Miroslav Lipovský: „Ďalších 50 rokov nám budú šikovní chalani utekať za podmienkami do zahraničia.“  

Bývalý hokejový brankár Miroslav Lipovský popri štúdiu univerzity stíhal aj extraligu a reprezentáciu. V materskom klube HK 36 Skalica odohral niekoľko sezón. Majstrovský titul si užíval okrem Žiliny aj v HC Košice. Pôsobil aj v dánskej hokejovej najvyššej súťaži. V slovenskej reprezentácii odohral 15 zápasov. Na MS 2000 bol druhým brankárom. Slovenskí hokejisti vtedy prehrali finálový zápas s Českom 3:5. Ich striebro bolo vôbec prvé v samostatnej ére Slovenska. Zaradeniu do „zlatej generácie“ sa bráni napriek tomu, že na oslavy striebra v Bratislave spomína dodnes. Hráčsku kariéru ukončil rozhodnutím riadiť HK Skalica. Na základe mediálnej spolupráce so SZĽH si tentoraz klub vybrala redakcia Dalito. Aj o tom, kedy bude Slovensko na Majstrovstvách sveta v hokeji opäť bojovať o medaily ako Česká republika.

Stretli sme sa ráno o deviatej a už máte za sebou dve stretnutia. To vyzerá na dosť náročnú funkciu.

Ako kedy. Keď sa na to stretnutie tešíte a viete, že bude plodné, tak je to v pohode. Ale niektoré sú také, že už dopredu viem, že budú možno neúspešné, alebo že sa posunieme iba o malý krôčik. Takže áno, niekedy je to náročné, ale zatiaľ ma tá práca baví, takže je to v pohode.

Skalica je teda rozdelená na dve časti, na seniorskú časť a mládežnícku časť. Mládežnícka patrí mestu a seniorskú vlastníte vy osobne. Nie je to odvážne?

Hm, áno. Čo sa týka toho mládežníckeho klubu, keď vznikal, oslovil na Žigo Pálffy, ktorý položil na stôl jasné karty. Buď ešte hraj hokej, alebo poď už pracovať do kancelárie. Tak sa zo mňa stal funkcionár.  No a tá druhá vec, to sa pýta veľa ľudí, že ako som k tomu prišiel, a že prečo som taký samovrah. Na Slovensku je to naozaj náročné, ale hokej mám stále veľmi rád. No a potom, ako odstúpilo vedenie HK 36, s bývalým primátorom sme spontánne hľadali možnosti ako tu hokej zachrániť. Jedného dňa som sa zobudil, išiel som na úrady a na mestský úrad som priniesol „eseročku“. Dnes má už štyri roky.

Žena ešte od vás neutiekla? Lebo mnohých zaujímajú iba výsledky, ale podporiť hokej, výchovu detí, to im ani nepadne.

Zatiaľ nie (smiech), v rodine mám podporu, to je to najdôležitejšie. Ak by sme to nezvládali, určite by sme to už doma riešili.

Ako to dnes vyzerá v hokejovom hnutí?

Má to dve roviny. Jednu, že sme združení pod Slovenským zväzom ľadového hokeja, druhú, že hokej je šport a ten je súčasťou spoločnosti tohto štátu a presne tu vidím najväčší problém. Jednoducho, chceme sa vo všetkých smeroch približovať západnej Európe, ale v tomto veľmi zaostávame. Šport nie je podľa môjho názoru u našich politikov zaradený v hierarchii niekde hore. Priority majú iné. Viem, že sú tiež nemenej dôležité, ale určite je to názor všetkých ľudí, ktorí robia v športe, že má nedostatočnú pozornosť. Takisto ako poukazujú učitelia na školstvo, ktoré sme mali podľa mňa voľakedy veľmi dobré, ale jedného dňa sa stratilo. Tak isto je na tom šport, rovnako kultúra. Ak sa štát snaží, tak pomaly. Dnes tu máme Zákon o športe, ktorý je vo svojej podstate dobrý, ale nie je dokončený. A tým pádom je otázka, či je dobrý.

Nie je aj toto úloha práve SZĽH, aby sa snažil ovplyvňovať politikov, aby ho vylepšili?

Myslím si, že toto sa deje. Veď vznikol aj v spolupráci zástupcov od hokeja. Neriešia to len hokejisti, ale aj ostatné športy. Všetci veria, že sa to dokončí, a že šport sa pozdvihne, lebo všetci ľudia, ktorí v športe robia, či sú to tréneri alebo funkcionári, určite by mi dali za pravdu, že dnes je to hlavne o nadšencoch. Tréneri to robia veľakrát vo svojom voľnom čase a len pre to, že ich to baví, že to majú radi. Vidia v tom nejaký zmysel, ale ohodnotenie tam je naozaj minimálne.

Ste tu štyri roky, to znamená, že ste zažili aj staré vedenie SZĽH. Cítite rozdiel?

Nerád by som to až takto hodnotil, pretože áno, ja som zažil staré vedenie, ale v pozícii hráča. A to jednoducho nevnímate nič okolo toho, ako ten hokej funguje. Ako funkcionár som zažil len terajšie vedenie. To znamená, učím sa s ním. Keď som sem prišiel, hodili ma do vody a ak by nebolo kamarátov, ktorí robili na zväze, ktorí mi vždy ochotne zdvihli telefón a poradili, tak to asi nezvládnem.

Ale na kongrese, keď sa zmenilo vedenie SZĽH, ste už hlasovali?

Bol som zástupca HK Skalica. Zástupca mládežníckeho hokeja, ktorý hlasoval, bol Žigo Pálffy.

Vtedy sľubovali rôzne projekty, aj 40 ľadových plôch.

Všetko nové, či už na úrovni klub alebo zväzu, bolí. Jednoducho, v dobrej viere nastaviť systém inak a zlepšiť ho. Nie všetci s tým súhlasili a ja som sa pri nich učil ich chápať. Stotožňujem sa s tým, že nemal by sa zväz správať štýlom, kluby, tu máte peniaze a robte. Aj funkcionári by mali byť, nechcem povedať kontrolovaní, ale skôr motivovaní a tlačení, aby dávali zo seba viacej, aby veci zlepšovali. A potom môžu byť odmeňovaní. Takže, napríklad motivačný systém je vo svojej podstate dobrá myšlienka. Určite má svoje chyby, doplácajú na to možno kluby, ktoré nemajú až takú históriu alebo len začínajú, ale aj na to sú tam mechanizmy. Páči sa mi elektronická matrika. Ťažko zhodnotiť  infraštruktúru, ktorá bola jednou z hlavných tém zväzu. Projekty, ktoré boli odprezentované boli zrealizované zo súkromných zdrojov, kedy zväz len prispel. Takže výstavba štadiónu zatiaľ podľa mňa neprebehla.

Nestačilo by aspoň opraviť štadióny, ktoré tu máme?

Chápal som to rovnako, že nebudú stavať, ale opravovať to čo už máme.

Prezident Kohút hovorí o plochách, ktoré nemajú súťažné rozmery. Ak máme 50 veľkých štadiónov a asi sto registrovaných klubov, nestačí z nich iba urobiť športové arény 21. storočia?

Tiež si myslím, že infraštruktúru je treba obnoviť, lebo kultúru prostredia robia aj fanúšikovia. Príklady sú v Bratislave, v Košiciach a v Poprade. Aj v Skalici chýba napríklad druhá ľadová plocha. Ak by sme ju mali, zlepší sa tréningový proces a lepšie časy pre deti. Videl som pekný projekt v Říčanoch. Majú tam ľadovú plochu klasických rozmerov a za ňou malé ihrisko pre malé deti. Aspoň také keby sme mali, tak vieme učiť hokej hrou. Vedeli by sme tam robiť všeličo, turnaje, kempy… Takže význam majú aj malé plochy.

Otvorila Adriana Hosťovecká v rozhovore pre Dalito Pandorinu skrinku o tom, ako to vyzerá v našom hokejovom hnutí? Podľa nej niektorí funkcionári fungujú v kluboch desiatky rokov, majú skúsenosti, ale aj devastujú výchovu hokejistov. Pri prestupových poplatkoch spomínala „obchod s bielym mäsom“.

Tak áno, nóóó. Dneska je ten svetový hokej naozaj vyrovnaný. Podľa mňa, my dvadsať rokov rozprávame ako nás Švajčiari predbehli, ale na druhej strane sú Švajčiari majstrami sveta? Sú alebo nie sú?

Nie…

Boli vo finále. Čiže áno, za tých 20 rokov čo mi hovoríme, že nás predbehli, tak v podstate boli raz vo finále. Takže… áno, možno už na budúci rok vyhrajú, ale možno až o ďalších desať. Jednoducho, krajina ako my nemôže čakať, že sa budeme vo svetovej špičke držať neviem ako dlho, a že budeme každý rok hrať o medaily. Sme maličkí, podpora štátu je taká aká je. Jednoducho, ďalších 50 rokov nám budú šikovní chalani utekať za podmienkami do zahraničia. Veď iba v českej lige máme okolo 40 hráčov. Hovorí sa, že keby tie peniaze dostali tu, ostanú doma, však tu majú rodiny. Ja som zasa presvedčený, že tí chalani tam nie sú len pre peniaze, ale aj kultúru zimných štadiónov. Takže zase sme pri tej infraštruktúre. Veď, keď z 13 štadiónov navštívi desať krásnych multifunkčných arén na vysokej úrovni a príde domov, ťažko ho dostaneme späť. Pokiaľ sa bavíme o mládežníkoch.

A tréneri?

Verím, že naši tréneri sú na úrovni fínskych či švédskych. Pomalšie sa ale dostávajú k inovatívnym veciam. Máme problém, že nie všetci vedia po anglicky. No a potom sme zasa pri podmienkach. Keď príde chalan do Fínska má bývanie, stravu, kondičného trénera, mentálneho trénera, tak tie podmienky mi ťažko nahradíme behom. To by tu súčasný zväz musel byť 30 rokov a musel by mať rozpočet stonásobne vyšší.

Tak musíme stavať nové, keď na to nemáme?

Keď budem mať v Skalici reprezentanta a rozhodne sa ísť slovenskou cestou, lebo dnes máme aj také príklady, musím mu ponúknuť, že keď sem ráno príde a večer odíde, je tu o neho postarané. Toto je európsky hokej. Potom môžeme povedať, že máme pre mladých chalanov podmienky.

Dobre, ale vy ste mladá generácia…

Ja nie (smiech).

Dobre, tak ste zlatá generácia, aj keď máte striebro. Vaši bývalí spoluhráči prišli do SZĽH práve preto, aby pomohli hokeju. Máte pocit, že mu reálne pomohli? Počuť už hlasy, že z toho majú viac osobný prospech.

Myslím si, že áno, pomohli. Neznášam tie reči v úvodzovkách fanúšikov, ktorí im nadávajú. Mnohí si naozaj mohli žiť svoj život, ale sú pri hokeji, lebo ho majú radi. Možno cítia potrebu, lebo tu vyrástli a hokej na Slovensku im dal v živote to, čo majú a majú nejako potrebu to vrátiť. A som presvedčený, že každý jeden z nich to chce robiť dobre a pomôcť. Nie vždy sa všetko podarí, samozrejme. Často narážajú práve na tých ľudí, ktorí ten hokej na Slovensku robia na úrovni trénera alebo funkcionára 20 – 25 rokov a majú odlišné názory. Povedzme si na rovinu, koľko našich funkcionárov alebo trénerov pôsobilo v zahraničí? Máme na Slovensku funkcionára, ktorý manažoval klub v zahraničí? Zažil ako to tam funguje? Títo chalani to videli. Títo chalani to zažili. Myslím si, že to je o dialógu, z ktorého si treba niečo vybrať. Samozrejme, aj tí chalani musia pochopiť slovenské podmienky, lebo aj s tým som sa stretol, že si to predstavovali jednoduchšie, že šup a sme na úrovni Nemecka.  A práve títo tréneri a funkcionári, ktorí majú za sebou 15 – 20 ročné skúsenosti mi povedali, že chlapci to síce pekne hovoria, ale slovenské podmienky sú iné. Takže je to o kompromise.

Adriána Hosťovecká spomínala, že len minimálne počuť z úst funkcionárov „výchova mládeže“.

V Jasnej zväz jasne povedal a nastavil, že chceme vychovávať hráčov 21.storočia. Čo to znamená definoval memorandom, takže toto by som dementoval. Naopak, toto je tá nosná téma, že chceme vychovávať hráčov 21. storočia.

Ona nehovorila o SZĽH, ale o funkcionároch klubov. Vraj to nie je problém vedenia SZĽH, ale celého hokejového hnutia, spoločnosti, že hokej je iba taký, ako sa správame my všetci.

Tak s tým úplne súhlasím. Pokiaľ si samosprávy, mestské zastupiteľstvá v každom jednom meste kde stojí zimný štadión neuvedomia, že investujú peniaze do budúcej generácie, tak to bude vyzerať tak, ako to vyzerá. Dnes máme po voľbách, menili sa primátori a ak majú všetci takú pozíciu ako ja, tak ich plne chápem, že je to veľmi ťažké presvedčiť poslancov mesta, že investovať do športu je dobrá vec. Je to smutné…

Vy ich musíte presviedčať, že keď deti budú športovať, tak nebudú napríklad drogovať?

Nemyslím si, že ich v tomto treba presviedčať, myslím si, že ich treba presviedčať na to, aby sa na ten šport pozerali presne cez tieto hodnoty a nie cez peniaze. Lebo pokiaľ sa na to budeme pozerať cez peniaze, tak sa neposunieme. Pokiaľ budú samosprávy rozprávať o tom, že ale koľko nás to stojí, tak je to podľa mňa choré. Jednoducho, toľkoto to stojí, keď to chceme mať, tak to poďme urobiť. Určite nenájdeme primátora, ktorý by povedal, že ja tu nechcem, aby mi deti v meste športovali, lebo to stojí toľko peňazí. To nepovie ani jeden. Ale akonáhle príde k tomu, že dobre, chceme toto, to je super, ale stojí to toľko, vtedy nastáva problém. A vtedy treba vysvetľovať, že ak sa na to budeme pozerať cez peniaze, nepohneme sa.

Aká je teda realita?

Dnes je prvá liga tak ekonomicky slabá, že buď sú tam hráči, ktorí už v podstate končia s kariérou, ale hokej ich baví, tak si ho ešte zahrajú za nejaké tie peniaze a potom je tu skupina mladých hráčov, ktorí investujú svoj čas, schopnosti a ukroja si zo života a chcú to ešte risknúť, že sa presadia. A ďalšia skupina hráčov, okolo 26 – 27 rokov jednoducho odchádza do zahraničia. Odchádzajú do krajín, ktoré sú hokejovo slabšie, ale sú tam zabezpečení, majú načas peniaze a prinesú ich domov. Pokiaľ nebudeme mať ekonomicky silné súťaže, nikde sa nepohneme.

Počula som o vás, že patríte medzi funkcionárov, ktorí nemajú problém požičať hráča inému klubu. Videla som vašich hráčov aj v zápase o postup do extraligy pod logom HK Trnava. Mimochodom, vaši rodičia skvelo povzbudzovali!

V živote som neskladal mužstvo pätnásťročných, to znamená, že nemám skúsenosti s tým, že potrebujem takého strelca, takého obrancu. Každý tréner si to skladá, je za to zodpovedný. Máme teraz celkom fajn spoluprácu v Trnavskom kraji, kde sme štyri kluby. Senica to napríklad urobila, kedy si povedali dosť, toto je trápenie, veď nám chýbajú hráči, ideme vychovávať vlastných od jedna do deväť. Máme tu 25 kilometrov napravo Trnavu, 25 kilometrov naľavo Skalicu a budeme si navzájom vychovávať hráčov dorastu a juniorov. Nemusíme za každú cenu hrať všetky kategórie, stojí to aj peniaze.

Čiže budete si požičiavať hráčov bez problémov? Sú kluby, ktoré zadržiavajú hráčov.

Poviem vám to na príklade juniorskej súťaže. Dnes máme desať mužstiev a jednoducho viem, že je veľa hráčov v prvej lige, dobrých. Komunikujem napríklad s klubmi v Bratislave a požiadam o hráča, že mám naňho dobré referencie, že mu ponúkame hrať extraligu.  Ten manažér povie, Miro, rád by som ti ho, ale mám také počty, že nemôžem. Komunikoval som na zväze s takou myšlienkou, že otvorme trh juniorských hráčov pred sezónou na štýl Ameriky a hráči si vyberú klub. Prídu na skúšku do Skalice, do Trenčína, do Nitry… a je na trénerovi, aby si káder doplnil. Potiaľto je to v poriadku. Hráči by prišli, navrhoval som motivačný systém pre prvoligové kluby, ktorých hráč by sa nevrátil a zostal napríklad v Skalici. Aby bol ten klub odmenený z motivačného systému za to, že vychoval hráča, ktorý momentálne dostal šancu hrať extraligu. Aj potiaľto je to v poriadku (úsmev).

Ale čo sa stane, keď v prvom klube majú pred sezónou na súpiske 18 hráčov, toto by sa urobilo a štyria – piati sa mu nevrátia? No, môže začať súťaž s trinástimi a asi by to nebolo moc dobré a teraz som sa zastavil. Lebo potom čo? Trinástich by sme odpísali, alebo čo s nimi? Možno by sa zlúčili dva kluby do jedného, ale zasa, na Slovensku nie sme zvyknutí cestovať ani za prácou, budeme na tréningy? Možno preto má zväz víziu akadémií. Napríklad v Bratislave, myslím si, že dve extraligové juniorky v Bratislave by úplne s prehľadom mohli byť. Zase sa budú búriť iné kluby, že tak dobre, nech sú, ale nech je nás štrnásť v extralige. Takže hovorím, vždy to je o kompromise.

To vyzerá, že čoskoro u nás nebude mať kto hrať súťaže…

Zažívame obdobie, kedy demografia išla troška vyššie, ale zase si musíme uvedomiť, že dnes je tých športov oveľa viac ako pred desiatimi, nehovorím ani dvadsiatimi rokmi.  Dieťa aj rodič má viacero možností na výber, takže musíme v kluboch tvrdo pracovať, aby sme si ich udržali. Dnes sú mýty, že hokej je drahý šport. Mám milión argumentov, že je niekde inde ako tenis alebo golf.

Vychovala som reprezentantku, už plávanie nás stálo ročne tisíce. Nehovorte mi, že  hokej je lacnejší…

Je pravda, že keď to dieťa už rastie, tak výdaje na rodiča sa zvyšujú. Ak by sme na Slovensku mali 48 klubov či 58 mládežníckych, ktoré vedia dať materiálne zabezpečenie, tak sme zase niekde inde. Ale to by potom už rodičia mali úplne všetko zadarmo. Mám vlastné skúsenosti a cestujem po celom svete. Viem čo stojí brankárska výstroj vonku. Nie sme na tom až tak zle. Naše deti naozaj dostávajú mnohé zadarmo, aby sme to rodičom uľahčili. Proste, tam si to rodičia platia.

Ale majú aj inú životnú úroveň.

Áno, majú na to asi viac finančných prostriedkov ako u nás. Ale to už sme zase niekde inde.

To sú ale generačné problémy. Je teda jedno, kto je na čele SZĽH?

Ja si myslím, že je to jedno. Samozrejme, je tam nejaký generál a ten generál sa obklopí ľuďmi, ktorým verí a dajú si svoj smer a idú za ním. Vždy bude kritika a vždy bude opozícia. Ak by to tak nebolo, tiež to nie je zdravé. A ten generál ak si tú kritiku a pozíciu vypočuje, tak si myslím, že to je dobre. Ale poďme ukázať, toto správne je a toto nie. Na druhej strane, nemyslím si, že za tri a pol roka, sa dajú veci nastaviť tak, aby sme aj my v kluboch už pocítili efekt. Možno osem rokov by už bolo merateľných. Rovnako ako pri voľbe primátorov. Za štyri roky asi ťažko niečo nastaví a urobí.

Koho podporíte pri voľbe prezidenta SZĽH v júni?

Verejne sa mám vyjadriť?

Je to problém v hokejovom hnutí?

Nie je. Moja odpoveď nadviaže na predchádzajúcu odpoveď. Bola to krátka doba na to, aby sme pocítili nejakú zmenu k lepšiemu alebo horšiemu. Takže, ja by som bol za to, aby tí ľudia pokračovali ďalej, čo sú tam teraz. Aby sa nám to v podstate ukázalo, že či to začneme pociťovať, že je to lepšie alebo si povieme, že za šesť rokov tu je revolúcia a ideme to znova meniť a znova stavať od začiatku.

Ako hodnotíte výkon slovenskej reprezentácie na MS 2019 a čo podľa vás musíme urobiť, aby sme o rok, dva, tri, štyri mohli bojovať o medaily tak ako Česi?

Výkon našich sa mi páčil, negujú ho len zbabrané závery zápasov. Hrali sme doma, v tíme bolo cítiť zodpovednosť za hru. Do budúcna treba pokračovať v disciplíne, ktorá bola nastavená. Treba upozorniť, že sa nám nemusí podariť opäť vyskladať podobný tím, takže aj ďalší hráči, ktorí prídu sa s tým musia stotožniť. O medailách môžeme hovoriť o 10 – 15 rokov a to až sa nám podarí zvýšiť základňu a následne väčší počet talentov.

Vo videu aj o forme hokejových súťaží, kvalite 1. ligy, manažéroch zväzu, o blogu prezidenta Kohúta, zlatých chlapcoch, ale aj o tom, čo konkrétne pre hokej urobil on, už ako funkcionár HK Skalica.

https://www.youtube.com/watch?v=wSBa28IYUVY&feature=youtu.be