Osobné príbehy

Odborník na etiketu Marek Trubač: „Do študentského rozhlasu ma zobrali za 5 litrov vína. Možno keby im nechutilo, nikdy by som nerobil ani u prezidenta.“

hovorca prezidenta a protokol Marek Trubač

Je vyštudovaným vinárom, nie novinárom. Okúsil aj krátku, ale veselú kariéru dídžeja, no život ho priviedol k novinárskej profesii. Od toho už bol len krôčik do Prezidentského paláca, kde pôsobil ako hovorca po boku vtedajšieho prezidenta Ivana Gašparoviča. Marek Trubač je jeden zo šiestich ľudí v krajine, ktorí od roku 1993 nastúpili do funkcie hovorcu prezidenta/ky SR. „Viem, že niektorí zo škodoradostných novinárov sa sústreďovali na brbty pána prezidenta, kedy skomolil nejaké meno, či názov. Pri takej frekvencii verejných vystúpení sa skrátka niekedy ten jazyk pošmykne. Viete, že aj my sami sme sa niekedy na tom s pánom prezidentom zasmiali?!,“ spomína po rokoch Marek Trubač. Dnes je odborníkom na etiketu, no na víno a svoju pôvodnú profesiu rozhodne nezanevrel…

Od vína k novinárčine

Odborník na etiketu Marek Trubač pred rokmi ako študent vôbec netušil, že sa od vinárstva dostane až k novinárčine. „Som vyštudovaný vinár, nie novinár. Ale rád som sa uvádzal ako no-vinár, pretože väčšiu časť tohto povolania som vyštudoval (úsmev). Chodil som na strednú vinársku školu do Modry,“ rozhovorí sa Marek, ktorý po štúdiách vinárstva a vinohradníctva pokračoval na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre.


Pôvodne naozaj chcel robiť v tomto odbore, pretože vinárstvo patrí medzi rodinné tradície. Náhoda ho počas vysokej školy zaviala k „mikrofónu“, a vo voľnom čase pôsobil ako moderátor internátneho rozhlasového štúdia tzv. IRŠ-ka.

„Keď som bol prvák na vysokoškolskom internáte sme mali drôtový rozhlas zavedený do každej izby. Bol mimoriadne počúvaný, pretože komerčné rádiá vtedy boli ešte len v plienkach a študenti na izbách nemali internet, mobily, či tablety. V pondelok večer bola veľmi obľúbená relácia „Zlatka“, kde si ktokoľvek mohol za 1 korunu nechať zahrať ľubovoľnú pieseň. Ja som mal v ten deň meniny, tak som im do študentského rozhlasu priniesol 30 korún a dal som si zahrať 30 piesní s rovnakým venovaním. Po asi desiatej skladbe ma moderátorka vyzvala, aby som prišiel do štúdia, že nech si tie piesne uvádzam sám. Prišiel som aj s 5 litrovým demižónom červeného vína a už si ma tam nechali až do konca štúdii na vysokej škole. Neviem či pre víno, alebo že sa im zapáčilo, ako som moderoval. Možno keby som vtedy nepriniesol ten demížónik, nebol by som býval neskôr pracoval ani v televízii a zrejme by som ani nebol hovorcom prezidenta,“ zasmeje sa Marek Trubač.

Po škole mu prišlo moderovanie ako zaujímavá voľba a tak sa namiesto vinohradu ocitol v rozhlasovom štúdiu. „Bavilo ma moderované pásmo s hudbou, no voľné mali iba miesto správara a tak som „kariéru“ začal ako moderátor spravodajstva v Rádiu Nitra. Postupne som vystriedal niekoľko rozhlasových staníc, až kým som nezakotvil v televízii VTV ako reportér spravodajstva,“ vysvetľuje vyštudovaný vinár, ktorý často zabával kolegov v spravodajstve práve historkami z dídžejovania.  „Spomínam si, že keď sme si chceli do IRŠka kúpiť nové CD-čka s aktuálnymi discohitmi, tak sme raz zobrali kšeft a ozvučovali politický míting KDH v Nitre, alebo sme začali do vysielania v raných 90-tych rokoch púšťať reklamy na poisťovne a cestovky a tak sme sa vedeli uživiť. Peniaze sme použili na novú techniku, svetlá, či hudobné nosiče,“ vracia sa do minulosti Marek.


Paradoxne sa šetriť najviac naučil nie počas štúdia, ale v prvej súkromnej televízii VTV, na ktorú aj tak nedá dopustiť. Bežne totiž nevyplácala mzdu aj mesiace. Práve tam získal „rýchlokurz“ televízneho spravodajstva. Jednoducho bol hodený do vody a musel sa naučiť plávať. S úsmevom spomína na to, ako sa s kolegami skladali na slivky, ktoré chodili kupovať na domáci trh, aby „nezomreli od hladu“.

„Televízia mala finančné problémy. V redakcii bola obrovská fluktuácia, no napriek tomu jej základ tvorili skúsení profesionáli, ktorí sa neskôr stali aj výraznými postavami na mediálnom trhu. Stretol som tam skvelých ľudí, s ktorými sme priateľmi dodnes,“ spomína na nezabudnuteľné časy VTV, kde občas miesto výplaty ponúkli zamestnancom kozmetiku, ktorú firma vybártrovala. Mnohých redaktorov to citeľne zasiahlo. „S výplatami vo VTV na sklonku 90-tych rokov to bolo ako s počasím. Nikdy sme nevedeli, kedy prídu a či bude výplata celá, alebo len čiastka. Niektorí majú dodnes nevyplatené státisíce v korunách. Ja som tam však robil len necelý rok a dostal som príležitosť moderovať spravodajstvo v novej Televízii LUNA. Mojou jedinou podmienkou bolo, aby som sa popri moderovaní dostal aj do terénu, pretože prácu reportéra som miloval,“ spomína Marek.

TV do tretice

 „V Lune, ktorá začala vysielať v septembri 1999 sme boli spolovice pozbieraní z už skúsenejších novinárov a zvyšok doplnili nováčikovia. Neboli to len absolventi žurnalistiky a možno aj preto sme tam vytvorili zaujímavý spravodajský tím. Šéfkou bola Anka Ghannamová, ktorá prišla z Markízy. Dala vtedy príležitosť mnohým mladým reportérom, či moderátorom, ktorí sa napokon v televíznom éteri uchytili,“ hovorí Marek Trubač. „Ja som žurnalistiku neštudoval a mojou výhodou bolo, že na reportáž som sa pozeral neodborne, laicky. Ako divák. A práve to mi často pomohlo. Na druhej strane, vyštudovaní novinári mali svoje reportážne schémy, postupy a odborné parametre, ktoré sme sa my „neštudovaní“ od nich učili.“

Žiaľ, ani táto súkromná televízia „neprežila“ a Marek si povedal, že do tretice všetko dobré a v lete 2001 povedal áno ponuke Martina Lengyela, zakladateľa prvej spravodajskej televízie TA3. Patril medzi prvých 15 ľudí, ktorí tvorili nový televízny formát. „Spravodajstvo zakladal vtedajší šéfredaktor Zdeněk Šámal, ktorý neskôr zakladal českú verejnoprávnu spravodajskú stanicu ČT24 a dnes je riaditeľom spravodajstva Českej televízie. Veľa som sa od neho naučil a z jeho školy ťažím dodnes.“

Nikdy nezabudne na to, ako ho Zdeněk Šámal poslal urobiť reportáž o zdražovaní cien základných potravín. „Vybehol som do parlamentu, na vládu a ešte za jedným ekonómom a šup do štúdia. Všetko som postrihal, dal tam štyri hovoriace hlavy, nejaké grafy a tabuľky a spokojný pustil reportáž. On na to: „Marku, tady máš pětikilo a seber nejakou babičku a jděte do potravin nakoupit. Udělej to pro lidi ne pro analytiky!“ A tak som v Ružinove pred potravinami prehovoril starkú, aby za moju 500-korunáčku urobila pre seba nákup. Nahrali sme to aj s košíkom akože pred zdražením a potom pod zdražení cien a tieto dva nákupy konfrontovali s kúpnou silou dôchodkyne. U nej doma sme nakrútili, ako si pripravuje obed z toho mála, čo si po zdražení mohla kúpiť. „Takhle sem to chtěl Marku!“ povedal mi šéf a ja som pochopil, ako má vyzerať novinárčina aj bez štúdia na katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty.

Créme TA3 de la créme

Na vtedajší spravodajský tím spomína ako na créme de la créme. „TA3 mala v začiatkoch dva moderné kompaktné prenosové vozy a ich výhodou bolo, že boli malé, rýchle a vnútri sme mali aj strižňu. Spomínam si ako sme konkurencii „vytreli kocúra“ a dokázali veľmi rýchlo a operatívne vysielať naživo prakticky odvšadiaľ a to nielen zo Slovenska. Mali ste vidieť tie závistlivé pohľady kolegov z „veľkých“ televízií… TA3 je podľa mňa skvelý projekt a verím, že tu zostane aj ďalšie dekády,“ domnieva sa Trubač.

„V 90-tych rokoch, kedy postupne vznikali komerčné televízie sme pred kamerou začínali pomerne mladí a neskúsení. Tých starších a ostrieľaných pre zmenu režimu z obrazoviek odstránili. Bolo to čarovné obdobie, lebo sme sa ničoho nebáli, neboli limity, neexistovali vychodené koľaje, jednoducho, čo nám napadlo, to sme urobili! Dnes je to už pomaly tridsať rokov a na všetko sú predpísané linky a pravidlá. Žiaľ, súčasné spravodajstvo sa mi zdá až príliš uniformné, človek prepína stanice a všade to isté… Niektorí vravia, že správy by mali prinášať dôveryhodní, ostrieľaní a starší moderátori a reportéri. No naša generácia potrebovala zostarnúť a to chcelo čas. Škoda, že si súčasné televízie nedokážu (možno nechcú) udržať takých kvalitných ľudí a tak je pohľad na obrazovku často prehliadkou mladých tvárí a pekných účesov,“ myslí si Marek, ktorý ako hovorca prezidenta videl a precestoval celý svet a tak vie porovnávať.

Ponuka, ktorá sa neodmieta!

Po troch rokoch v TA3 dostal lukratívnu ponuku, priamo od prezidenta republiky Ivana Gašparoviča. „ Bolo to pre mňa prekvapením, keďže som tesne predtým strávil jeden a pol roka na študijnom pobyte v USA,“ spomína Marek. Do Ameriky chcel ísť preto, aby zažil aj iný svet a hlavne sa naučil jazyk. Bola to obrovská skúsenosť, pretože tam začínal od nuly. „Museli sme absolvovať všetky zdravotné vyšetrenia, ako keby sme pricestovali z Burundi, spraviť si vodičák, študovať na cudzineckých jazykových kurzoch, zohnať si prácu, dve aj tri, podnájom a samozrejme poctivo si platiť drahé štúdium na University of Minnesota. Dokonca som sa naučil aj piecť chlieb, lebo ten americký sa nedal jesť. Popri štúdiu som pracoval v skleníkoch, upratoval kancelárie aj rozvážal pizzu. No neľutujem nič. Veď som spoznal novú kultúru, iný svet, precestoval skoro celé Spojené štáty,“ spomína na vzácne aj ťažké časy Marek.

Marek Trubač s prezidentom SR Ivanom Gašparovičom vo vládnom lietadle z Poľska 8. 6. 2008/foto: archív MT

Doma bol len zopár týždňov a tešil sa na pokračovanie v TA3 a práve vtedy prišla ponuka z Prezidentského paláca. „Keď mi prvý raz volali z kancelárie prezidenta, práve som kosil u rodičov trávnik. Najprv som si myslel, že si zo mňa robí kamarát žarty a takmer som prezidentovu sekretárku urazil, že to musí byť nejaký fór… Napokon som tú trávu ani nedokosil,“ smeje sa Marek, ktorý ešte pár dní neveril, že ponuka nebola žart.

Veď ani len netušil, čo všetko práca hovorcu prezidenta zahŕňa. V duchu si hovoril, že ak vydrží dva roky, aj tak bude frajer.  „Keď som nastupoval, bol som pokojný, pretože hovorcom bol ešte môj bývalý kolega z TV LUNA Jano Füle, ktorý tam pôsobil za predchádzajúceho prezidenta Rudolfa Schustera. Vravel mi, – „neboj sa, všetko ti ukážem a vysvetlím.“ Na druhý deň už neprišiel. Prepustili ho zároveň s mojím nástupom. Tak som si musel odpovede hľadať sám. Boli tam generačne starší kolegovia, ale aj mladí ľudia a myslím si, že veľmi rýchlo sme si našli k sebe cestu a vytvorili tím. Najpodstatnejšie však bolo, vybudovať si vzťah s vlastným šéfom – prezidentom,“ spomína na divoké začiatky Marek Trubač, ktorý nakoniec prezidentskú komunikáciu riadil desať rokov. „Bola to obrovská škola života aj do života v budúcnosti. Navyše s pánom prezidentom i niektorými z kolegov sme zostali priatelia a stretávame sa aj po skončení tejto profesionálnej epizódy v našich životoch,“ spomína dnes už vyhľadávaný expert na etiketu.

Tvrdí, že práca hovorcu bola v mnohom podobná reportérskej praxi. Aj tu musel spracovať a ďalej šíriť informácie. „To čomu som sa ale musel priučiť, boli protokol a etiketa. Ako sa správať počas oficiálnych štátnych ceremónií a slávností. Spomínam si, že prvý deň mi kolegyňa z odboru protokolu dala malú červenú 150 stranovú knihu Základy diplomatickej praxe a povedala: „Kým sa to nenaučíš, ani nechoď do paláca!“

Robil si svoju prácu

Bývalý prezident Ivan Gašparovič začínal po boku Vladimíra Mečiara. S jeho bývalým hnutím HZDS bol spájaný dlho, aj keď ho opustil v roku 2002. V prezidentskej funkcii pôsobil od roku 2004. Vo funkcii sledoval kroky vlády Mikuláša Dzurindu, Roberta Fica, Ivety Radičovej a opäť Roberta Fica. Ako prvý slovenský prezident bol zvolený v dvoch nasledujúcich volebných obdobiach. Prezidentský palác opustil 15. júna 2014, po nástupe nového prezidenta Andreja Kisku.

„V roku 2004 to už neboli až také Mečiarovské časy a navyše Ivan Gašparovič spomínaného politika porazil v prezidentských voľbách. Osobne nemám problém, ak si niekto pri mojom mene vybaví, že som bol hovorca prezidenta Gašparoviča. Isto boli aj takí, ktorí mi dávali citeľne a pejoratívne najavo, že pána prezidenta nemali radi a tým sa to prenášalo akože aj voči mne. No v drvivej väčšine sú aj dodnes ku mne ľudia milí a zdvorilí. V prvom rade som robil hovorcu prezidentovi Slovenskej republiky. Nášmu a našej. Nič viac a nič menej,“ povie Marek Trubač.

Otázky novinárov neboli vždy príjemné, ale Marek tvrdí, že im ľudsky rozumel. Vždy som sa im snažil uľahčil výstupy. No ako medzi ľuďmi, aj medzi hovorcami a novinármi, si nemusíte vždy ľudsky, či profesionálne sadnúť. Takže, áno, boli aj takí, s ktorými sme si k sebe nevedeli nájsť cestu. Už na začiatku komunikácie som vedel, že otázka je už iba zámienka na verifikáciu vopred pripraveného textu. Ako bývalý novinár som presvedčený, že žurnalista má verejnosť informovať o veciach aké sú a nie vytvárať svoju vlastnú, ba až vymyslenú realitu. Dokonca až vlastnú pravdu, ktorá neprijíma žiadny iný názor! Musím však povedať, že väčšina z nich boli profesionáli a dodnes sme s niektorými priatelia,“ vraví Marek Trubač, ktorému novinári v roku 2011 udelili hovorcovskú Malinu.

prvý dojem Marek Trubač
Marek Trubač/foto: archív M. Trubača

S vtedajším prezidentom Ivanom Gašparovičom sú v kontakte dodnes a ich vzťah označuje ako priateľský. To ale neznamená, a ani neznamenalo, že s ním súhlasí a súhlasil vždy.

„Neviem si predstaviť desať rokov práce 12 až 16 hodín denne pre človeka, ktorému by ste nedôverovali. Nemyslím si, že tu treba byť na 100% v zhode. Skôr ide o filozofiu a pohľad na merito veci. Veľa vecí sem spolu konzultovali. Čo si osobitne cením je, že pán prezident bol človek, ktorý aj napriek svojej tvrdohlavosti dokázal rešpektovať názory iných a sám si často nechal poradiť. Vždy to bolo o diskusii a hľadaní najlepšej cesty,“ vysvetľuje, prečo to boli pre neho skvelé roky, ktoré ho mnoho naučili a neuveriteľne posunuli vpred. 

Milosrdná lož

Priznal, že občas pri práci použil aj milosrdnú lož. Najmä vtedy, keď sa jednoducho s prezidentom nezhodol. Keď robil to, s čím zásadne nemohol súhlasiť.

„Keď sme boli na oficiálnej návšteve v Malajzii a od kráľa dostal ako dar možnosť zajazdiť si na okruhu Formuly 1 v Sepangu. Do médií som zverejnil, že išiel rýchlosťou až 170 km/hod. V skutočnosti na špeciálne upravenom Porsche išiel až 270 km/hod. Vtedy mi normálne vynadal,“ zasmeje sa Marek, ktorý minulý rok nechýbal aj na oslave 80. narodenín Ivana Gašparoviča. Dodnes si aspoň raz za pár týždňov zavolajú, alebo sa stretnú v jeho kancelárii v historickej budove Národnej rady v Bratislave. „Inokedy si len tak zabehneme na obed. Naposledy sa u mňa zastavil v pivnici na pohárik burčiaku a tak sme zaspomínali na „veselé príhody z nakrúcaní.“

Dnes sa zasmejú aj na prezidentových brbtoch, ktoré niekedy bavili celú krajinu. Tie vraj dokázali s Marekom bez problémov zvládnuť.  „Viete, že aj my sami sme sa niekedy na tom s pánom prezidentom zasmiali?! Strávil som s ním desať rokov života a preto môžem povedať, že ak od rána do večera prijímate hostí, máte stretnutie za stretnutím, čítate podklady za podkladmi, tak je úplne normálne a ľudské, ak sa vám pri toľkých výstupoch niekedy niečo nepodarí vysloviť správne. Mnohí televízni reportéri, či moderátori by vám vedeli porozprávať, na koľký pokus pod oknami prezidentského paláca konečne nahrali svoj správny „stand up“ na kameru. Do vysielania však pustili iba ten dobrý…,“ upozorňuje bývalý hovorca prezidenta.

Očarila ho Alžbeta II., Obama i Putin

Zo svetových lídrov ho najviac očarila kráľovná Alžebta II. „Počas jej návštevy Slovenska v roku 2008 som mal šancu byť v jej blízkosti počas troch dní a bol to zážitok do konca života. Skvelý komunikátor bol prezident USA Barack Obama, ktorý dokázal vyvolať pozitívny report v mnohých aj napohľad ťažkých politických súperoch. Veľmi šikovný komunikátor je aj Vladimír Putin, ktorý síce nie je taký žoviálny ako iní svetoví lídri, no vie veľmi presne čo chce povedať a nikdy nehovorí viac, ako by bolo treba,“ spomína Marek, ktorý pri týchto svetových osobnostiach nikdy nepociťoval takú trému či pracovný stres ako pri nakrúcaní jeho prvého rozhovoru ešte vo VTV s Bélom Bugárom.

„Ledva som dýchal, keď som ho stretol. Hneď som volal domov mame, že aha! S tým a tým som sa stretol! No keď stretávate hlavy štátov, kráľov či svetových lídrov už roky, prestanete sa na nich dívať zdola ako návšteva na porcelán. Jednoducho som si viac všímal ich obyčajnosť, črty, spôsoby. To čo mnohokrát vidíme v televízii je len špička ľadovca. Aj tí ľudia sú niekedy unavení, otrávení, nudní, či smiešni. To že sú „celebritami“ ale neznamená, že sú bohovia. Aj keď aj takých som zažil…,“ zasmeje sa bývalý hovorca prezidenta, ktorý je najmä s českými kolegami v kontakte dodnes. S niektorými hovorcami svetových lídrov je už dnes priateľ.

Alžbeta II.
Počas slávnostného banketu na počesť britskej kráľovnej Alžbety II./foto: Marián Garaj/Kancelária prezidenta SR

„Dobrú debatu som mal s hovorcom ruského prezidenta Putina s Dmitrijom Peskovom, ale i s ďalšími hovorcami hláv štátov. Zvykom býva, že počas štátneho banketu sú hostia usádzaní tzv. zipsovým spôsobom, aby sa vzájomne spoznali a rozširovali vzťahy. A tak som často sedával práve v spoločnosti svojich hovorcovských kolegov a kolegýň. Aj sme sa posťažovali na starosti s bulvárnou tlačou, aj sme počas rozhovoru museli odpisovať na e-maily, či reagovať na sms-ky novinárov. Jednoducho ako keď bežne stretnete kolegu, aj keď sme sa nemuseli vôbec poznať.“

Marek je presvedčený, že aj na Slovensku máme lídrov, ktorí majú na to, aby nás reprezentovali na úrovni. „Žiaľ, nie vždy sú práve takí vo funkciách, v ktorých ich potrebujeme. Mnohokrát ich politický systém, ktorý tu máme nechal pred bránami parlamentu alebo sú úspešní vo svojej politickej práci v regiónoch. Jeden uhol pohľadu je ich schopnosť komunikovať s voličmi a napĺňať svoj politický program, iný je schopnosť komunikovať s médiami (vytvárať si mediálny obraz) a tretí je ich prirodzený šarm a reprezentačný prejav. Ak sa v jednom politikovi stretnú tieto tri schopnosti naraz, tak je z neho líder!,“ vysvetľuje odborník na etiketu. O kom konkrétne hovoril však odmietol prezradiť.  

Vlastný biznis

Po odchode z prezidentského paláca aj on stál pred rozhodnutím, ako ďalej. Nespoliehal sa na to, či mu niekto pomôže. Veril, že keď ho dobré víno, vtip a odvaha dostali do internátneho rozhlasu, tak potom dekáda v Prezidentskom paláci musí byť zárukou, že tá náhoda zo študentských čias, nebola až taká náhodná. „Ja som žiadnu trafiku nepýtal, nikde som sa neupratal, išiel som sám za seba ako vždy a som rád, že dnes môžem pomáhať druhým získať sebaistotu, lesk a prestíž v tom, čo robia. Ja im len ukážem spôsob, akým sa to dá robiť na úrovni,“ hovorí vyhľadávaný expert na etiketu a komunikáciu.

Marek Trubač už ako podnikateľ/foto: archív MT

 „Už keď som končil ako hovorca v roku 2014, vedel som, že toto je cesta, ktorou by som chcel pokračovať svoj životný príbeh. Dnes pomáham ľuďom, firmám, či inštitúciám komunikovať na úrovni,“ hovorí Trubač, ktorý má skúseností na rozdávanie aj z kráľovských návštev, či prezidentských samitov. „Kým ostatní sa roky dívali na svet vysokej politiky a protokolu zvonka, ja sa im snažím ponúknuť môj pohľad zvnútra. Klienti sa mi väčšinou ozývajú sami a viem, že najlepšou referenciou je spokojný zákazník,“ hovorí bývalý novinár a hovorca, dnes podnikateľ.

„Predtým som mal stres a istotu, teraz nemám síce istotu, ale ani stres. Takže som veľmi rád, že som sa pustil do vlastného projektu, do vlastnej značky a toho čo ma baví a s čím mám najlepšie skúsenosti,“ hovorí o novej skúsenosti v živote otec dvoch malých detí, ktorý pravidelne vzdeláva záujemcov o mediálne a komunikačné tréningy. Vyhľadávajú ho ľudia rôznych vekových kategórií. Od študentov, cez vlogerov až po manažérov a vysokopostavených politikov, vrátane ministrov.

„Snažím sa im v komunikácii dodať viac odvahy a naviesť ich na to, aby vedeli druhým podať svoj príbeh pútavo, ľudsky a so silným posolstvom. Okrem komunikácie sa venujem aj protokolu a etikete. Lektorujem kurzy etikety, poskytujem protokolárne služby a poradenstvo, pomáham organizovať podujatia na najvyššej úrovni mestám a obciam, inštitúciám, či firmám, ktoré nemajú vlastný odbor protokolu. Viem, že na úrovni skutočne záleží a aj preto pomáham klientom zvládnuť ich konferencie, podujatia, slávnosti a recepcie so všetkou úctou a vážnosťou k pozývaným hosťom tak, aby čo najlepšie reprezentovali.“

Napríklad, s bývalým ministrom hospodárstva Jurajom Miškovom každoročne organizuje najväčšiu technologickú a inovačnú konferenciu SlovakiaTech Forum-Expo. Počas pandémie sa pustil do písania knihy o komunikácii.  Ako hovorí, ak je niekde ticho, to ešte neznamená, že sa nič nedeje. Pandémia pre neho skončila už dávno.

„Dva roky lamentovať nad jedným z milióna vírusov nemá žiadny zmysel. Život nás nepočká kdesi za rohom. Hodinky tikajú, deti aj tráva rastú tiež. Keď som nemohol robiť kurzy, tak som začal viac športovať, chodiť s deťmi do prírody, alebo si vychutnávať čas pri knihe. Keď nastúpila druhá vlna, povedal som si dosť! Jednoducho som prešiel do online priestoru a začal som pracovať dištančne. Samozrejme, nie je to také pravé „orechové“, ale jednoducho treba sa vynájsť a hlavne ísť ďalej – vpred!“

Rodina a pivnička

Kým bol novinárom alebo hovorcom, jeho deň trval 24 hodín a nepoznal slovo víkend, či štátny sviatok. Desať rokov u prezidenta všetky „červené“ dni kalendára namiesto s rodinou trávil v obleku s motýlikom. Najčastejšie pri kladení vencov.  

„Dnes, kedy robím sám pre seba, som si viac pánom vlastného času. Teším sa z toho, pretože vidieť radosť v očiach svojich detí je ten najkrajší darček pre každého rodiča! A verím aj tomu, že v živote musí byť rovnováha,“ hovorí o deťoch, a zaujíma nás, či sa práca ich otca v motýliku na deťoch už odzrkadľuje.

„(smiech) Tak tu platí staré známe, že niekedy chodí aj šuster bosý. (smiech) Ale samozrejme trochu tej aristokracie doma máme. Raňajkujeme len z porcelánu a pekne čajík aj kakavko majú vždy na podšálke. Šesťročný syn si chce na každú oslavu obliecť motýlika a holičovi sa chodím strihať podľa neho. (smiech). Staršia dcérka už objavuje svet módy a elegancie. Snažíme sa spolu čítať knihy, chodíme spolu do reštaurácií či na kultúru do divadla. Myslím si, že deti časom naberajú pochopenie pre estetickosť, kultúru a vzdelanie a teda aj pre etiketu, lebo to naša spoločnosť potrebuje!“

Po práci u neho musí nasledovať zábava a uvoľnenie a po dovolenke dobrý výkon v práci! „Pre mňa je najlepší oddych šport, pobyt v prírode, práca vo vinohrade, či degustácia vín s priateľmi v mojej pivničke,“ vraví s úsmevom. Tým, že je vyštudovaným vinárom, často dostáva otázky, ktoré víno chutí najlepšie. „Ja vravím, že také, po ktorého vypití si sami vypýtate ďalší pohár. A ak ho potom vypijete celú fľašu a na druhý deň z neho nebolí hlava,“ zasmeje sa sa expert na protokol, etiketu a komunikáciu Marek Trubač.

Autorka: Petra Hüblová a Lucia Tomečková

(Ak vás rozhovor zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)


Komentáre (0)

Vaša reakcia

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené *