Michal Suchánek: „Developer sa na Slovensku považuje za akt sociálnej agresie, čo ma prekvapuje.”

Architekta Michala Suchánka som spoznala v Bratislave, pri otváraní jednej z najmodernejších gastro pasáží v Európe. Navrhol ju spolu s otcom a to po návrate z Číny, kde dlhé roky pôsobil ako architekt aj megalomanských stavieb. Čo hovorí skúsený architekt na hystériu okolo novej fasády hotela pri Dunaji, čo ho ohromilo, keď po prvý raz videl meniace sa nábrežie Dunaja, ako stavajú najvyššie budovy sveta, ako vyzerá klasický čínsky developer, ktorého nikto nevidel a čo hovorí na slovenských, ale aj o tom, prečo sa vrátil na Slovensko, kde si takmer každý myslí, že je trénerom, novinárom či architektom.  

Koľko trvá príprava takéhoto veľkého projektu, na ktorom ste s otcom pracovali?

V začiatkoch tejto architektonickej súťaže som sa práve vrátil zo sedem ročnej čínskej anabázy. Čiže mierka tohto projektu mi je momentálne prišla malá. Napriek tomu, že všetky problémy s hĺbkou priestoru, osvetlením sú naozaj veľké, ale dovtedy som pracoval na ďaleko väčších projektoch. Takže tento priestor gastro pasáže mi prišiel ako príjemná zmena a mierka. Obzvlášť, že to bolo v zásade interiérové zadanie. Ale celý prístup k projektu bol samozrejme vysoko profesionálne architektonický.

Čo je to pre vás, človeka pôsobiaceho v Číne, príjemná mierka?

Mám 72 metrový hlboký priestor, iba hlavná loď, v ktorej práve sedíme a robíme rozhovor, je 24 metrov široká . Plus k tomu sú ešte hĺbky jednotiek, ale to je v zásade zanedbateľné, lebo predsa len verejný život sa koncentruje v tomto priestore. Ďalej je to prepojenie interiéru a exteriéru, kde sme vytvorili terasu, ktorá plus mínus plynule prechádza do interiérovej vnútornej terasy. No a potom je tu cirkuláciu vnútri obchodného móla, kde sa napájame na existujúcu uličku a ďalšie verejné miesta, určené aj pre rôzne reklamné a marketingové akcie, dočasné stánky a podobne. Do toho všetkého sme sa potrebovali zakomponovať.

Sedem rokov ste pôsobili  v Číne. Akú najväčšiu stavbu ste tam robili?

Najväčšia bola, zhodou okolností, jeden z posledných projektov, čo som robil pred návratom. Bol to komplex hotelov, teda klasický čínsky development.

Ako vyzerá klasický čínsky developer?

Dalo by sa povedať, že klasický čínsky developer je ten, ktorého nikto nikdy nevidel. Je to intergalaktický šéf, ktorý vysiela signály cez nejakých svojich poddaných. Potom sú čínski developeri, ktorí majú normálnu korporátnu štruktúru. Sú to porovnateľné spoločnosti so svetovými developermi, kde je to všetko nejaké transparentnejšie, majú nejaký biznis plán a podobne. Ale všetci, čo robili nejaký čas v Číne, sa stretli s developermi, ktorí sedeli na rope alebo uhlí, alebo zbohatli inak. Často aj nie v rámci svojej vôle, ale boli donútení robiť developera, akože rozvíjať krajinu a budovať svetlejšie zajtrajšky.

Ako sa dostane mladý architekt, asi desať rokov po skončení školy, k takej práci?

Už počas štúdia som tam absolvoval letný čínsky kurz a následne som si to tam predĺžil na pracovnú stáž. Musel som sa ešte vrátiť dokončiť školu v Brne, obratom som sa ale vrátil do Číny. Bola to exotika, bolo to fascinujúce a doma sa to pre mňa v rokoch 2008 – 2009 netvárilo spoločensky veľmi optimisticky. Pre mňa boli výhľady na Slovensku priam šedé. Takže takto som sa ocitol v Číne. V zásade ma tam dohnala túžba po exotike a dobrodružstve.

Ktorá bola vaša posledná stavba pred návratom na Slovensko?

Klasický čínsky development. Máte prvých päť až osem podlaží a štyri až osem podlaží je nákupné centrum. Nasleduje jedna, dve, tri výškové stavby od nejakých sto do štyristo metrov výšky.

To je koľko poschodí?

38 poschodí sú rezidenčné priestory, celkovo do sto metrov. Majú to vypočítané, aby im vyšla požiarna ochrana a podobne. Ostatných 400 metrov sa vždy nejako vyšpekuluje. Moja posledná stavba, na ktorej som pracoval, mala 101 poschodí. Sú tam kancelárie, byty a hotel. Relatívne netradičná kombinácia. Väčšinou to skončilo tak, že tam ostal hotel a kancelárie. No a k tomu ešte prišla rekonštrukcia existujúceho hotela, ktorý sa stal celou tou súčasťou. Neskôr z toho robili  servisované apartmány. Na koniec sa to volalo Married executive apartmans.

Ako dlho trvá celý projekt 400 metrovej budovy?

Rôzne. Toto bol zrovna projekt, ktorý zabíjal jednak ľudí a aj firmy. My sme už bola asi tretia, ktorá na tom pracovala. Ale v zásade, kým sa to začne projektovať, až kým sa to postaví, tak aj v tom čínskom tempe to trvalo minimálne šesť rokov. Oni sa hrdia tým, že ako rýchlo stavajú, ale kým sa urobí projekt, vyjadrí sa k tomu investor, mesto, miestna vláda a podobne… dokola sa chodilo, prezentovalo a menilo. Kým sa to postaví, a môžu mať aj dlhé smeny a veľa ľudí, ktorých na to nasadia, stále to nejaký čas trvá. Čiže v Číne sme na projekte pracovali asi rok, dva celý proces schvaľovania a potom to ďalších štyri až päť rokov stavali. A do toho všetkého ešte môžu prísť aj finančné výkyvy, ktoré stavbu zastavia. Presne to bol aj prípad známej Šanghajskej veže (takzvaný Otvárač), kde to zatemperovali na asi dva-tri roky pre Ázijskú krízu v roku  1997 a následne dokončili až v roku 2008.

Momentálne je aj na Slovensku mimoriadne obľúbená moderná škandinávska architektúra. Prišiel tento trend aj do Číny?

Určite. Avšak nie v takom rozmere, ako by si človek predstavoval, alebo ako sa presadzuje u nás. Samozrejme, škandinávske krajiny a ich obchodné zastupiteľstvá urobili veľmi dobrú kampaň v celej Ázii s tým, že sa prezentujú ako dizajnové krajiny. Celý svoj dizajnérsky diapazón takto propagujú už od 60. rokov. Je to veľmi správne a veľmi to pomáha ich exportu. Vyvážajú tak nielen hmotné statky ako autá, produkty…, ale hlavne vlastné know how.

Čím je škandinávska architektúra iná?

U nás takmer vymreli, alebo relatívne ťažko sú realizovateľné drevostavby. Tam je drevo používané bežne aj ako stavebný materiál. Dnes keď poviete, že dom je z dreva…

Stratí  na hodnote?

Jednak, ale ani firmy to nevedia robiť dobre. Ak, tak veľmi málo. U nás je tradičný materiál tehla a betón, toto ovládame. Škandinávci si potrpia aj na osvetlenie, jeho teplotu, príjemnosť. U nás sa až tak doteraz nenosili.

Tak potom v gastro centre ste sa museli celkom architektonicky vyblázniť.

To určite. Bolo to síce zložité, ale myslím si, že sme to zvládli do takej miery, že to je naozaj príjemné.

Pri projekte ste pomáhali otcovi. Vyhrali ste sa tu aj s technickými a priemyselnými textíliami pre správne šírenie zvuku.

Látka je priam mimoriadne vhodná na to, lebo je to mäkký materiál, od ktorej sa zvuk neodráža, priam ho pohltí. Preto sme tu použili v zásade dva typy akustického alebo textilného materiálu. Jeden je na hlavnom podhľade a druhý v zadnej zóne Family. Použili sme tam plstený podhľad z panelov, ktoré robia akustické divy.

Máte skúseností z veľkých medzinárodných architektonických tendrov. Ako sa cíti architekt, ktorý vyhrá takúto súťaž? Je ťažšie projekt navrhnúť alebo obhájiť?

Možno áno, lebo človek tvorí s nejakým entuziazmom. Následne prebehne nejaká eufória, že vyhral tento svoj boj, no a potom do toho vstúpia ešte rôzne ostatné tlaky, rôzni samozvaní radcovia, ktorí do toho začnú rozprávať, teda mať “veľké nápady”. Vtedy treba znovu zozbierať všetky zbytky energie, sily a entuziazmu a znovu si to obhájiť a vysvetliť. Čiže môže to byť jemne únavné.

Na Slovensku sa hovorí, že každý je trénerom a novinárom. Platí to aj v architektúre?

Áno, sú také tričká, že čo Slovák, to architekt. Všeobecne sa dá povedať, že po vojne je každý generál. Čiže, akonáhle je to nakreslené alebo akonáhle je nejaká vizualizácia, nastane situácia, koľko ľudí, toľko chutí. Veľa ľudí má veľa nápadov. Ťažko je potom každému vysvetliť správny proces. Nápady sú často aj dobré. Ale sú izolované. Čiže na to, aby to celé dávalo nakoniec zmysel, tak to treba usmerňovať. Áno, dnes má každý pocit,  že si môže povedať svoj názor, čo je fajn, ale ak všetci chcú povedať svoj názor k stavbe, všetci sa chcú nejak prezentovať, presadiť… to pre celkový výsledok nie je dobré. Ale asi je to dnes súčasť  architektonickej alebo akejkoľvek kreatívnej procesie.

Ako ste potom vnímali, dovolím si povedať, hystériu, okolo nového hotelu Park Inn Danube?

Podľa mňa, rekonštrukcia hotela nepriniesla optimálne výsledky , ale škandál ,ktorý sa okolo toho dial bol neprimeraný. Bratislava má ďaleko vážnejšie problémy, ako fasáda jedného hotela.

V Oslo som videla budovu opery a baletu. Napadlo mi, že toto si neviem predstaviť, že by prešlo v Bratislave, lebo som videla  najväčšiu hromadu mramoru a betónu na svete, vloženú do pôvodného historického centra.  A je nádherná.  Megalomanská stavba sa  dokonca stala najnavštevovanejším miestom v Oslo. Ako je to možné, veď Nóri sú na architektúru hákliví rovnako, ako Slováci.

Budova Opery v Osle je špičkové dielo. Krásne, remeselne realizovaná, premyslená do detailov. Je to budova pre ľudí, otvorená 24 hodín denne. Ponúka verejne exteriérové a interiérové priestory, podnecujúce k interakcii – kontakt s morom, rampy a šikmé plochy…  Pri spomínanom vzťahu Nórov k prírode asi pomohlo, že stavba je umiestnená v prístave , na mieste nevyužívaného doku. Práve tým, že ju tam postavili, prístav ožil, poľudštil sa a rozhodne pridal prístavu hodnotu.

Keď ste sa vrátili domov a videli architektúru pri Dunaji, čo na ňu hovoríte?

Veľmi dobre. Kým som bol vonku, veľmi som to nesledoval, ale naozaj sa tu robia veľké a kvalitné projekty. Myslím si, že sa už ozýva istá novšia alebo mladšia generácia slovenských architektov. Vidieť, že majú naštudované trendy a že v ničom nezaostávajú za západnými kolegami a realizáciami. Aj na brehu Dunaja vidieť, že množstvo skúsených architektov sa už vrátilo zo zahraničia a prinášajú novú a profesionálnu kultúru, tvaroslovie a podobne. Takže, keď som to videl na vlastné oči, veľmi ma to potešilo. Čo ma zaráža vždy, je, na Slovensku sa hovorí o developeroch hovorí ako.. je to skôr ako pejoratívny výraz. Developer sa na Slovensku považuje za akt sociálnej agresie, čo ma prekvapuje, lebo úprimne, keby sme nemali tých našich troch developerov v Bratislave, neviem, ako to mám povedať… nebolo by to dnes také pekné mesto.

Ako oslávi architekt výhru v súťaži? Ide na pivo alebo spí dva dni?

No, ten spánok už väčšinou máme za sebou. Lebo to nejaký čas trvá.

Prípitok?

Presne tak, prípitok.

V gastro pasáži som si všimla, že sa zákazníci môžu orientovať podľa určitých neštandardných architektonických bodov. Je to celosvetový trend veľkých priestorov, aby sa vedeli orientovať?

Samozrejme, orientácia nejaká musí byť. Dá sa urobiť ale rôzne. V súčasnosti sa upúšťa od prvoplánovej orientácie, že musím vidieť na koniec uličky, alebo musím vidieť všetko. Musím z jedného bodu obsiahnuť všetky obchody. Áno, sú ešte aj u nás ľudia, ktorí majú stále takýto názor. My sme toho názoru, že v dnešnej dobe to už nie je dôležité. U nás sa to zatiaľ moc ešte nezmenilo, ale ide o to, že človek príde do nákupného centra. To nákupné centrum vie, že tam prišiel a okamžite mu pošle nejakú reklamu alebo akciu, že choď sem a sem a ešte ho tam aj naviguje. Čiže v zásade, človek v nákupnom centre možno za desať rokov už nebude pozerať dookola, ale do mobilu, ktorý ho privedie, kam má ísť. Skôr sa teraz dáva dôraz na zážitok a na prekvapenia a objavovanie. Pokiaľ v nákupnom centre nemá zákazník čo objavovať, tak sa nudí a možno sa už nevráti späť. Takže v tomto priestore sa rozhodne nudiť nebude, bude mať čo objavovať, je tu zámerne komponovaná rôznorodosť a nečitateľnosť, ktorá mu spríjemní a ozvláštni celý zážitok.

Všimla som si, že je tu veľa živých kvetín. 

Celkovým trendom je prítomnosť a súčinnosť interiéru a exteriéru, resp. prírody a človekom stvoreného diela. Živé rastliny rozhodne prostredie spríjemnia a vytvoria aj potrebnú vlhkosť. A o to tu ide, aby sa človek cítil príjemne. Má tu tráviť čas, má sa tu stretávať, má si tu oddýchnuť. To boli hlavné atribúty aj tohto priestoru.

Prečo ste sa vlastne vrátili na Slovensko?

Rodinné dôvody. Viem, že to znie veľmi všeobecne, ale s manželkou sme tam boli už relatívne dlho a očakávali sme prírastok do rodiny. Prehodnotili sme životné a pracovné tempo, ktoré by sme mali tam počas rodičovstva, a ktoré by bolo úplne iné ako na Slovensku. Navyše, obidvaja máme rodinu na Slovensku, takže sme chceli, aby malo dieťa vzťah aj so starými rodičmi a ostatnou rodinou. To bol hlavný dôvod. A budem úprimný, tých profesionálnych výziev tam už ubúdalo, respektíve to spadlo do určitej monotónnosti. Ono je to zaujímavé, aj je to vzrušujúce robiť štyristo metrové budovy a veľké obchodné móla, ale na mňa to začínalo byť repetitívne.

Ako si mám predstaviť pracovné tempo architekta v Číne?

Začínalo sa plus mínus o deviatej a končilo sa kedy bolo treba. Aj o polnoci, aj celú noc som robil úplne bežne. Tu by som povedal, že u nás ľudia pracujú efektívnejšie a si aj nenechajú toľko ukrojiť z voľného času. Ale celkovo, asi tak, ako som robil v Číne, sa robí na celom svete v každej kreatívnej oblasti. Človeka to jednoducho pohltí a potom to dlho trvá. (smiech)

V Škandinávii to ide. A mohlo by aj u nás pri Dunaji. Mohlo…