Je to jednoduché, podľa seba nesúďte ostatných. Život nie je len o podvodoch, klamstvách a ľudskej zlobe
Stála som v nemocničnej lekárni a sledovala ľudí predo mnou. Mladá mamička s asi trojročným dievčatkom mala plné ruky práce, aby zvládla vysvetľovanie lekárničky čo a ako užívať a aj lietajúce hračky a detské potreby z kočíka. Dievčatku to robilo evidentnú radosť, že sa jej neustále niekto prihováral a navracal jej do kočíka všetko, čo z neho letelo vzduchom.
Mladá žena mala viac receptov a bolo aj na diaľku cítiť, že na všetky nebude mať dostatok peňazí. „Môžem sa to pokúsiť zaplatiť dvoma kartami?” započula som lámanou češtinou, do ktorej miešala rodnú ukrajinčinu. Lieky natlačila do tašky zavesenej na kočíku, masť však ostala na pulte pri pokladni. Pozberala všetko čo vyletelo z rúk dieťatka na zem a odišla.
Bojovala
Liečivú masť som poznala. Išlo o antihistaminikum, ktoré sa používa k úľave od príznakov alergie. Bol teda na kožné vyrážky a svrbenie. Blokuje totiž účinky histamínu, čo je látka, ktorú telo uvoľňuje počas alergickej reakcie. Predstavila som si, ako sa dievčatko niekde doma škrabe. Prišlo mi ho ľúto, veď bola ako moja vnučka. Masť, ktorá by jej uľavila bola pri nej tak blízko, jej mamina však na ňu evidentne nemala peniaze.
Periférne som sledovala smer kolies kočíka, čo najrýchlejšie zaplatila krém, zvolala na lekárničku, že hneď som späť (nech nemusím opäť čakať v dlhom rade) a dobehla mamu s dieťaťom. Mladá Ukrajinka chvíľu so mnou bojovala, až mi nakoniec dovolila pocítiť ten dobrý pocit, že niekomu len tak pomôžete. Kúpila som si ho za 8 eur. Stálo to aj za to nadávanie ľudí, keď som sa vrátila do lekárne, ale nemala som už čas vystáť si rad opäť. Však magistra vedela, ostatným som sa rýchlo ospravedlnila, že rad som si už raz vystála, nepociťovala som už nutkanie vysvetľovať viac.
To určite!
„To určite,” so zjavnou aroganciou v hlase poznamenala lekárka s vizitkou na bielom plášti a ďalší sa k nej pridali. Áno, že to začala práve ona ma zarazilo. Nenechali na mne nitku suchú. Do poslednej sekundy som dúfala, že ľudí za mnou nebudem musieť zahanbiť, teda aspoň podľa môjho vnímania života v súvislostiach. Zbytočne. „Nemusíte podľa seba súdiť aj mňa. Celý dlhý rad som si už vystála, vybehla som len von, lebo som kúpila detský krém, na ktorý už pani predo mnou nemala peniaze,“ striktne a dostatočne nahlas som povedala dôvod tak, aby ho bolo počuť až na koniec radu.
Magistra za okienkom mi svedčila, že neklamem, vyplatila som vlastný recept a odišla. S dobrým pocitom, že som niekomu pomohla. A možno aj niekoho pripravila do budúcna, že nie každý, kto vybehne z lekárne a následne sa vráti, sa chce predbehnúť. Možno len dobehol niekoho, kto na základné lieky nemal peniaze. Je to jednoduché, podľa seba nesúď ostatných. Život nie je len o podvodoch, klamstvách a ľudskej zlobe.
(Ak vás tento komentár zaujal, redakcii Dalito.sk môžete darovať kávu)