Deratizujem, tak šťastnú cestu!

Kým som sa naučila pracovať so sociálnymi sieťami, napísala som tam všeličo. Úprimne, inak to ani neviem, ale aj tak až moc. Počas pandémie a hlavne vojny na Ukrajine som si však uvedomila, kam až siaha ľudské zlo a tak postupne digitálnu stopu deratizujem. Nie je to môj svet. Pekne podľa spomienok, ktoré mi sieť denne ponúka. Až sa niekedy za hlavu chytám, čo som popísala. A koľko času som tomu venovala! No čo už, učíme sa celý život, aj žiť so sociálnymi sieťami.

Aj pod vplyvom vojny a pandémie sa často pousmejem nad tým, čo som kedysi považovala za dôležité. S pribúdajúcimi rokmi priznávam aj zmenu vlastnej osobnosti. Najmä zmiernenie názorov, ktoré okresali skúsenosti aj vek. Všetko je údajne na poriadku, priznali sa priatelia, ktorí sa rovnako ako ja, nevedia vynačudovať, čo kedysi popísali. Vraj mnohí si pri spomienkach idú oči vyočiť. Pociťujú až trápnosť a idú si prsty dolámať s akou rýchlosťou staré statusy odstraňujú. A samozrejme, poriadne sa na tom nasmejeme. Vraj mladosť – pochabosť.   

Už Komenský na to upozorňoval

Áno, po čase mažem komentáre aj ja. Nie však preto, že som zmenila názor, ale z dôvodu zla nerozhľadených. Raz som chcela sociálnu sieť zrušiť úplne. Zistila som však, že mi chýba jeho dovolenková verzia. Milujem, keď sa rozcestujeme do celého sveta. Keď sieť zaplavia bezstarostné fotografie. Keď nahnevané statusy ustúpia vysmiatym ľuďom. Milujem až romantické texty o oddychu a rodine odniekadiaľ od mora, či  hôr za hranicami. Hlcem komentáre, kde si vymieňame skúsenosti a závisť nemá šancu. Zbožňujem, keď ľudia zbalia kufre a vycestujú. Ani ja nechcem, aby ma o to obrala vojna. To je moja bublina slušných ľudí, ak práve niekomu nepomáhajú – nepomáhame.

Cestovanie rozširuje obzory, upozorňoval už Jan Amos Komenský. Cestovanie a spoznávanie sveta označil za najdôležitejšie pre budúcnosť každého. Viem, vie aj nahnevať, hlavne ak vidíte ako to niekde funguje, ale aj vážiť si to, čo máme doma.

Aj sociálne siete denne dokazujú, že iba vzdelanie nie je zárukou múdrosti. Cestovanie, či žitie život druhého však môže byť. Keby som bola premiérkou, každému stredoškolákovi by som zo zákona zaplatila letenku podľa vlastného výberu, aby sa po roku vrátil a zistil, čo vlastne od života chce a kam má krajina smerovať. Možno by sa nám tu už desaťročia žilo inak. Cestovanie nás totiž učí byť náročnými na seba aj okolie.

Radšej neskôr ako nikdy

Raz sme leteli najväčším dopravným lietadlom sveta aj pre 853 cestujúcich. Mnohí v lietadle boli Slováci. Vôbec to neboli len bohatí cestujúci. Aj bežní, na ktorých bolo vidieť, že pred dôchodkom konečne niekde vyrazili. Normálni ľudia, ktorých  museli v lietadle ale upozorniť, že let nie je „cesta vo vlaku na rekreáciu“ , a že v nočnej linke rušia ostatných. Nech si posadajú na miesta aj s fľaškami a chlebmi v ruke. Veľmi rušili, napriek tomu som mala dobrý pocit. Možno aj táto početná skupinka zo stredného Slovenska na prvej dovolenke kdesi ďaleko od Slovenska pochopila, že si zaslúži viac, ako si na prvý let lietadlom šetriť až do päťdesiatky.

Asociálna sieť sa v týchto dňoch začína opäť stávať sociálnou. Škoda, že to musela “zariadiť” až vojna, aj keď užitoční idioti si melú stále to isté, len pandémiu vymenili za vojnové poradenstvo. Verím, že podporných aj dovolenkových statusov a reakcií bude už iba pribúdať. Že aj Putin dostane rozum, a ak aj nie, čo najskôr ho aj s Lavrovom vyriešia tak, ako si zaslúžia. Aby sme aj o dva roky pri volebných urnách vedeli, že musíme žiadať viac! Lebo všetko so všetkých súvisí.

(Ak vás tento článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)