Už sme sa dosmiali? A to je všetko?
„Ja si myslím, že oveľa väčším problémom ako poslanec Halák, ktorý omylom a určite bez akéhokoľvek zlého úmyslu niečo niekam strčil, je predseda Kollár, ktorý vyrába z komára somára a bezdôvodne predlžuje poslancom jesenné prázdniny na dva týždne,“ napísal Ondrej Dostál, poslanec NR SR (OKS na kandidátke SaS) na sociálnej sieti.
Ruku na srdce, naozaj by to nikto z nás všímavejších a “rozumných” neurobil tiež? Pre mňa je však najnebezpečnejšie to, ako je možné, že taký banálny ľudský omyl znefunkční základný pilier právneho štátu a demokracie vôbec.
Ako je to možné?
Mrazí ma z toho, že kým niekto z tejto ľudskej chyby robí od sabotáže až po tragikomédiu všetko, nikto zo zodpovedných si asi ešte nepoložil otázku, ako je možné, že tak ľahko a rýchlo niekto môže totálne znefunkčniť parlament. Ako je možné, že len tak, niekde niekto nájde pohodený kábel, v dobrom úmysle ho opäť niekde zastrčí a padla?! Nad tým sa fakt ešte nikto nezamyslel, aké to je nebezpečné? A aké kroky urobila kancelária NR SR, aby sa už nič podobné v budúcnosti nestalo? A urobila vôbec? A ako je možné, že niekto len tak môže na takú dlhú dobu rozhodnúť, že parlament nebude prijímať zákony? Lebo demokracia? Nemá aj demokracia svoje hranice? Dobre, chvíľu som sa aj škodoradostne na kauze „kábel“ zabavila, ale už asi naozaj stačilo. Či? Či si fakt stojíme na kábli?
Slovensko na Kollára
Okrem toho, aj vyjadrenie predsedu parlamentu Borisa Kollára (Sme rodina) presne odzrkadľuje nastavenie drvivej väčšiny slovenskej spoločnosti. Za všetkým hľadaj úmysel a zlo.
Prednedávnom sa ma spýtal známy, ktorý už slovenské občianstvo vymenil za nórske, čo mi na Slovensku najviac prekáža. Prišla som na to počas pandémie. Najviac mi prekáža podozrievanie. Podozrievanie, že niekto môže niečo urobiť aj s najlepším úmyslom, alebo naozaj žiť len tak obyčajne slušne (ešte to aj vyžadovať od druhých) a už je podozrivý. Že Slovensko je krajina, kde minimum ľudí nehľadá za všetkým zlý úmysel. Krajina, ktorá si neváži čestných ľudí, a kde sa už takmer ani nepredpokladá, že niekto koná v dobrom úmysle. Podozrivý je každý. Presne, ako s tým káblom v parlamente. Presne ako počas pandémie, keď politici ani nepredpokladali, že by nejaký občan bol zodpovedný. A tak sme počas pandémie radšej “ušli” do Nórska. Rovnako ako zodpovedných podozrievajú slovenskí politici celé desaťročia… Čestný, dobrý a zodpovedný úmysel je jednoducho podozrivý.
Krajiny, kde mi nielen politici dôverujú som zatiaľ vždy našla až za hranicami Slovenska. Krajiny, kde neodchádzam pre peniaze, ale hodnoty, ktoré mi chýbajú doma. A môže mi kto chce tvrdiť, že tam „neobjavili Ameriku“. Chápem, zrkadlo je bolestivé a pravdivý pohľad doň bolí.
Slovenské tango
Vždy keď sa vrátim domov, akoby ma prešiel buldozér. Padne na mňa taká ťažoba, akú v susednej krajine ani na severe nepoznám. A to tam necestujem na dovolenky, ale žijem miestny život. Bože, keby tak obyvatelia Slovenska otvorili miesto FB oči! Možno by som pri návrate na slovenských hraniciach nepociťovala také zovretie hrdla. Mám nárok porovnávať viac ako tí, ktorí hranice prekračujú len počas dovoleniek, nákupov či služobných ciest. A budem nás porovnávať s najrozvinutejšou demokraciou na svete. Lebo je to podľa svetových politológov aj mojich osobných skúseností najdokonalejšia demokracia so zodpovednosťou, aj keď mi doma stále menej ľudí rozumie. Lebo viac ako iní okolo mňa cítim tú totálnu bezmocnosť, lebo viac ako iní vnímam, ako tancujeme slovenské tango. Krok vpred, otočka a tri kroky vzad. Možno by sme choreografiu nedôvery a úpadku vyladili už aj základným krokom, začali si viac dôverovať.
(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)