Podnikanie a zamestnanie

História mravov a etikety: Znásilňovali pred deťmi, grgali a pľuli do tváre nepriateľom, až kým sa nenaučili jesť s vidličkou a k dámam sa chovať zdvorilo

etiketa pri stolovNí

Väčšine z nás sa zdá prirodzené, že by sme pred cudzími ľuďmi nemali grgať, dotýkať sa ich zadku bez dovolenia, alebo pľuvať do tváre tým, ktorí nás otravujú. No história nám ukazuje iný príbeh!

To čo dnes považujeme za normálne prejavy človeka v spoločnosti, ako byť slušný, zdvorilý, zdržanlivý a dôstojný, sú ťažko vydobyté plody dlhého a nestáleho civilizačného procesu.

Ako ľudské bytosti sme sa postupne naučili skrotiť to zviera vo svojom vnútri v prospech slušnosti a láskavosti. V dobe, kedy niektorí ľudia spochybňujú spôsoby a smerovanie, ktoré nás ovplyvňujú, môže byť užitočné obzrieť sa v čase, aby sme vystopovali kľúčové momenty v histórii ľudských mravov a v nich hľadali i budúcnosť vývoja spoločenského správania.


13 000 rokov pred naším letopočtom – Goughova jaskyňa , Somerset, Anglicko

Nachádzame sa v jaskyni v období, ktoré je známe ako Magdalénske, jednej z neskorších kultúr staršieho paleolitu v západnej Európe. Naši predkovia sa naučili používať harpúny vyrobené z kostených parohov. Zdomácnili si psov a voľný čas trávili maľovaním a kreslením sveta zvierať a divočiny okolo nich, najmä sobov, hyen a mamutov. Ľudia vyzerali vtedy trochu inak, ako dnes. Ich telá boli ťažšie a pevnejšie so silným svalstvom, rovnými čelami a výraznými bradami.

Ich spôsoby by nás určite prekvapili. Veľa spali a často robili to, čo dnes nazývame znásilnením. Robili prakticky všetko priamo pred očami ostatných, ktorí s nimi žili v jaskyni. Aj pred vlastnými deťmi. Neštítili sa ani jesť ostatky svojich nepriateľov. Po hádke a súboji vzal vodca kmeňa odrezanú hlavu nepriateľa, aby starostlivo odstránil mozog a tkanivá, a takto pripravená lebka slúžila ako obradná čaša na pitie nápojov. Primitívni ľudia nemali žiadne mravy!

Circus Maximus – Rím 20 rokov nášho letopočtu

Nachádzame sa na jednom z vrcholov starovekej civilizácie na západe. V mnohých oblastiach každodenného života naša civilizácia nezažila toľko mravnosti a elementárnej etikety najmenej ďalších 1 400 rokov.


Rimania sa až fascinujúco starali o to, aby v sebe skrotili prírodu. Bohatí ľudia sa aspoň raz týždenne kúpali, odstraňovali si chĺpky v nose, odhaľovali a trestali prejavy násilia, dohliadali na správanie mužov k ženám, čistenie a vykosťovanie sliepok a rýb, a dokonca si aj veľa umývali zuby, lebo si uvedomovali vplyv zápachu z úst na citlivosť iných.

Aj napriek základnej znalosti dentológie Rimania používali na výrobu zubnej pasty rôzne aj trochu náhodné prísady (drvená kosť, mušľa z ustrice, konský moč najmä z ibérskych plemien). Špecifiká rímskeho prístupu k ústnej hygiene môžu byť otázne, no ich mentalita bola vyspelá a fascinujúca.

Rimania verili, že dokonalý osobný vzhľad a čistota ich odlišovali od Barbarov – ľudí, ktorí bývali severne od slávnej olivovej línie. Hranice, nad ktorou ušľachtilý olivovník už nevyrastie. Medzi tzv. Brbarov radili aj Germánov a Keltov.

Ľudstvo si museli potom ešte poriadnu chvíľu počkať, kým si Karol Veľký – kráľ Frankov začal čistiť zuby tymianom.

Poitiers, Francúzsko – 1152

Francúzska kráľovná Eleonóra Akvitánska sa na svojom dvore na juhu Francúzska vydala za kráľa Henricha II. . Zamestnávala básnika – trubadúra Bernarta de Ventadorna, aby skomponoval piesne lásky pre ňu a jej manžela. Jej zámer však nebol len čisto romantický. Kráľovná chcela piesňami scivilizovať svojho manžela a jeho mužov pomocou veršov, ako by mal správny muž zaobchádzať so svojou dámou.

Ona a jej dvorné dámy sa učili používať poéziu, aby stanovili očakávania, ako by sa mali muži – vojaci správať v prítomnosti žien. Postupne sa vďaka Eleonóre začal po európskych dvoroch šíriť postoj známy ako rytierstvo. Myšlienka, že muži potrebujú mierniť svoju silu a sexuálne pudy, aby ochránili česť a dôstojnosť žien. Eleonóra Akvitánska započala boj za ukončenie toho, čo dnes nazývame sexuálnym obťažovaním.

Londýn, Anglicko – 1209

Daniel z Beccles vydal „Book of the Civilised Man“ – knihu o civilizovanom človeku. Je to báseň v latinčine, ktorá vysvetľuje, ako sa správať zdvorilo a slušne v spoločenských situáciách. Odporúča napríklad, ak si potrebujete grgnúť, máte sa pozrieť do stropu. Neútočte na svojho nepriateľa, keď je v podrepe, aby sa vyprázdnil. Nemali by ste civieť zblízka na ženu a jej šaty. Nevysadajte na koňa v jame. Nešpárajte sa v nose v spoločnosti významných šľachticov. Aj toto je dôkazom, že aristokracia si postupne začala uvedomovať svoje správanie v spoločenských podmienkach. Predovšetkým od mužov sa žiada, aby sa k ženám správali decentnejšie, ako pravý opak špárania sa v nose v spoločnosti.

Murano, Benátky – 1450

Nastupuje nový druh nábytku, riadu i sklenených pohárov na víno a sekty. Flauta z benátskeho skla od sklárskeho majstra Angela Bariviera doslova uchvátila Európu. Na ostrove Murano asi 3000 sklárov fúkalo do skla, aby uspokojili dopyt po vysoko delikátnom a zdobenom druhu skla. Jedným z dôvodov dopytu bol aj fakt, že sklené flauty sa dali veľmi ľahko rozbiť, boli extrémne krehké a pri sebamenšom hrubom dotyku sa roztrieštili ako suché jesenné lístie. Benátske poháre neboli krehké v dôsledku nedostatku materiálu, alebo omylu pri ich výrobe. Ale naopak, bol to práve dopyt spoločnosti, ktorá chcela tak extrémne jemné, ľahké a krehké sklené poháre na víno. Základnou tézou bolo, že v spoločnosti by sme mali vytvárať také prostredie, v ktorom je v poriadku byť krehký.

Je zrejmé, že sklo sa môže ľahko rozbiť, takže núti ľudí a najmä mužov, aby používali prsty veľmi nežne. Učí ľudí, že striedmosť je obdivuhodná a elegantná, nielen nudná požiadavka. Hovorí nám, že byť opatrný je očarujúce a vzrušujúce, dokonca aj módne. Benátske sklo má veľké nároky: – byť slušný a civilizovaný znamená byť si vedomý vplyvu vlastnej sily na ostatných.

Marseille, Francúzsko – 1533

14-ročná Catherine de Medici sa vydala za budúceho francúzskeho kráľa Henricha II. Jej rodné mesto Florencia bola v tom období epicentrom kultúry v západnom svete. A priniesla so sebou novú kulinársku módu, ako makrónky, zmrzlinu a kolekciu vidličiek. Vidlička pridáva akúsi bizarnú komplikáciu k rituálom jedenia večere. Namiesto toho, aby sme používali svoje prsty, ktoré sú ako stvorené na šikovné a rýchle odtrhávanie mäsa od kostí, sme zámerne spomalili, aby sme mohli použiť ten nový nástroj na zmiernenie a korekciu nášho apetítu.

Vidlička sa bleskurýchlo rozšírila do celej Európy. V roku 1600 sa už žiadny európsky dvor nezaobišiel bez veľkej sady vidličiek. Príbor tak začal odlišovať divochov od civilizovaných ľudí.

Marais, Paríž – 1750

Švajčiarsky filozof, Jean-Jacques Rousseau publikoval mimoriadnu esej: „Rozprava u umení a vedách“. To čo z neho urobilo taký revolučný míľnik v dejinách mravov je skutočnosť, že po prvý raz v západnej kultúre sa autor zastal tzv. „nevychovaného divocha“. Myslel tým na ľudí, ktorí si neumývali zuby, nepoužívali vidličku a mali veľa chlpov v nose. Týchto zaostalých a jednoduchých ľudí pozitívne kontrastoval s modernými ľuďmi. Rousseau považoval ľudí žijúcich v prírodnom stave za oveľa lepších ako vzdelaných a vychovaných Parížanov. Ich spôsoby boli síce jednoduché, ale boli čestní a úprimní bez hriechov tzv. „príliš civilizovaných“.

Rousseau prerozprával príbeh o civilizácii ako o strate a úpadku, od prvotného stavu sviežej zvedavosti, čestnosti a nadšenia, až po „barbarsky prehnanú slušnosť“, faloš a podvod. Francúzsky kráľovský dvor vo Versailles považuje za menej civilizovaný ako jaskyňu raného človeka.

Ľudia po celej Európe boli ohromený autorovou drzosťou. Moralisti už stovky rokov tvrdia, že naše prirodzené ja je divoké, škodlivé, príliš sexuálne a nebezpečné, a že sa ho musíme naučiť skrotiť v záujme druhých. Teraz Russeau naznačuje, že civilizácia zašla priďaleko a problémom sa stalo naše vychované JA a úlohou rozvinutej civilizácie je odhodiť reťaz mravov, uvoľniť nás, vyzliecť etiketu a vrátiť sa späť k primitívnej úprimnosti. Rousseauov odkaz plynie až dodnes. Vždy, keď sa niekto zastane jednoduchšieho života a navrhne, aby sme sa obliekali menej formálne, jedli večeru viac ležérnejšie a ochotnejšie povedali, čokoľvek máme na jazyku.

New York, USA – 1827

Francúzsky aristokrat Alexis de Tocqueville je na turné po mladých Spojených štátoch amerických v snahe pochopiť ducha nového druhu spoločnosti – demokracie. Okamžite ho zasiahli americké spôsoby alebo skôr ich nedostatok. V Európe boli spôsoby správania Tocquevillom kodifikované, aby zdôraznili hierarchické rozdiely medzi ľuďmi. Obyčajní ľudia sa podriaďujú aristokratom, aristokrati šľachticom  a tak ďalej.

Ale v Spojených štátoch podľa Tocquevillea robia všetko tak, aby medzi ľuďmi neboli žiadne rozdiely. Nikto pred nikým nesníma klobúk, poštár môže nenútene pozdraviť sudcu, pastier mulíc môže veselo žartovať s bohatým obchodníkom a podľa šiat sa u nikoho nedá zistiť, či býva v kaštieli alebo v chatrči. Pozdravy typu: „Ako sa máš?“ a „Ahoj“ počuť z každej strany po novej republike. Mohlo by to byť očarujúce, ale aristokrat de Tocqueville si ironicky všimol problém.

Tieto nenútené spôsoby neodstraňujú triedne a majetkové rozdiely, iba ich sentimentálne maskujú. Spôsoby starej Európy obviňoval z krutosti v ich dôraze na hierarchiu, ale potom de Tocqueville obvinil americké neformálne demokratické spôsoby z ich vlastného druhu krutosti, pretože predstierajú, že všetci sú na jednej lodi, aj keď v skutočnosti nie sú!

Aspoň v starej Európe každý vedel, kto je kráľ a kto sú aristokrati, dodáva vo svojom diele de Tocqueville. Teraz uvoľnené spôsoby správania učia každého myslieť si o sebe, že môže všetko, a takíto ľudia si myslia, že sa dostanú ľahko aj na vrchol kopy. Ale keď spoločnosť zostane veľmi nevyrovnaná a príležitosti na skutočný pokrok nie také rozšírené, potom môže ľahko dôjsť k sklamaniu. Neformálne správanie môže byť ich vlastnou formou falšovania.

Severné Írsko, Jún 2013

Na stretnutí lídrov krajín G8 pozornému oku diváka nemohlo ujsť, že americký prezident Barack Obama, britský premiér David Cameron a francúzsky prezident Francois Hollande si na tlačovú konferenciu zabudli obliecť kravatu. Muži sa počas oficiálneho stretnutia objímali a dokonca si aj dávali veľmi neformálny pozdrav HI FIVE. Absencia kravát je neúmyselnou a pokračujúcou poctou Jeanovi – Jacquesovi Rousseauovi. Muži, ktorí kontrolujú jadrové zbrane a riadia svetovú ekonomiku, svojim prístupom naznačujú, že kravaty považujú za symbol útlaku a hierarchie.

V rokoch 1996 až 2008 sa predaj kravát v USA znížil o polovicu. Vo Veľkej Británii spoločnosť Tierack, ako jeden z najväčších predajcov kravát, v roku 2014 skrachovala. Začiatkom roku 2015 iba 18% mužov v USA nosilo pravidelne do práce kravatu. Až jedna tretina mužskej populácie chodí do zamestnania v džínsoch aspoň raz týždenne.

Southwark Crawk Court, Londýn, september 2014

Dlhá kampaň Eleonóry Akvitánskej k civilizovanejším mužom dosiahla nový míľnik. Britský DJ Dave Lee Travis bol uznaný za vinného za neslušný útok na ženu spred 20-tich rokov. Sudca ho obvinil z primitívneho správania, keď v priestoroch rozhlasu obchytkával mladé kolegyne za prsia. Tľapkanie po zadočku, pokukávanie na prsníky a nevhodné poznámky sa dnes považujú za hlboko neprípustné. Dave Lee Travis, 69 – ročný otec dvoch detí, bol za svoje činy tvrdo potrestaný a ponížený.

Travis sa ocitol v dlhom rade mužov, ktorí boli v priebehu začiatku 21. storočia súdení a nútení zodpovedať sa za svoje správanie k ženám. Sú z toho zmätení a do istej miery aj rozhorčení. Dospeli v období, kedy viktoriánsky spôsob správania voči ženám bol na ústupe a považoval sa za zastaraný a pokrytecký. Títo muži uverili posolstvám o ležérnosti a sexuálnom oslobodení, no zdá sa, že si až fatálne nesprávne vysvetlili, aký by v skutočnosti bol svet s niekoľkými menej sexuálnymi návykmi v správaní.

Spoločnosť sa pomaly učí znovu dbať na niektoré zo základných poučiek viktoriánskych kníh o etikete, ktoré sa vždy zdôrazňovali: – že muži musia byť opatrní v blízkosti žien, že sa ich nikdy nesmú nevhodne dotýkať, či sa na ne nevhodne dívať. No a v prvom rade, že by nikdy nemali ženám ubližovať akýmkoľvek nevyberaným spôsobom. Muži, ako Dave Lee Travis, sú považovaní za patologických a sexuálnych predátorov. Ak sa na to pozrieme cez dlhšiu optiku, dá sa konštatovať, že títo muži zabudli na svoje vyberané spôsoby.

História mravov a etikety pokračuje

História mravov ukazuje neustále hľadanie najlepšieho spôsobu, ako byť láskavý a zdvorilý. Dlhé obdobie sa zdalo, že správanie musí byť o skrývaní a potláčaní svojho vnútra, ktoré sa spájalo s niečím brutálnym a krutým. Potom pod vplyvom Rousseaua a romantickej filozofie, ku ktorej inklinoval, sa dobré mravy spájali s prirodzenosťou a voľnosťou, vypúšťaním svojho vnútra, čo sa považovalo za dobré, spontánne a láskavé.

Ale zistili sme, že prirodzený prístup má v skutočnosti obmedzenia. V obrane prirodzených spôsobov je nevedomá krutosť a politické úskoky, ktoré naznačujú, že sme si všetci rovní, keď nie sme, čo umožňuje jednému pohlaviu obťažovať druhé. Preto je tenká hranica medzi prirodzeným správaním sa a obťažovaním ostatných.

Niet pochýb, že mnohí z nás sa k jednotlivým schémam správania postavia inak teraz a inak vo vyššom veku. Ako napríklad Catherine Medici, ktorá objavila na stole jedlo bez vidličky. Snahu o dobré vychovanie by sme nemali považovať za domýšľavú alebo falošnú. Mali by sme ju veľkoryso interpretovať tak, že vždy patrí k veľmi dôležitému želaniu neobťažovať druhých svojimi spôsobmi a potrebami. História mravov a etikety pokračuje!

(Ak vás článok zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *