Vôbec nechápem, ako to tá Monika Beňová dáva

Napriek tomu, že ma čo nevidieť politici umelo možno zaradia do rizikovej skupiny 50+, bez problémov vyložím 15 tonový kamión kvetín z Lombardie. Fyzická námaha aj niekoľkokrát do týždňa s takmer 20 tisícmi krokmi za deň,  je pre mňa relaxom pred prácou za počítacom aj do svitania. Už som si zvykla na to, že mi málokto v práci stíha a aj v 51 rokoch toho zvládnem stále oveľa viac ako nejaký dvadsiatnik. Napriek tomu som sa na dlhší vianočný pobyt dvojročnej vnučky zodpovedne pripravila.

Vykúpila som a zdvojnásobila dávky všetkých vitamínov pre geriatriu. Obehla lekárov aj s odbermi, zintenzívnila masáže tela aj duše. Rozhodnutá vydať zo seba maximum a načrieť na úplne dno mojich možností, v sobotu som čakala na letisku na naše baby. Odhodlaná stať sa najbližšie týždne najlepšou bestemor aj mamou na svete. Bestefar sa vyrovnal s tým, že dočasne ostane na vedľajšej koľaji.

Zranená levica

Ako levica som rozrážala stovky cestujúcich, ktorí mi v príletovej hale zavadzali pri nájazde na naše dievčatá. Vybozkávala dcéru, vnučku ladne vyhodila do vzduchu, úspešne ju včas zachytila a už nepustila. Rozhodnutá rozmaznávať ju pozornosťou do špiku kostí. Jej aj mojich.

Prileteli v sobotu a už v utorok som sa oblepená náplasťami od bolesti sotva vyplazila na ortopedický stôl s očami vyhladovaného psa, aby ma rozchodili a nadopovali až do 8. januára. „Pán doktor, prosím, predstavte si, že som hráč NHL a jednoducho musím ešte vyhrať play-off,“ prosila som ho popritom, pokiaľ do mňa pichal a lial všetky obstreky a infúzie, ktoré moderná medicína ponúka.

A pritom som fakt myslela na všetkých rodičov malinkých detí po 40+. Ja vôbec nechápem, ako to mamina Monika Beňová a jej podobní vlastne v takom veku ešte dávajú.

Vyčerpané zombie

Už po troch dňoch mám taký deficit spánku, že som zadriemala za volantom na červenú.  Predavačky v obchodoch mi prestali rozumieť a ľudia sa mi začali divne vyhýbať akoby videli zombie. Nepomáha mi ani dobrý pocit, že si ma mýlia s mamou Evolet. Vpred ma poháňa už len to, že predsa nemôžem ako mor mor zlyhať tak rýchlo po prílete. Ako budem vyzerať o týždeň, dva, mesiac? To jednoducho musím dať aj s rozpadajúcim sa telom. A vlastne aj hlavou, pretože šušlať som začala do hodiny.  

Ja to proste nechápem, ako to tá mamina Beňová dáva. Ani priateľov po 40-tke, ktorí dnes kočíkujú milované deti.  

Hotová som už bola aj ako 22 ročná prvorodička, ktorá tiež rýchlo nastúpila do zamestnania. Ale oproti tomu, ako zničená po polnoci zaspávam dnes, bola to vlastne iba prechádzka ružovou záhradou. Fakt, Monika, klobúk dole a všetkým tebe podobným. Je mi jasné, že ráno, keď sa mnohí zobudíte a pozriete do zrkadla, vidíte tam asi vyšťavené zombie ako ja, možno máte aj zimnicu od vyčerpania ako ja (naposledy som sa tak cítila po nedávnej žúrke s kamarátmi), ale toto je teda iné pracovné hijó. Na rozdiel od zrelých novopečených rodičov mám však to šťastie, že viem, kedy prídu rodičia a to hijó aj skončí.

Bez spiatočnej letenky

Klobúk dole pred všetkými rodičmi, ktorí to dávajú ešte aj po 40+, či dokonca 50+ ako Monika s ďalším bábätkom. Musí to byť nesmierne náročné, pretože mnohí z nich už v takom veku majú aj rozbehnutú pracovnú kariéru. A čo si budeme hovoriť, šeky musíme platiť všetci.

Fakt tú Moniku obdivujem a nechápem ako to dáva. Ako napísala zamestnaná kamarátka mladšia ako ja, zdochla by som už len pre polorozpadnutý chrbát a ak aj nie, tak od nevyspatia určite. Klobúk dole pred všetkými mamami 40+ aj ich partnermi. Lebo na rozdiel od nich, ja vždy viem, kedy sa to skončí a možno aj kde skončím. Napríklad niekde pri mori, najlepšie bez spiatočnej letenky, kým sa z toľkej lásky starých rodičov nezrehabilitujeme. A určite tam budú mať zákaz vstupu deti do 21 rokov. To bude priam podmienka!

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)