tam, kde nie sú. Ale toto je veľmi náročná práca a neviem, či sa taký niekto v SZĽH nájde. Však fajn, vznikli nejakí supervisori SZĽH a títo by to možno mohli zbierať a spracovávať. Ja neviem, napríklad vo Vranove by zistili, že majú dosť detí, ktoré by chceli hrať, ale nemajú trénera a podobne. Možno to už robia…
Takže urobilo niečo „nové SZĽH“?
Strašne veľa myšlienok pustili do sveta, ale realizáciu ešte nevidím. Pritom ja som nebol ten čo očakával, že behom pol roka sa všetko zmení. Určite sa niečo urobilo, ale výsledky ešte nevidím. Stále hovorím, ak niekto chce pomôcť hokeju, nech mu pomáha. Aj ja som začal trénovať preto, že som sedel na tribúne a nadával som na trénera, ktorý trénoval môjho syna. Povedal som, idem dole a budem sa snažiť trénovať inak. Budem sa s deťmi rozprávať, budem ich povzbudzovať a budem s nimi veci riešiť tak, ako so svojim synom. Celkovo nemám rád ľudí, ktorí len kritizujú zväz, kluby. Nech prídu a nech robia. Píšťalku posuniem hocikomu keď chce.
Teoreticky. Zajtra by vás zvoli za prezidenta SZĽH a máte na to tri roky, aby ste niečo v hokeji zmenili tak, aby sa fanúšikovia na tribúnach opäť radovali.
Čo je radosť? Radosť z hokeja je víťazstvo. To nezaručí žiaden prezident. Ľudia to presne berú podľa výsledkov. To je presne naša výsledkovo orientovaná spoločnosť. Teraz sa mi v Liptovskom Mikuláši páčilo to, že vždy mali problémy s počtami detí, dnes tam majú plno. Čiže niečo zmenili. Či robia všetko dobre, to ešte dnes nevie nikto, ale aspoň začali. Kto robí veci stále rovnako, nemôže očakávať lepšie výsledky. Tam je radosť. Dôležité je, aby deti mali radosť z hokeja. My strašne ten hokej prežívame, kým v Česku sa hokejom bavia. Oni tam chodia na kultúru, ako do divadla. U nás to skôr vyzerá tak, že fanúšikovia sú skôr frustrovaní celou spoločnosťou a chodia si vybíjať zlosť na hokej. Najťažšia úloha je nájsť na Slovensku správnych ľudí. Ľudia aj chcú robiť, ale neviem či nedostávajú šancu alebo čo sa tu deje, či to je naozaj tým, že celá spoločnosť nie sme otvorená…
Martin Kohút sa predsa obklopil úspešnými hokejistami, ktorí mali byť zárukou napredovania.
To vôbec nič nezaručuje. Úspešní hokejisti vedia ako ťažko sa dostali na vrchol. Trénoval som deti Rada Suchého či Ľuboša Bartečka a vždy som im hovoril, pozerajte sa na hokej očami neúspešných, nie len úspešných. Hokej nie je len reprezentácia, ale aj najmenší prípravkár, rodič.. Žiaden úspešný hokejista nemusí byť úspešný manažér, či tréner. Môj názor je, že aj nemocnicu by mal riadiť manažér a nie najlepší kardiológ napr… To isté školy, kluby.
Súhlasíte s tým, čo povedal Zdeno Cíger pre Dalito, že v hokeji sa nám rozmohlo skupinkovanie?
Vždy tu bolo. Bratislava a zvyšok. Skupina Trenčanov, Bystričanov, východ, západ…Starí a mladí. Uvediem iný príklad. Aj v tom našom zlatom mužstve mal totiž každý nejakú úlohu. Niekto bol strelec, niekto nahrával, niekto bránil a každý z nich bol vodca. Možno nie vodca v repre, ale napríklad v klube. Takže tam v podstate máme pokope hokejových vodcov, veď je to obrazne dvadsať najúspešnejších hokejistov Slovenska, pri ktorých vyrastalo ďalších dvetisíc hokejistov.
Tak, ale ak chceli niekde hokej posunúť, tak sa predsa nemôžu skupinkovať.
Veď aj teraz skupinkujeme. Zlatí chlapci… Jedna skupinka, v nej ďalšie skupinky… Nechcem, aby sa to skupinkovalo, chcem, aby všetci čo chcú pomôcť spolupracovali. Starší, mladší, úspešní aj tí menej. Možno práve s tým má prezident SZĽH Kohút najväčší problém, lebo každý hokejista potreboval trénera-kouča, aby im povedal: Pôjdeš hrať ty a ty a zadelil úlohy. A dnes, keď máme dvadsať najlepších lídrov, tak sa možno medzi sebou teraz hľadajú a možno by boli najradšej, keby mu mohli povedať: “Pán Kohút, POVEDZTE nám čo máme robiť?!” Ale on nie je ten človek, ktorý im povie, urobte to alebo to. Takže im chýba „tréner“, ktorý by to celé usmerňoval.
Však nech im to povie pán Kohút ako manažér…
Nemyslím si, že je to jeho robota. Môže im podľa mňa povedať, nájdite si vy vo svojich kluboch ľudí a dajte im právomoci. Nájdite v kluboch takého riaditeľa, ktorému budete dôverovať a hlavne mu pomáhať, ktorému nebudete podkopávať nohy, ale bude robiť jeden pre druhého, aby sme ten hokej naozaj posunuli.
Takže by sa „zlatí predátori“ mali podľa vás stiahnuť?
Miro Šatan bol z nich asi ten najväčší predátor a preto bol asi aj kapitán. Pre mňa osobe je najvyšší šéf HOKEJA Miro Šatan. Čiže pre mňa je toto prvá osoba, ktorú by som kontaktoval po hokejovej stránke. Ak budem riešiť, že potrebujem štadión, infraštruktúru… tak áno, poďme za pánom Kohútom a možno povie, títo ľudia o tom rozhodujú, tak bavte sa s nimi. A Miro Šatan je práve tá osoba, ktorú by mal rešpektovať či pán Golonka, či pán Lukáč, či Cíger. Keď budú nové voľby prezidenta SZĽH a príde niekto iný, tak znova, nie proti sebe bojovať, ale pomáhať jeden druhému.
Zdeno Cíger si však práve vďaka postoju, ktorý teraz spomínate zažil peklo a také útoky na rodinu, ktoré si nikto nevieme ani predstaviť.
Zdeno podľa mňa mal chuť pomôcť, určite nie uškodiť. Bol na nesprávnom mieste v nesprávny čas. Vstupoval do repre v čase, keď to najviac vrelo. Niekto to odkoučovať musel. Predsa sme nemohli odmietnuť hrať MS. Zdeno robí a robil veľa pre slovenský hokej. Treba ho určite podporiť. Hľadať veci čo nás spájajú, nie rozdeľujú.
Tak podarilo alebo nepodarilo sa niečo v hokeji zásadné zmeniť?
Dobre poviem to inak, aj to, že tu dnes spolu sedíme a bavíme sa takto otvorene, už to je veľký posun, lebo pred pár rokmi sme sa vôbec nemohli rozprávať a už vôbec nie takto verejne. Pán Výboh u vás zverejnil blog ohľadom financií. Rovnaký problém som totiž mal pred dvoma rokmi aj ja, keď som chcel vedieť, prečo Poprad dostáva menej peňazí na mládež ako Slovan. Bol tam kľúč, ktorému nikto nerozumel a musel sa aj zmeniť. A dnes sa už otvorene bavíme o financiách. Posunulo sa aj vzdelávanie trénerov, ktoré dlhé desaťročia bolo direktívne, ako aj pre Dalito povedal pán Bukač ml., tridsať rokov dozadu. Zdeno Cíger trénoval za starého vedenia s C licenciou repre. V kluboch nemohli trénovať hráči, kedže nemali vzdelanie. Mali však prax a roky praxe nahrádzajú aj vzdelanie. Kto chce trénovať, musí sa vzdelávať každý deň. Určite by nám najbližšie mesiace pomohlo, keby sme sa všetci teraz hlavne navzájom počúvali.
Pozn. redakcie: Ak ste našli v texte chybu alebo preklep, upozornite nás na to na redakcia@dalito.sk. Ďakujeme.
Martin Kohút: „Rozhodnem sa pred kongresom, či budem robiť ďalej misiu pre slovenský hokej.”